Preklatie

 

Rozpoviem vám príbeh, ktorý sa síce stal pomerne dávno, no vymyká sa spod všetkých pravidiel rozprávok. V jednej dedinke, neznámo kde, žil raz jeden starý muž menom Herbert. Bol to muž so srdcom na dlani, aj keď jeho tvár poznačil čas a škaredosť. Práve za tú vďačil mladej sudičke, ktorá sa zadívala na obraz nad jeho hlavou a z jej pier uniklo slovo škaredosť. Odvtedy bol Herbert naveky poznačený týmto omylom, no nevadilo mu to. Bol šťastným dieťaťom. Deti síce od neho bočili a neskôr aj krásne ženy, no jemu to nevadilo. Čo mu nevedeli dať ľudia, získaval u zvierat. Ľahko pri nich zabúdal na svoje trápenie až si po rokoch ani nespomenul. Totiž, zvieratám bolo jedno, či bol krásny alebo škaredý, cítili z neho len dobrotu a srdce na dlani.

Všetko sa to zmenilo jedného večera. Práve keď sa staral o mláďa sovy, ktoré vypadlo z hniezda, strhla sa veľká búrka. Búrka tak nezvyčajne silná, že od strachu schoval všetkých svojich zvieracích priateľov dovnútra. Dokonca zavrel okenice a v momente, keď sa chystal zavrieť dvere, dovnútra prekĺzlo stvorenie. Na pohľad bolo skutočne ohavné. Dlhé telo, ktoré pripomínalo to hadie, bolo pokryté huňatou čiernou srsťou so štyrmi bielymi labami. Na tvári malo dlhé fúzy s modrými očami, ktoré boli veľké ako šálky a medzi nimi malý prasací rypáčik. Nuž, nebol naňho krásny pohľad, ale Herbertovi to nevadilo. Každému svojmu zvieraciemu priateľovi našiel pohodlný nocľah, dokonca aj tomu novému. Zviera naňho prskalo a snažilo sa ho pokúsať, no on sa nedal. Neprejavil ani trochu znechutenia alebo odporu. Sám dobre vedel, aké to je byť škaredý a ešte lepšie vedel hľadať niečo pekné na každej maličkosti.

„Kto si, maličký?“ zašepkal do ticha miestnosti, ktoré pretínalo len hlasné hrmenie okolitého sveta.

Zviera len prudko zaprskalo a urazene si sadlo na kýbeľ, ktorý mal ružovú farbu.

„Ach, to sa ospravedlňujem. Takže, odkiaľ si sa tu zobrala, maličká?“ skúsi ešte raz, no opäť jeho slová znejú len do ticha.

Veľké modré oči sa na neho pozerali so zvedavosťou im vlastnou. Ako keby sa ho chceli spýtať: Ty sa ma nebojíš? No to Herbert nemohol vedieť. Namiesto toho si k zvieraťu prisadol a jemne sa prstom dotkol toho hebkého kožúšku.

„Máš nejaké meno?“ opýta sa ticho.

Zviera jemne nakloní hlavu a zvedavo si na jeho kolená položí predné packy. Fúziky sa mu pritom nahnú dopredu a malý prasací chvostík, ktorý až teraz vynikol, sa jemne pohne.

„Tak ti budem hovoriť Chlpatučká, lebo máš kožuštek hebký ako tá najjemnejšia tráva.“ usmeje sa.

Od tej chvíle sa Chlpatučká stala trvalou súčasťou Herbertovej domácnosti. Získaval si jej náklonnosť a dôveru. Našiel v nej vernú spoločníčku, ktorá mu pomáhala pri jeho denných prácach a starostlivosti o druhých. Každý večer mu spávala pri hlave na vankúši a aj keď sa na prvý pohľad zdalo, že hlboko zaspala, vždy bola natoľko bdelá, aby svojho priateľa vedela ochrániť. 

Mesiace plynuli neskutočne rýchlo. Z letných mesiacov sa stali jesenné, z nich zas zimné. Pri všetkých ostávala Chlpatučká s Herbertom a dokonca aj ľudia v dedine ich dobre poznali. Dokonca si posmešne šepkali, že škaredý našiel škaredú. Im to ale nevadilo, žili jeden pre druhého a snažili sa roznášať dobrotu, ktorej nikdy nebolo na svete dosť. Raz takto Herbert sedel pri krbe a na nohách mu ležala stočená Chlpatučká.

„Ach, milá Chlpatučká, až s tebou som si uvedomil, aké je to krásne mať niekoho, komu na tebe záleží. Ale bojím sa, milá Chlpatučká, čo sa s tebou stane, keď sa budem musieť stretnúť so stvoriteľom.“ jemne jej prejde po srsti a očká Chlpatučkej sa otvoria.

Porozumenie, ktoré v nich našiel, ho až šokovalo. Ako keby Chlpatučká rozumela tomu všetkému, čo jej hovoril. Ako keby prese vedela, aké to je. Zviera sa jemne roztočilo a prednými packami sa vyšplhalo po starej vlnenej veste k Herbertovej tvári. Bol to len záchvev sekundy, kedy sa drobný hadí jazyk dotkol jeho líca a zotrel tak slzu, ktorá mu po ňom tiekla. Herbert si to ani sám neuvedomil, no so sklenenými očami si k sebe tisol svoju vernú kamarátku.

V tom sa všetko zmenilo. Krb, ktorý dovtedy spokojne horel, sa okamžite udusil. Tma a chlad zaplavili celú miestnosť. Len drobné modré kryštáliky tancovali spod dverí, až sa sformovali do obrysu postavy. Trvalo to len sekundu, kým sa žiara ustálila, aby odkryla tvár čarodejnice.

„Ha! Nemožné sa stalo možným, srdce nám vyhralo nad zlým!“ zanôti čarodejnica.

Herbert sa len nemo prizeral na túto nezvyčajnú návštevu, za to Chlpatučká ju dobre poznala.

„Vidím ťa, ty malý zver, to mi prosím pekne ver. Láska tvoja prevážila, nad zlým, čo si spôsobila! Za dobro je odmena, kliatba tvoja doznela!“ zanôti a opäť sa rozplynie.

Ešte dlho sedel Herbert bez pohnutia v kresle. Snažil sa prísť na to, čo sa stalo. Len čo jeho šok doznel, všimol si dve veci. Jeho Chlpatučká už nebola zvieraťom, ale mladou ženou, ktorá mala prasací nos s veľkými modrými očami a dlhými čiernymi vlasmi. On sám už nebol starým mužom, ale mladíkom. V ten večer mu všetko jeho Chlpatučká, vlastným menom Žofka, vysvetlila. Tiež ju navštívila sudička, ktorá tak neuvážene dávala dary. Aj jej dala škaredosť, no na rozdiel od Herberta sa s ňou Žofka nevedela zmieriť. Preklínala všetko a všetkých, až raz prekliala aj samú seba. Na jej obrovskú smolu ju však počula čarodejnica, ktorá jej kliatbu vyplnila. Keď sa vystrašená snažila nájsť nocľah, našla Herberta. Svojho priateľa, ktorý ju prijal takú aká je. O pár dní aj s škaredou svadbou, no škaredosť ich predsa spojila, nie?