Nevinná tvár – 1. kapitola

Příběh sepsaný do Spisovatelského klání…

Upozornění: Povídka není vhodná pro čtenáře mladší 12 let – obsahuje násilné scény a vulgarismy.

*

Ešte kúsok! Ešte chvíľu musí vydržať!

Ako som mohla byť tak slepá, behalo mi hlavou. Myšlienky bežali len o niečo málo rýchlejšie než ona. Ak bude len o trochu pomalšia, stane se jej to osudným!

Cítila, kto ju prenasledoval? Alebo to snáď bolo len v jej hlave?

Ešte jeden krok! A ešte jeden!

Ako som to mohla dopustiť, pomyslela si. Únava a bolesť svalov jej zaliezala až do morku kostí.

A vtom ju to udrelo. Ako rana do hlavy, pokiaľ nebola skutočná. Nezáleželo na tom.

Je neskoro, rezignovala, a bolo to to posledné, čo si kedy pomyslela.

 

3 mesiace pred tým:

“Mamííí, mamíí,”

Rozliehalo sa po spálni.

To bol môj dvojročný syn, Juraj. Bol to neskutočne krásny chlapec. Mal blonďavé vlasy a krásne, veľké zelené oči. Na svoj vek, bol však príliš vysoký a chudý, za čo som si často krát vyslúžila nenávistné pohľady iných mamičiek.

“Kde je tata?” opýtal sa ma a so smiechom na mňa skočil.

Tvár sa mi skrivila bolesťou, ale aj napriek tomu som sa zasmiala a začala som ho štekliť.

“Tata je v práci, ako vždy.” Odpovedala som mu s trpkosťou v hlase.

Bláznili sme sa asi ešte pol hodinu a Jurkov smiech ma nakopol na dnešný deň.

“Tak a to už stačilo! Šup sa prezliecť z pyžamka a ja zatiaľ nachystám raňajky.” Zavelila som so smiechom.

Jurko nahodil hraný smutný pohľad, hodný Oscara a poslušne odišiel do svojej izby, prezliecť sa.

Zdvihla som sa z postele a pozrela som sa do zrkadla na skrini. Moje dlhé, kedysi krásne žiarivé blond vlasy, boli teraz bez lesku a akoby bez života. Moje kedysi veľké modré oči, nejak stratili iskru a z modrej sa stala sivá. Zamerala som sa na svoju tvár. Potešilo ma, že tie monokle a podliatiny mi ako tak zmizli.

“Toto sa už bude dať prekryť make-upom.” Radovala som sa, že dnes konečne budem môcť zobrať Jurka na prechádzku.

Po raňajkách sme sa vybrali von na detské ihrisko a ja som z Jurka nespustila oči. Tešilo ma ako sa dokáže radovať z takej maličkosti ako sú preliezky, kolotoče a šmykľavky.

Snažila som sa nemyslieť na večer, tušila čo bude a tak som si chcela užiť aspoň dnešný deň.

Poobede, sme sa rozhodli, že sa prejdeme po meste a že si tam dáme aspoň zmrzlinu.

Rada by som ho vzala aj na obed, no všetky peniaze má Michal, môj priateľ.

Tých pár eur, čo som mu včera zobrala si snáď nevšimne a tak som Jurkovi kúpila aspoň tú zmrzlinu, keď už nič iné.

Domov, sme sa vrátili okolo piatej. Chcela som prísť skôr, než sa Mišo vráti z práce, aby náhodou zas nemal reči. Jurkovi som pustila rozprávky a ja som narýchlo aspoň zbežne upratala byt.

Mišo je vždy doma o šiestej večer a o siedmej už musí byť na stole teplá večera.

“Mamí? Kde je tata?” vyrušil ma zo zamyslenia Jurkov hlas.

“Netuším.” s ťažkým povzdychom som sa pozrela na hodinky.

Pol siedmej. Ako som si myslela. Zas je v krčme.

Nálada mi klesla pod bod mrazu.

Počas večere, mi Jurko neustále bľabotal o rozprávke, ktorú chvíľu predtým videl. No ja som ho počúvala len na jedno ucho, nebola som schopná sa sústrediť na to čo hovorí a tak som sa len usmievala a prikyvovala.

Mala som šťastie. Zas a znova. Jurko zaspal veľmi rýchlo a Michal ešte stále nebol doma.

Vedela som, že nemôžem zaspať. Musela som byť hore, keby napadlo Miša hulákať na celú chodbu.

Nechcela som aby zobudil malého a tak som nervózne sedela v obývačke a naťahovala uši či ho nebudem počuť prichádzať.

Bolo pol jedenástej večer, keď som začula štrngať kľúče vo dverách.

Pomalým a neistým krokom som sa vydala na chodbu napriek tomu čo ma čakalo.

Vo dverách na pol stál, na pol sa opieral o zárubňu, Michal. Samozrejme, že bol pod obraz boží.

Keď ma videl prichádzať drsne sa zasmial a bez jedinej urážky mi jednu vylepil.

Potom druhú….tretiu. Pri piatej som stratila rovnováhu a spadla som na zem. To ho však nezastavilo a uštedril mi pár kopancov.

Po niekoľkých minútach, keď už bol sám so sebou spokojný, odišiel do obývačky.

Ja som zostala ležať na zemi a ticho som plakala. No nie kvôli fyzickej bolesti, na tú som už zvyknutá, no kvôli tej psychickej. Bolelo ma, že sa mu nedokážem postaviť. Bolelo ma, že to všetko musím znášať, len kvôli vlastnej zbabelosti.

