Nevinná tvár – 4. kapitola

Poslední část příběhu do Spisovatelského klání…

Olívia

“Už zajtra!” pomyslela som si a nervózne som sa pohrávala s pramienkom vlasov.
V hlave som si už asi po tisíci raz preberala plán. Premietala som si, kde všade máme veci, ktoré chcem zbaliť. Predošlé dni som behala po byte a zisťovala som, kde je čo ,aby som mala istotu a v deň úteku sa dokázala vážne zbaliť za pár minút.
Nechcela som sa baliť skôr, keby Michala napadlo vtrhnúť do izby. Mohlo by nás to prezradiť a celý plán by sa pokazil skôr, než by vôbec začal.
Chcela som ísť s Jurkom do krízového centra, kde by nám snáď pomohli. Aspoň som v to dúfala, lebo som nemala kam ísť a ani ma nič iné nenapadlo.
Každý deň som potláčala strach z toho, že to nevyjde. Mohlo sa pokaziť toľko vecí, no snažila som sa na to nemyslieť.
“To zvládnem! To bude dobré!” šepkala som si pre seba a snažila som sa zaspať.

Teodor

Nastavil som si budík na nezvyčajne skorú hodinu. Museli sme vyraziť veľmi skoro ráno, lebo cesta z Bratislavy do Martina trvá niekoľko hodín a ráno nás možno zastihne aj zápcha v Blave. Počítal som radšej so všetkým. Predsa tam len radšej prídem o hodinu skôr, než neskôr. Mal som to naplánované presne do minúty.
Zoberiem so sebou dvoch svojich najlepších mužov a na telefóne budem mať svojho veľmi dobrého kamaráta, ktorý robí na kriminálke a v prípade potreby bude vedieť zasiahnuť.
Mal som dokonalý plán, ale stále ho nahlodávala neistota, ktorú som sa snažil potlačiť.

Deň “D”

Olívia

Ráno som vstala spolu s východom slnka. Všetci ešte spali a tak som len tak ležala na posteli a snažila som sa ukľudniť.
Po pár hodinách som počula tradičné tresknutie dverami, čo jasne naznačovalo, že Michal odišiel zas do krčmy.
Rýchlosťou rakety som vyletela z postele a spoza skrine som vytiahla starý ošúchaný kufor.
Horúčkovito som otvárala skrine a šuflíky a brala odtiaľ všetko potrebné.
Po pol hodine som mala všetko zbalené a nachystané.
“Bé ránko.” ospalým hlasom sa ozval Jurko a posadil sa na posteli.
“Dobré ránko aj tebe.” nervózne som sa na neho usmiala a položila som vedľa neho kôpku vecí na prezlečenie.
“Kam ideme?” opýtal sa ma a so záujmom si prezeral kufor pri dverách.
“Dnes nás čaká menší výlet, tak šup sa prezliecť, napapať a vyrazíme.” zavelila som.
“Jupí! Výlet!” vykríkol od nadšenia a už sa začal prezliekať z pyžamka.
S úsmevom som pozorovala jeho radosť a čakala než sa nachystá. Medzi tým mi v hlave behalo čo všetko som zbalila a či som na niečo nezabudla.
Pri dverách som sa ešte naposledy obzrela po byte a prebehol mi po chrbte mráz.
Vo výťahu sa ma Jurko stále vypytoval kam ideme na výlet a ja som sa odpovedi vždy šikovne vyhla.
Ale čo čert nechcel….
Vo vchodových dverách môjho paneláku ma čakalo jedno prekvapenie.
Teodor!
Čo ten tu k sakru robí! Skazí mi celý plán!
“Ahoj Olívia.” pozdravil ma a tváril sa maximálne prekvapene.
“Ahoj.” odpovedala som netrpezlivo. “Čo ty tu robíš?” opýtala som sa ho skôr, než stihol sám zareagovať.
“Prišiel som pre vás.” napätie sa dalo až krájať. Jurko sa schovával za mnou a po zvedavých otázkach nebolo ani stopy.
“Ale ako vidím, tak ste práve na odchode.” poznamenal usmievajúc sa na kufor vedľa mňa.
Stála som tam s otvorenou pusou a neverila som vlastným ušiam. On vážne prišiel pre mňa a Jurka, po tom ako som ho vyhodila pred niekoľkými týždňami?
“Takže, tam za rohom mám auto, zober Jurka a ja vezmem ten kufor a vyrážame preč odtiaľto.” usmieval sa od ucha k uchu.
Mlčky som prikývla a bola som ako v tranze. Vôbec mi to nemyslelo a tak som ho len ticho nasledovala.
Keď zastavil pri aute, tak mi sánka spadla druhý krát. Mal luxusné nové auto, vedľa ktorého stáli dve gorily.
Jurko ma tuho objal a schoval si tváričku do mojej mikiny, čo samozrejme neušlo Teovmu pohľadu.
“Nebojte sa, oni sú tu len pre istotu, keby nastali nejaké problémy.” ukázal na tých dvoch bezkrkých a stále sa usmieval.
Otvorila som dvere na aute a usadila som tam Jurka. Teo mu podal darčekovú tašku a ten sa na ňu s radosťou vrhol.
V tom som si spomenula, že som v byte zabudla zlato po babke a tak som sa prudko otočila aby som to povedala Teovi, no ten stále tesne za mnou a tak som mu omylom skončila v náručí. Na chvíľu sme si pozreli do očí a všimla som si v nich takú zvláštnu iskru akú tam nikdy predtým nemal. Alebo som si ju nikdy nevšimla?
Rýchlo som sa mu vytrhla z náručia a snažila som sa tváriť, že sa nič nestalo.
“Ehm, zabudla som si v byte ešte niečo. Musím sa tam po to vrátiť. Počkáš tu prosím ťa s Jurkom?” opýtala som sa ho.
“Nemal by som ísť s tebou? Alebo aspoň jeden z nich.” hlavou pokynul smerom k chlapom.
“To zvládnem sama, veď za minútku som späť.” nervózne som sa usmiala na Tea.
Vedel, že som kedysi bola tvrdohlavá a tak mi ustúpil a nechal ma ísť samú.

V byte som len rýchlo zobrala tú malú škatuľku, strčila som si ju do vrecka a rýchlo som vyšla z bytu.
Dolu pri vchodových dverách ma znovu čakalo prekvapenie. No tento krát nebolo také príjemné ako pred tým.
“Čo tu do prčic robíš?” zavrčal na mňa Michal až som cukla strachom.
“Ni-nič.” koktala som.
“Nemysli si, že ma oklameš ty krava!”
TRESK!
Vrazil mi jednu zľava a ja som začala ustupovať pred jeho útokmi.
Podarilo ma sa mi predrať smerom von a dala som sa do šialeného behu.
Bolo mi jedno kam bežím, hlavne aby to bolo od neho čo najďalej. No mala som smolu a Michal sa rozbehol za mnou, nadávajúc na všetky strany. Vedela som, že keby ma dobehol, tak by bol schopný ma aj zabiť. Poháňal ma šialený strach zo smrti.
“Ešte kúsok! Ešte chvíľu musím vydržať! Ako som mohla byť tak slepá!” behalo mi hlavou. Myšlienky bežali len o niečo málo rýchlejšie než ja. “Ak budem len o trochu pomalšia, stane se mi to osudným!”
Cítila, som kto ma prenasledoval. Alebo to snáď bolo len v mojej hlave?
“Ešte jeden krok! A ešte jeden! Ako som to mohla dopustiť.” pomyslela som si. Únava a bolesť svalov mi zaliezala až do morku kostí. A v tom ma to udrelo. Ako rana do hlavy, pokiaľ nebola skutočná. Nezáleželo na tom. Je neskoro, rezignovala som, a bolo to to posledné, čo si kedy pomyslela.

Ako keby z diaľky ku mne doliehali nejaké hlasy, výkriky a nakoniec streľba
.Myslela som si, že Michal strieľal na mňa, no bolesť som necítila. Žeby som už bola mŕtva?
Ticho…
Ohlušujúce ticho a za viečkami mi behalo nejaké biele svetlo.
Som v nebi? Určite musím byť.
Necítila som nič, žiadnu bolesť, či fyzickú alebo psychickú.

Teodor

Pozeral som sa za Olíviou ako mizne za rohom. Mal som nejaký neblahý pocit, že sa to zvrtne.
Pozrel som sa na Jurka, ktorý sa nadšene hral s novou hračkou v aute a dal som pokyn chlapom, aby sa o neho postarali a strážili ho ako oko v hlave a ja som sa vybral za ňou.
Ledva som vyšiel spoza rohu a uvidel som, ako jej nejaký týpek vrazil. Vzkypela vo mne zlosť, no než som stihol vykríknuť, tak sa Olívia dala do behu. Musela byť zmätená, lebo utekala opačným smerom a ten parchant bežal za ňou.
Rýchlo som vytočil číslo na kamaráta a dal som mu echo k zásahu.
Ten konal rýchlo.
V ten moment sa stalo niekoľko vecí naraz.
Ten bastard ju niečím praštil do hlavy a ona sa zrútila k zemi. V tom momente bolo okolo neho asi tucet policajtov a všetci kričali “Stáť!” On sa však pokúsil o útek a v tom som počul streľbu.
Obzrel som sa a videl som tam stáť môjho kamaráta so zbraňou v ruke.
Veľavýznamne sa na mňa pozrel a dal mi pokyn, že môžem bežať za Olíviou.
Bol som pri nej behom pár sekúnd a prvé čo som urobil, bolo že som jej nahmatal tep.
Srdce jej ešte bilo a ja som sa rozplakal ako malý chlapec.
Odtiahli ma od nej až záchranári, ktorí ju chceli ošetriť.
“Ale bude v poriadku, že?” opýtal som sa roztraseným hlasom jedného z ošetrujúcich.
“Určite bude, ale musíme ju zobrať k nám do nemocnice na komplexné vyšetrenie.” vážne mi odpovedal doktor a zabuchol dvere na sanitke.
Neváhal som ani minútu a rozbehol som sa k svojmu autu.
“Kde je maminka?” vytrhol ma zo zamyslenia detský hlások, až som sa strhol. Úplne som na malého Jurka zabudol.
“Práve ideme za ňou.” pokúsil som sa o úsmev a naštartoval som auto.
V nemocnici sme boli za pár minút a hneď sme spolu s Jurkom hľadali Olíviu.
“Kde je?” malý začal poťahovať nosom a ja som nemal ani najmenšie tušenie ako ho utešiť. S deťmi som nemal žiadne skúseností.
“Vy ste príbuzny slečny Olívie Révayové?” opýtal sa ma nejaký pán.
“Ja som jej…” zamyslel som sa “priateľ a toto je jej syn.” ukázal som na Jurka.
Pán si ma nedôverčivo prezeral a po chvíli prikývol. “Dobre, práve je na nejakých vyšetreniach, ktoré nejakú dobu potrvajú. Nenašli sme u nej žiadne kontakty na rodinu, tak vás chcem poprosiť, či by ste nemohli zavolať jej rodine a oboznámiť ich o tom.”
Mlčky som prikývol, hoc som nemal ani najmenšie tušenie, či mám na jej rodičov číslo.
Chvíľu som sa hrabal v telefóne, keď som narazil na staré telefónne číslo jej mamy.
“Za pokus nič nedám.” zhlboka som sa nadýchol a priložil som si telefón k uchu.
Po treťom zvonení sa ozval príjemný dámsky hlas: “Prosím, tu pani Révayová.”
“Dobrý deň, tu Teodor Kubíček, kamarát vašej dcéry Olívie.”
Ticho
“Haló?” neiste som sa ozval
“Á-áno, počujem vás.” ozvala sa znovu Olíviina mama.
“Chcel som vám len oznámiť, že Olívia je v martinskej nemocnici. Celý príbeh je dosť komplikovaný, ale myslím si že by bolo vhodné, keby ste sem urýchlene prišli.”
Ticho
“Pani Révayová?”

“Áno, áno. Prídeme tam. Dovidenia.”
Ani som jej nestihol odpovedať a už zložila.
No každopádne som bol rád, že to aspoň zdvihla.
“Ja sa chcem napiť.” ozval sa malý Jurko a tak som ho zobral do bufetu na nejaký džús a na niečo malé pod zub.
Obom nám to dobre padlo a malý sa ma konečne prestal báť. Celý nadšený mi hovoril čo všetko s mamou zažili v posledných dňoch. Nenápadne som sa z neho pokúšal dostať niečo o jeho otcovi, ale márne.
Po hodine sa vo dverách objavili Oliviiny rodičia. Jej mama sa k nám so slzami v očiach priblížila.
“To je náš…?” vetu ani nedokončila, no nebolo treba. Ticho som prikývol na súhlas a ona sa rozplakala.
“Je úplne ako môj otec. Tie vlasy, oči, postava. Ako sa vlastne volá?” opýtala sa ma.
Neveril som vlastným ušiam. Vedel som, že je na tom Olívia zle, ale nikdy by som si nebol pomyslel, že preruší kontakt s rodičmi.
“Jurko” odpovedal som a sledoval som reakciu malého.
“Presne ako môj otec.” žasla pani Révayová.

“Ujo? Kto je to?” zmätene sa ma opýtal Jurko.
“To sú tvoji starí rodičia.” usmial som na neho a objal som ho.
“Tak počkať. Ujo? On neni váš?” prekvapene sa na mňa pozrela Olíviina mama.
Pokrútil som hlavou a usúdil som, že by bolo vhodné aby vedeli čím všetkým si Olívia za posledné roky prešla.
A tak som spustil. Sám som toho veľa nevedel, ale aj to málo som im povedal.
Pán a pani Révayovi len menili farbu a chytali sa za hlavu.
“To všetko je naša vina, Julo.” smutne sa pozrela na manžela, pani Révayová.

Z rozhovoru nás vyrušil ošetrujúci lekár: “Vy ste pribuzny slečny Révayové?” opýtal sa nás, na čo Oliviina mama iba prikývla.
“Slečna je už pri vedomí a stále sa pýta na svojho syna. Bolo by dobré, keby ste za ňou išli, ale najprv vám musím povedať výsledky vyšetrení. Mohli by ste ma prosím nasledovať do mojej kancelárie?”
Všetci sme prikývli a tak sme sa vybrali za pánom doktorom. Po tom čo sa usadil do kresla za veľkým stolom začal.
“Slečne sme našli početné pomliaždeniny na rôznych častiach tela, hlavne na tvári a rukách.
Tiež sme si všimli, že má čerstvo zahojené zlomené rebro a mala asi dva krát zlomený nos.
Všetky tieto zranenia naznačujú, že bola dlhodobo fyzicky týraná. Správu som okamžite predal polícii, aby začala vyšetrovanie.”
“To nebude treba.” ozval som sa a v ústach som mal úplné sucho. “Vinník je už mŕtvy. Bol zastrelený pred pár hodinami, po tom čo slečnu napadol. Takže celé to už vyšetruje Slovenská národná kriminalistická agentúra.”
“Ach tak. Tak to som nevedel, ospravedlňujem sa.” sucho odpovedal doktor a premeriaval si ma pohľadom, ako keby som bol ja ten, čo ju týral. “V tom prípade, to je všetko. Skúste byť na slečnu milý a nezaťažujte ju zbytočnými otázkami, prosím.” vyprevadil nás k dverám.

Olívia

Otvorila som oči. Tak mŕtva nie som, ale kde som? Ježiš a čo je s Jurkom?
Chcela som sa prudko posadiť, ale nejaká ruka ma zatlačila späť do vankúšov.
“Ležte prosím.” ozval sa neznámy, no ukľudňujúci hlas niekde pri mne.
Snažila som sa zaostriť na okolie, ale rozbolela ma hlava a tak som radšej nechala oči zatvorené.
“Kde mám syna?” opýtala som sa chrapľavým hlasom.
“Váš syn je v poriadku, onedlho k vám príde. Nebojte sa.”
Mlčky som prikývla a snažila som sa rozpamätať na to čo sa stalo. No čím viac som sa snažila, tým viac ma bolela hlava a tak som sa radšej pokúšala nemyslieť vôbec.
“Dala som vám niečo proti bolesti, malo by to onedlho zabrať.” s týmito slovami odišla tá paní preč a nechala ma tam samú.
Pomaly som sa posadila, no nebol to dobrý nápad. Strašne sa mi zatočila hlava až mi prišlo zle a povracala som si posteľ.
V tom som začula detský výkrik.
“Mamííí!” bol to Jurko, ktorý sa za mnou rozbehol cez celú izbu.
Pozrela som sa na neho a hoc som ho videla trochu rozmazane, tváril sa zmätene.
“To bude v poriadku, neboj sa.” ukľudňovala som ho.
“Ahoj Olívia.” srdce mi vynechalo jeden úder. To bol hlas mojej mamy.
“Ahoj.” hneď vedľa nej stál aj otec.
Hlava sa mi od toľkého prekvapenia zasa zakrútila a mne prišlo znovu zle.
“Ospravedlňujem sa vám.” utierala som si pusu a dúfala som, že tá milá pani znovu príde, aby mi prezliekla perinu.
A aj prišla. Stále som sa jej ospravedlňovala a ona mi s úsmevom prezliekla celú posteľ.
“To je úplne normálne, slečna. Nemáte sa za čo ospravedlňovať.” povedala a zas zmizla.
“Rada vás vidím.” usmiala som sa na nich. “Teo, ďakujem za všetko.” našla som ho pohľadom a usmiala som sa aj na neho.
Pritúlila som si k sebe malého Jurka a rozprávali sme sa všetci ešte asi hodinu. Potom na mňa prišla únava a ja som znovu zaspala.
Tento krát to bol ale kľudný spánok, bez nočných môr.

O pár dní neskôr

Dnes ma prepúšťajú z nemocnice. Fyzicky som zdravá, no psychicky sa ešte necítim tak úplne dobre. Podľa psychiatričky dlho potrvá, než sa z toho dostanem, ale mám skvelú oporu.
Svojich rodičov, Tea a Jurka.
Dohodli sme sa, že budem bývať u Tea. Vraj tam mám nachystanú svoju vlastnú izbu a Jurko tam má detskú izbičku a herňu. Mám strach, ale aj sa teším.
Rodičia nás budú navštevovať každý víkend a Teovi pohrozili, že ak si na mne všimnú čo i len jednu modrinu, hneď ma sťahujú k sebe.
Ten im prisahal, že nič také nehrozí a tak sme sa na tom aspoň všetci schuti zasmiali.