Ľalia medzi tŕním – časť 7.

Veleslava veľmi dobre vedela prečo chcela súkromie. Prišla k rieke ďalej od východnej brány. Čisté veci si dala na zem, vyzliekla sa a pozrela si tú bodnú ranu na ľavom boku.

Vošla do rieky, umyla sa, hlavne okolo tej rany, ktorú si potom dezinfikovala, umyla si vlasy a vyšla von z rieky. Osušila sa a obliekla sa do čistého oblečenia a vlasy si opäť zaplietla do vrkoča.

Oprala si to špinavé oblečenie a išla do osady. Zaniesla si veci do izby a išla tých dvoch pohľadať. Ani ich nemusela hľadať, našla ich v kuchyni a akurát dojedli. Posadila sa za stôl, dali jej polievku a ešte baraninu s chlebom a ona sa do toho pustila.

Keď dojedla, tak poďakovala a povedala: „Takže teraz by sme sa mali už poberať do izieb. Bol to náročný deň.“

Veleslava prišla s Erikom do izby. Eirik si všimol, že na boku hnusne krváca. Zatvorili dvere a Eirik povedal: „Prečo si s tým nešla k ranhojičovi? Veľmi to krváca.“

„Nie je to nič. Len škrabnutie.“

„Škrabnutie tak nekrváca.“

„Tak už ticho, Eiriku. Veľmi dobre vieš, ako som bola doriadená v armáde.“

Ozvalo sa klopanie a Veleslava vyzvala, aby vstúpili. Do izby vošiel jej brat Vlkan. Zatvoril dvere a opýtal sa: „Bolí to? Tá rana, bolí?“

„Je to len škrabnutie, brat môj, ale ďakujem za opýtanie. Tebe nie je nič?“

„Nie. Nič mi nie je. Chcel by som sa opýtať Eirika. Kto sú vlastne tvoji rodičia?“

Odpoveď neprišla.

„Dobre, nebudem sa pýtať. Len vedz, že nám môžeš veriť.”

Vlkan odišiel a nastalo veľké ticho.

„Vlastne čo je s tvojimi rodičmi?“

„Som niečo ako polosirota. Moja mama bola princezná a nikdy o otcovi nepovedala. Lenže potom sa preriekla. Povedala mi, že bol bohom. Vraj to bol Thor. Od žiaľu nad jednou spomienkou sa zabila.“ Eirikovi tiekli slzy po lícach a pokračoval: „Bolo mi len sedem. Do opatery si ma vzal jeden kováč. Potom som sa dal k armáde.“

Do izby vtrhol Vlkan s vystrašeným výrazom a povedal: „Veleslava, rýchlo! Otec je ťažko ranený.“

Veleslava s Erikom sa rýchlo postavili a išli do izby Veleslavinho otca.

Kľakla si k jeho posteli zo slzami v očiach a opýtala sa: „Otec, ako ti je?“

„Boli horšie časy, ale viem, že to je môj koniec.“

„Lenže ako? Kto to spravil?“ Veleslava sa pozrela na tú hlbokú ranu na boku.

Rodan ju chytil za ruku a povedal: „Bol to Bojislav. Sľúb mi, že sa postaráš o Vlkana.“

„Sľubujem, že sa o neho postarám.“

Rodan posledný krát vydýchol a Veleslave tiekli slzy po lícach. Jediné, čo chcela, bolo Bojislava zabiť a jeho hlavu napichnúť na oštep. Nie, neznížim sa na jeho úroveň, pomyslela si. Zobrala niekoľko mužov a s Erikom išli na drevo a urobili hranicu.

Ona, Eirik a ešte dvaja bojovníci niesli Rodana k hranici, položili ho na drevo a hranicu zapálili. Keď dohorelo, dali všetko do poriadku. Všetci išli do svojich izieb a Veleslava počkala na to, keď všetci zaspia. Vyšla z izby a išla do Bojislavovho domu. Keď videla, že spí, tak mu priložila chladnú čepeľ ku krku a ten rýchlo otvoril oči. Veleslave blčal v očiach hnev a po tichu povedala: „A teraz ani len necekneš. Pomaly sa postav a poď so mnou, inak ťa zabijem na mieste, ty parchant.“

Bojislav poslúchol. Obliekol sa a nasledoval Veleslavu až za osadu.

Keď si už bola istá, že ich nikto nesledoval a sú dosť ďaleko, rukoväťou meča, čo držala v ruke, zasadila Bojislavovi ranu do brucha a opýtala sa: „Kto ti zaplatil za vraždu môjho otca, ty bastard? A neklam, inak budem mať možnosť a chuť ťa zarezať a tvoje telo nechať napospas divokým zvieratám.”

„Si taká hlúpa… Nevieš všetko. Kresťanstvo ovládne svet.“

„Takže ty si sa pridal k nim. Už tomu rozumiem, ty si to urobil pre moc a peniaze. Vypadni a už sa nevracaj. Inak už nebudem váhať a zabijem ťa. Rozumel si?“

Bojislav od strachu, že ho naozaj zabije, tak ušiel. Veleslava sa vrátila pomaly do osady a nebadane sa vrátila k Eirikovi do izby. Po tichu zatvorila dvere a Eirik sa jej opýtal: „Čo si s ním urobila?“

„Neboj sa, nezabila som ho. Nikdy by som sa neznížila na jeho úroveň.“

„Tak čo si s ním urobila?“

„Vyhnala som ho. Nepotrebujeme tu zradca a vraha.“

„Zradca?“

„Dostal zaplatené, aby mi zabil otca. Čo všetko robia peniaze a pre nič. Skús si ešte pospať, Eirik.“

„A ty čo mieniš robiť? Celú noc byť hore? Tak to nie, tak to asi nepôjde.“

„Lenže čo iné mi zostáva, Eirik? Radovať sa z toho, že mi ten parchant zabil otca?“

„Každý smúti, Veleslava. Človek sa narodí a zomrie.”

„Lenže môjho otca zabili.“

„Vyhnala si ho, aj keď si ho mohla zabiť. Veleslava, mne zomrela matka a viem, aké to je. Smrť nie je koniec. A veľmi dobre vieš, aké to bolo pri vojnách, keď sme bojovali.“

„Lenže to bola vojna a toto je o niečom inom.“

„To máš pravdu, ale nenaznačujem, aby si na neho zabudla, ale pokiaľ sa mi naskytne možnosť, tak toho chlapa zabijem holými rukami.”

„Eiriku povedz mi jedno. Prečo stále stojíš pri mne? Od začiatku mi stojíš po boku a išiel si sem, aj keď si mohol ísť niekde inde a nájsť si ženu.”

„No ono je to tak, že ma fascinuješ. Tvoj spôsob boja, to ako sa správaš a ako rozmýšľaš. Tu ide nielen o charakter a tvoju boja schopnosť, ale si ešte veľmi krásna žena.”

Veleslava sa na neho udivene pozrela. Musela uznať to, že Eirik ju priťahoval. „Sú veci, ktoré sa ovplyvniť nedajú. Eiriku, aj ty ma fascinuješ. Priťahuješ ma. Niekedy boli časy, keď som si nebola istá, čo cítim ja a či by si cítil to, čo ja a…“

Eirik ju umlčal bozkom. Bozk bol jemný a zároveň vášnivý. Veleslava sa podala jeho bozkom a opätovala mu ich. Potom sa odtiahla a povedala: „Eirik, ja…”

Eirik ju pohladil po líci a povedal jej: „Nič nevrav, láska. Nemáš sa čoho báť.”

„Poznáš ma dlhé roky a vieš, že ja sa nebojím, ale toto je už iná vec.”

„Viem a chápem to. Nebudem na teba tlačiť. Počkám na to, keď budeš pripravená.”

Veleslava ho pobozkala na líce, objala ho a povedala: „Ďakujem.”

Eirik ju pohladil po vlasoch a pobozkal ju na ne. „Len nedúfaj, že už budem spať na stoličke.”

Eirik sa na ňu pozrel s iskrou v očiach a opýtal sa: „Takže si lehneš ku mne?”

„Záleží to aj od teba.”

Eirik ju vyzdvihol do náručia a zaniesol na posteľ. Lehol si k nej a tuho sa objali.

Nespali dlho. Zobudili sa, keď začalo svitať. Postavili sa, opláchli sa a išli do kuchyne. Len čo dojedli, prišiel za nimi Vlkan.

„Veleslava, Boleslav ťa volá do trónnej siene.”

„A nevieš, čo chce? Treba ísť pracovať.”

„Tak to neviem. A cez noc sa Bojislav zdekoval.”

„Nezdekoval sa, ja som ho vyhnala.”

„A čo urobil?”

„Dostal zaplatené, aby zabil otca.”

Vlkan na ňu vyjavene pozrel. „Takže on ho zabil… Mala si ho zabiť, Veleslava.”

„Nie, Vlkane. Nikdy sa netreba znižovať na jeho úroveň. Keď budeš mať viac rokov, tak to pochopíš. Lenže cítim v kostiach, že čoskoro tu bude a budem mať dôvod ho prizabiť.”

„Je ten deň blízko?”

„Tak to neviem. Tak pome do trónnej siene. Nech to máme za sebou.”

Všetci traja išli spolu za Boleslavom.

Keď došli do siene tak sa Boleslav pozrel na Veleslavu a povedal: „Trvalo ti to.”

„Prepáč, brat môj. Čo by si odo mňa potreboval?”

„Bojislav zmizol. Asi zdrhol.”

„Ja som ho vyhnala. Vedel si, že to on zabil nášho otca?”

Aj Boleslav na ňu udivene pozrel.

„Nepozeraj sa tak na mňa, brat môj. Urobila som to, čo som uznala za vhodné.”

„Ale..”

„Žiadne ale, Boleslav. Otec chcel, aby som ja tu vládla, ale mňa to neťahá. Viac sa tu hodíš ty a potrebuješ niekoho, kto ti bude radiť.”

„Veleslava, ja…. Chcem, aby si to bola ty.”

„Musím ťa sklamať, ale nie. Táto práca nie je pre mňa.”

„Veleslava, tak cvič moje vojsko.”

„Tak to by som mohla, aj s Erikom.”

„Začnete zajtra ráno.”

Veleslava s Erikom sa uklonili a odišli.

Po celodennej práci na poli sa išli vykúpať a prezliecť sa. Keď si v ich izbe Veleslava išla prezliecť košeľu, Eirik jej jemne prešiel po tej veľkej jazve na chrbte z popáleniny a povedal: „Pamätám si na to, ako si prišla k tejto jazve, Veleslava. Zachránila si pár detí z horiaceho domu, a keď si vynášala posledné dieťa, tak ťa trafilo horiace drevo a začala ti horieť košeľa.”

„Ty si mi ho polial rýchlo studenou vodou, len čo som to dieťa položila.”

„Ale žiješ, to je hlavné.”

„Presne tak a zachránila som aj pár životov.”

„Niektorý si mysleli, že si sa zbláznila, keď si si dala dole brnenie. Ja som ti veril.”

„Viem, Eiriku. A rýchlejšie som sa pohybovala. Brnenie malo svoju váhu. Takže teraz sa ideme najesť, a potom sa uvidí.”

Pozdejšie, keď už zapadalo slnko tak vyšli vonka. Museli popremýšľať kde budú robiť vojenský výcvik. Chodili po osade, až kým nenašli to miesto. To miesto bola plocha medzi osadou a lesom. Plocha bola veľká a rozsiahla. Vytvorenie presne na výcvik ich vojska. Potom sa vrátili do izby a išli spať.

Pokračovanie na budúce