Ľalia medzi tŕním – časť 2.

O 5 rokov neskôr…

Normanské vojsko mierilo na posledného nepriateľa. A to boli Sasovia sídliaci pri hraniciach Slovanskej zeme a Ríma. Boli na kraji lesa, na veľkej rovine medzi tým lesom a saskou dedinou. Veleslava sa po tích piatich rokoch zmenila. Skrásnela jej tvár, nabrala na výške, jej ženské krivky zvýraznili, no na tele mala niekoľko jaziev a na chrbte mala jazvu z popáleniny, ktoré kedysi utŕžila pri záchrane detí z ohňa, ale mala ich skryté pod brnením. Vlasy jej narástli a stále ich mávala zapletené do vrkoča okrem výnimiek, keď si ich zmývala, oči jej kus žiarili vzrušením z očakávaného boja. Mala ich ešte svetlejšie, než ich kedysi mávala.

Všetci pobehovali hore dole, chystali sa na dlho očakávanú bitku, len Veleslava bola v kľude a už pripravená čakala na to, čo sa bude diať. Zastala si na okraj tábora a dávala pozor na to, či neuvidí cudzích špehov, či nezbadne cudzie vojsko.

Prišiel k nej Eirik a povedal: „Je tu také ticho.“

„Áno, ticho ako pred blížiacou sa búrkou. Keď prežijeme túto bitku, čo by si robil po návrate domov?“

„Asi by som si našiel ženu a niekde sa usadil, a čo ty?“

„Neviem. Asi pôjdem do svojej rodnej osady. Zistiť, či ešte rodičia žijú.“

„Ešte žili, keď sme ťa odviedli?“

„Áno. Čo tvoji rodičia?“

„Umreli ešte skôr ako som sa dal k armáde.“

„Ja mám ešte štyroch bratov.“

„Ja som bol jedináčik.“

„Mali by sme už ísť. O chvíľu to začne a my dvaja by sme mali byť na čele vojska.“

„To máš pravdu.“

Po prejdení cez všetkých vojakov až dopredu Veleslava naznačila mužom, aby ju nasledovali dopredu. Vojsko sa rozdelilo na tri časti. Jednu viedol ich pán, druhú jeden z veliteľov a tú tretiu Veleslava a Eirik.

Pomaly išli k dedine a Veleslava zvolala na svoju skupinu, aj na ostatné skupiny: „Ženy a deti ušetriť. Kto ma neposlúchne, toho si ja osobne podám.“

Všetci zvolali na súhlas. Z osady vyšlo menšie vojsko. Takže mali výhodu. Lenže to boli chlapiská a barbari. V strede planiny sa vojská stretli. Veleslava si vzala toho najsilnejšieho, ktorý bol obratný. Najprv ju zavalil spŕškou výpadov a útokov. A dal jej totálne zabrať. Spravila chybný krok, a to, že si overila, či Eirik žil, a dostala protivníkovým štítom po ľavej strane tváre. Veleslava skoro spadla, ale sa narovnala a oči jej blčali zúrivosťou. Zaútočila v dvoch krokoch a to prvým výpadom zaútočila a tým druhým mu meč zabodla do hrude. Vytiahla meč a bojovník sa zosypal na zem. Traja bojovníci na ňu zaútočili a po piatich minútach popadali na zem. Pribehla k Eirikovi, ktorý stál od nej desať metrov a kryli si chrbát. Obkolesilo ich niekoľko vojakov a aj to bolo po desiatich minútach po nich. Približne o hodinu bolo saské vojsko porazené a prežilo zo pár mužov.

Slovania zo svojimi veliteľmi pochovali svojich padlých mužov pri kraji lesa a aj druhá strana pochovávala svojich mŕtvych. Veleslava vzala Eirika a išli do tej vesnici. Ako Veleslava videla, boli tam ženy, staršie ženy aj muži, tí muži, čo prežili boj, a deti tak do petnásť rokov. Dievčatá a chlapci. Nikto z nich necítil k týmto dvom nenávisť. Boli im vďačný, že ich ušetrili a nespravili z nich otrokov. Normania mali dosť otrokov, tak šesť rokov otrokov nebrali.

Išli k náčelníkovi kmeňa, ktorému patrila táto zem a vládol nad touto osadou alebo dedinou, ako sa to mohlo povedať. Posadili sa v jeho dome do izby, kde vykonával jednania a podobne a povedal ich rečou: „Takže ak smiem povedať, som rád, že ste ušetrili tích, čo sa nezúčastnii boja a ušetrili niekoľko bojovníkov.“

Veleslava sa nadýchla a povedala: „Sú veci medzi nebom a zemou, pane, ako aj to, že nebolo by pekné pobiť aj tích, čo nie su ozbrojený. Ženy si plnia povinnosti, deti sa buď hrajú alebo pomáhajú, muži ich ochraňujú a starší zabávajú svoje vnučky a vnukov. Tak ako je slnko na oblohe jasné, moje rozhodnutie bolo raz dané.“

„Múdre slová na bojovníčku. A však by sme sa mohli aj dohodnúť.“

„Aká je to dohoda?“

„Mier.“

Podali si na to ruky a odišli naspäť za svojim vojskom. Pobrali si svoje veci, povedali svoje posledné zbohom svojim padlým druhom v boji a vyrazili na sever domov. Do Normandie a Veleslava po ceste ostane vo svojej rodnej vlasti, odkiaľ odišla, a tým pádom tam ostane.

Pomaly sa začalo stmievať, keď vojsko zastavilo a utáborilo sa dve míľe severne od posledného boja. Dali koňom jesť a piť, rozložili oheň a postavili stany. Veleslava si stan postavila na kraji tábora. Sedela pri ohníku a popíjala vodu. Sledovala, ako sa muži bavia a pripíjajú si na počesť ich kráľa a ich vyhraný boj.

Prisadol si k nej Eirik a povedal: „Vieš, čo ma napadlo?“

„Áno. Chcel by si ostať v mojej vesnici.“

„Aj hej.“

„Ak sa naozaj nechceš vrátiť do svojej vlasti a je to tvoja vôľa, tak dobre. Nie som proti.“

„To sa mi páči.“


Redakční úpravy provedla Helenia Kukková.

Odeslat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *