Ľalia medzi tŕním – časť 6.

Vyšli z kuchyni cez chodbu na dvor. A išli do lesa držiac ruku na zbrani pre istotu, že by ich niečo alebo niekto chcel napadnúť.

Došli k tajnému bunkru medzi stromami hore, čo kedysi Veleslava mala. Skoro rozpadnutý. Veleslava sa sústradila tak veľmi, že ten svoj bunker obnovila zo všetkým, čo bolo tam. Dole sa zošuchlo lano, po ktorom vyšli obydvaja hore. Postavili sa na pevnú plochu a Veleslava povedala: „Vitaj v mojom skrytom bunkri.“

„To naozaj o tom nikto nevie?“

„Prečo som ho asi opravila? Poď dnu.“

Vošli dnu a hneď oproti dverám si sadli ku stolu na stoličky.

„Čo tu budeme vlastne robiť?“

„Toto miesto bolo a bude zasvätené bohom. Či už mojim alebo tvojim. Sem som chodila na stretnutia s tými našimi bohmi, radili mi a za každú radu som im vďačná.“

Nastalo znova to ticho. Veleslava sa zamyslela nad tým, čo bude vlastne ďalej, keď je už po bitkách. Nebolo ľahké zabudnúť na tých päť rokov v armáde, toľko bitiek, mŕtvich a krvi. Pokiaľ išlo o Bojislava, ten len tak ľahko na ňi nezabudne a na to čo len bude, ak si nedá pozor na ústa a s kým si začína. Bolo veľa mužov v armáde, ktorým stačila jedna bitka od nej a hňeď prestali s takými hlúpymi nápadmi, ako ju dostať do postele a začali si ju vážiť. Neboli to zlý ľudia. V každom sa nachádza aj dobro ako aj zlo.

Nakoniec sa postavila a povedala: „Mali by sme už ísť.“

„Dobre.“

Aj Eirik sa postavil a zišli dole opäť na lane a to sa vrátilo späť hore. Vyšli pokuse von z lesa a prišli po pár minútach do osady. Pred domom náčelníka ich čakal Vlkan a opýtal sa: „Nenatrafili ste v lese na niekoho?“

„Nie. Čo sa tu dialo, Vlkane?“

„Nič zvláštne. Pár razy sa tu potulovali kresťania, ktorý sa usilovali nás dohnať k ich viere.“

„Hádam nie ste na ich strane?“

„Nie, stále veríme v tie naše božstvá.“

„Videla som miesta, ktoré padli a pridali sa ku kresťanom, videla som, čo kresťania robia ženám a čo spravili s našimi kultúrami. Pre nich sme len barbari.“

„Asi tak. Kde všade ste boli?“

„Ďaleko za rímskymi hranicami. Ako zvyčajne boje.“

„Boli ste priamo v Ríme?“

„Nie, neboli.“

„Tak poďte dnu a najesť sa.“

„Zaveď Eirika do kuchyne a nech mu dajú to, čo bude chcieť, ja sa potom pridám.“

„Ako povieš, sestra.“

Vlkan s Eirikom vošli dnu a Veleslava vyliezla na strechu a kukala sa na to, ako išlo zapadať slnko.

Zapadajúce slnko zafarbilo oranžovo ružovej farby. Pre Veleslavu to bol čas na uvoľnenie, pretože teraz ju nič inšie nevedelo uvoľniť ako západ slnka. Toľko premýšľala nad tým, ako umrela jej matka. Dávala si jej smrť za vinu, to že tu nebola, keď ju jej matka potrebovala.

Po pár minútach slnko zapadlo a ešte stále Veleslava sedela na streche. Vonka vyšiel Eirik a zakričal: „Veleslava, poď dole. Mala by si sa ísť najesť. A potom máme ísť za tvojim otcom.“

„Už idem.“ Zoskočila zo strechy na nohy a išli do kuchyne. Veleslava sa najedla a išli do siene za Rodanom.

Keď tam došli, uklonili sa a Veleslava sa opýtala: „Priali by ste si niečo, otec?“

„Vieš, Veleslava, celé tie roky, čo si tu nebola, som si dával za vinu to, že si zmizla.“

„Nebola to vaša vina, otec. Mala som dávať väčší pozor. A možno to, že som sa dostala k Normanom, malo asi nejaký dôvod.“

„Dôvod? A aký?“
„Neviem. Vieš, že nám cestu určujú bohovia. To, že som bojovala na ich strane, mohlo mať dôvod a to, že ak by sme boli my v úzkych, ako napríklad to, že by na nás niekto útočil, tak by nám možno pomohli.“

„Múdre slová ako zvyčajne.“

„Dobre ste ma vychovali, otec. A za to som vám vďačná. Urobili ste to, čo bolo vo vašich silách.“

„Premýšľal som nad tým, komu prenechám vládu po tom, ako zomriem.“

„Ja som tu päť rokov nebola, otec, a podľa môjho názoru by si mal prenechať vládu jednému z mojich mladších bratov. Ja by som sa chcela už len usadiť, založiť si rodinu a v kľude zomrieť. A určite by jeden z nich bol rád, kebyže usadne na tvoje miesto ako vládca tejto osady, otec.“

„Zmenila si sa, Veleslava.“

„Áno, otec. Vojna ma zmenila. Prešla som kus sveta s Eirikom, vyhrali sme toľko bitiek a videli toľko smrti. Bolo aj toľko bitiek, pri ktorích sme si mysleli, že sa nedožijeme večera alebo nebodaj druhého rána. Muži umierali pre svoju zem. Bojovali pre to, aby boli slobodný a tým pádom aj, aby naša zem bola stále slobodná. Ostali už len jedny nepriatelia a to kresťania. Budú sa snažiť nás prenieť na ich náboženstvo, trebás nás aj upália ako nebude po ich.“

„A premýšľaš ako vojak.“

„Premýšľam ako vojak, lebo nikdy nevieš, kedy sa to môže hodiť. Dal si ma vycvičiť ako vojaka, ale pred tým, ako som odišla s Normanmi, som to nemala kde použiť.“

„Vtedy som nemal na výber, keď som ťa dal vycvičiť. Učiť som ťa učil lebo si bola moja najstaršia.“

„Tak ty si nemal, otec, na výber?“ z Veleslavy sršal hnev. „Vždy je na výber a ty si si vtedy vybral, otec. Ako som sa, výsosti, vyjadrila, ja na vaše miesto nechcem zasadnúť, prenechávam ho jednému z mojich bratov.“

Uklonili sa a vyšli zo siene.

Keď prišli do izby posadili sa a Eirik povedal: „To si myslela vážne, že po smrti svojho otca prenecháš vládu nad osadou niektorému z tvojich bratov?“

„Áno, myslela som to vážne. Inokedy by som sa svojho miesta nevzdala, ale tie roky medzi vami, Eiriku, ma zmenili. Zmenia sa záujmy, zmení sa povaha a hlupák dostane rozum, alebo skape. Nabrala som rozumu za ten čas a som ešte tvrdohlavejšia ako kedysi.“

Ozvalo sa klopanie na dvere.

„Vstúpte.“

Do izby vošiel Veleslavin brat Vlkan. Vlkan sa nadýchol a povedal: „Počul som, ako ste sa z otcom rozprávali o tom, kto zaujme jeho miesto, keď umrie.“

„Viem, že si načúval, Vlkane, a nezazlievam ti to. Čo ťa trápi, brat môj?“

„Vieš, Veleslava, je mi ľúto, čo ti povedal otec.“

„Teba by to nemalo trápiť. Pamätáš na to, ako som povedala, že kebyže nie je medzi nami vekový rozdiel, mohli by sme byť aj dvojčata?“

„Áno a všetko sme robili spolu. Vieš, Veleslava, ani ja nechcem prevziať otcove bremeno.“

„Ja viem.“

„Dobre, tak ja idem. Dobrú noc.“

„Dobrú noc aj tebe, brat môj.“

Vlkan odišiel a bolo ticho. Veleslava sa postavila a podišla ku oknu. Pozrela sa vonka a premýšľala. Nakoniec sa Eirik opýtal: „Aký vekový rozdiel je medzi tebou a Vlkanom?“

„Päť. Pomáhala som pri jeho pôrode. My dvaja by sme mohli byť aj dvojičky, tie isté vlasy, oči, povahy aj myslenie. Veľa vecí sme robili spolu. Vlkan má len osemnásť rokov. Ale vždy vie, čo chce v tomto živote a ani raz sa nestalo, že by si robil problémy a ani ja.“

„Je vidieť, že ti na nich záleží.“

„Je veľa vecí, na ktorých mi záleží.“

„To je tak.“

„Už by sme mali ísť spať. Zajtra za včasu vstaneme a pôjdeme pomáhať.“

„Dobre.“

Eirik si lehol na posteľ a zaspal. Veleslava sa posadila do kresla, prikrila sa a začala driemať.

Obydvaja sa v noci prebrali na to, keď do izby vošiel jeden vojak a zakričal: „Útočia na nás, Veleslava, rýchlo sa postavte a berte zbrane.“

Rýchlo na seba hodili brnenie, vzali meče a zutekali rýchlo vonka. Boli to Avari, ktorý robili nájazd.

„Toto som nečakala, neviem, ako sú bojaschopný. Budeme to musieť zvládnuť.“

„Boli horšie časy.“

Hneď sa naštartovali a išli proti avarským vojakom. Všetci bojaschopný muži sa pripojili k Veleslave a Eirikovi. Bolo počuť krik a rinčanie kovu. Meče lietali a krv vytrieskala na všetky možné strany. Netrvalo dlho a na pomoc im prišiel veľký vlk s čiernou kožušinou a červenými očami. Keď sa človek poriadne pozrel, uvidel, že má v papuli palicu černokňažníka.

Veleslava zvolala: „Goryvald, hoď mi palicu.“

On jej ju hodil a Veleslava vyriekla zaklínadlo. Z palice vyštartovalo modré svetlo, ktoré pobilo zvyšok nepriateľských vojakov.

Odniesli a pochovali svojich padlých. Nepriateľské telá nahádzali na kopu a zapálili. Ženy ošetrovali ranených. Veleslava, Eirik a Goryvald išli nabok od ostatných. Veleslava prehovorila ku Goryvaldovi: „Prišiel si včas, bratku. Ďakujem ti, aj černokňažníkovi.“

– To nestojí za reč, Veleslava, – odpovedal Goryvald.

„Čo je s Roganom. Čo neprišiel aj on?“

– Rogan pred nedávnom skonal. Boli sme na severe, počuli sme o besoch, ktorý trápili dedinčanov. Rogan tam zomrel, bol starý a ledva sme na nich stíhali. Padol posledný bes a padol aj Rogan na kolená. Potom z nebies zišli k nemu bohovia. Tí určili, že tú palicu a jeho silu zdedíš ty. Lebo si teraz najmocnejšia ty.

„A čo meč??“

– Ten si vzal k sebe Veles. Povedal, že ak ho budeš chcieť, máš si preň prísť.

„Ten meč je v správnych rukách. A čo sa stalo s Roganovým telom?“

– Rozpadlo sa na prah. Nech je mu zem ľahká.

„Ostaneš tu, Goryvald??“

– Ak si to, Veleslava, praješ, tak tu ostanem, aj keď neviem, ako tvoji ľudia budú na toto rozhodnutie reagovať.

„Reakcia nie je dôležitá, Goryvald. Keď som sa sem vrátila po piatich rokoch, tiež to bola prekvapujúca reakcia. Veď poznáš ľudí.“

– Dobre. Odviedli ste výbornú prácu. Ty, Eirik a Normania. Fakticky skvelá práca, ale ešte sú tu aj kresťania.

„To viem, Goryvald. Poďte, ideme sa pozrieť na ranených.“

Veleslava, Eirik a veľký, čierny vlk Goryvald sa išli pozrieť na ranených. Boli to buď zlomené ruky, nohy, ľahké zranenia, ťažšie zranenia alebo rovno polámané rebrá.

– Myslím, že by potrebovali lepší výcvik. Nemyslíš, Veleslava?

„Mám ten istý pocit, Goryvald. Lenže neviem, či by chceli. A musia sa dostať z týchto rán. Musia sa uzdraviť a až potom výcvik. Že, Eiriku.“

„To máš pravdu. Ako zvyčajne.“

„Aspoň je vidieť, že počúvaš to, čo poviem. Tak poďte, dala by som si niečo pod zub.“

„Aj ja začínam cítiť, že som hladný.“

„A Goryvald, čo by sme ti mali spraviť?“

– Postačilo by aj kus z tej baraniny, už sa mi na to zbiehajú sliny.

Ženy navarili polievky, upiekli baraninu a bojovníci s Veleslavou, Eirikom a Goryvaldom sa išli najesť. Po dobrom jedle a medovine sa pozberali všetci preč. Zostala len Veleslava, Eirik a Goryvald. Veleslava sa hneď opýtala: „Kde by si rád prespal Goryvald?“

– Pri koňoch mi to bude stačiť. Zažil som horšie, tak aj toto bude akurát dosť.

„Ako si praješ, Goryvald. Ja nedbám.“

Zaviedli Goryvalda do stajní a aj Veleslava s Eirikom sa pozberali do svojej izby. Veleslava sa posadila na svoje obvyklé miesto a vykukla cez okno. Chvíľu bolo ticho, až napokon Veleslava prehovorila: „Mali by sme ísť spať. Ako zvyčajne, zajtra máme dosť roboty a ľudí je bez tak málo.“

Eirik len prikývol. Veleslava sa postavila, vzala si deku, opäť sa posadila, prikryla sa a obydvaja zaspali.

---

Redakční úpravy provedla Helenia Kukková.