Z knihovny K. Popletala

Veleslava veľmi dobre vedela prečo chcela súkromie. Prišla k rieke ďalej od východnej brány. Čisté veci si dala na zem, vyzliekla sa a pozrela si tú bodnú ranu na ľavom boku.

„Prohledejte to tady, nemohli jen tak zmizet, ostatní zatím prohledají okolí trosek!“

Vyšli z kuchyni cez chodbu na dvor. A išli do lesa držiac ruku na zbrani pre istotu, že by ich niečo alebo niekto chcel napadnúť.

„Prepáčte, otec, za to, čo ste museli teraz vidieť, ale Bojislav má zase podrezaný jazyk a vlastne je už na odchode. Však, Bojislave.“

Bojislav sa postavil, uklonil sa Rodanovi a rozzúrený odišiel preč.

„Neboj se, dostaneme tě domů, slibuji,“ dodal již téměř neslyšně a já se opět na krátkou chvíli ztratila v jeho očích.

O týždeň neskôr.

Pokračování povídky sepsané v rámci soutěže Nedokončené poklady.

O 3 mesiace neskôr...

O 5 rokov neskôr...

Rok 185 po Kristovi.