Po dvadsiatich minútach som sa zdvihla a tackovo som došla do kúpeľne pre mop, aby som po sebe mohla utrieť krv na chodbe. V kúpeľni som sa ani len neodvážila pozrieť do zrkadla.

Cestou som nazrela do obývačky a videla som, že Michal už tvrdo spí na gauči. Potlačila som myšlienku na vraždu a umyla som podlahu.

Keď som po sebe všetko upratala a prezliekla som sa do čistého pyžama, ľahla som si do postele a znovu sa rozplakala. Bolelo ma celé telo, aj duša.
Ráno som sa prebrala na to, že mi niekto prikladal vreckovku na tvár. Trhla som sebou a prudko som sa posadila. Srdce mi bilo ako splašené. Našťastie to bol Jurko.
“Mami, ty máš bebí?” opýtal sa svojím nežným detským hláskom a dal mi pusu na modrinu na lícnej kosti.
“To nič nie je.” usmiala som sa cez bolesť.
“Musíš pomalu.” zdvihol svoj malý ukazováčik, presne tak, ako to robievam ja, keď si niekde odrie kolienko.
Jemne som mu ten prstík chytila a dala som mu naň pusu.
“Ja už si budem dávať pozor, neboj.” tlačili sa mi slzy do očí a tak som rýchlo zažmurkala. Nechápal by prečo plačem a ani som nechcela aby vedel čo sa deje okolo neho.
Znovu som si ľahla a pritúlila som si ho k sebe. Jeho blízkosť ma nabíjala energiou, ktorú som tak nutne potrebovala. Chvíľu sme sa len tak rozprávali a smiali sme na blbostiach, keď vtom Michal rozrazil dvere so slovami: “Čo je to tu za humbuk?”
No hneď ako uvidel Jurka zmĺkol a otočil svoje správanie o 180°.
“Dobré ránko synku.” povedal sladkým hlasom a usmieval sa od ucha k uchu.
Prišlo mi až nevoľno z tej masky. Leonardo DiCaprio sa môže ísť schovať, oproti Mišovmu Oscarovému výkonu.
“Tataaa!” vykríkol Jurko a vrhol sa na neho aby ho mohol objať.
Michal na mňa fľochol pohŕdavý pohľad a objal syna.
“Čo keby sme dnes išli na výlet?” opýtal sa skôr Jurka, než mňa.
“Jupíí, výlet!” vykríkol Jurko a už sa hrnul do izby prezliecť sa.
“A čo keby ste išli len vy dvaja? Ja by som mohla zatiaľ upratať a navariť.” opýtala som sa Michala, hoc som vedela, že mi to nedovolí.
Keď bol Jurko v dostatočnej vzdialenosti od nás, jedným krokom bol pri mne a chytil ma pod krk.
“A to tomu malému zasranovi chceš kaziť radosť? A k tomu, vieš čo ťa večer bude čakať, že?” zasipel mi do ucha a pustil ma.
Vo dverách sa ešte otočil a zavrčal: “A urob si niečo s tým fľakatým ksichtom, nech nevyzeráš tak príšerne.”
Neochotne som vyliezla z postele a s obavami som sa pozrela do zrkadla.
“No toto sa bude dať prekryť ťažko.” povzdychla som si a odišla som do kúpeľne opláchnuť si tvár. Tajne som dúfala, že mi tá studená voda aspoň trochu pomôže, no nezabrala.
Po pol hodinovom bojí, sa mi podarilo čerstvú podliatinu zakryť treťou vrstvou lacného make-upu.
Nevyzeralo to bohvieako vábivo, ale lepšie než tá modrina.
“Už si nachystana, ty škrata?” zavrčal vo dverách Michal.
Mlčky som prikývla, zobrala som si z postele kabelku a odišla som za ním.
Ten jeho skvostný výlet bola cesta z Martina do Žiliny, kde sme nakúpili potraviny a veci čo boli nutne treba do domácností a cesty späť. Aspoň, že Jurko bol spokojný.
Poobede som navarila aspoň v rýchlosti nejaký obed a dala vyprať tie krvavé veci zo včerajšej noci, aby to Jurko neobjavil.
Michal zasa zaspal na gauči a tak som zobrala malého do izby a hrali sme sa tam spolu.
Po večeri som uložila Jurka do postele a vrátila sa do kuchyne, aby som upratala, keď v tom za mnou prišiel Michal s pivom ruke a plesol ma po zadku.
Ignorovala som to.
Plesol ma druhý krát, tretí krát a keď som na to nereagovala, tak ma prudko otočil k sebe a začal ma bozkávať.
Chytil ma chvíľkový záchvat odvahy a vzoprela som si, čím som si vyslúžila facku.
“Ja niečo chcem a ty mi to dáš!” zrúkol po mne a bez ďalšieho slova ma silno chytil za zápästie a odviedol do spálne. Hodil ma na posteľ a praštil dverami, tak hlasno, až som si myslela, že to zobudí Jurka. No ten našťastie spal tvrdo.
Ráno som sa prebudila zavčasu. Po pohľade na Michalovo obnažené telo som sa radšej potichu zdvihla odišla do kuchyne uvariť si kávu. Slnko akurát začalo vychádzať a tak som sa postavila na balkón, zahľadela som sa na mesto a stratila som sa v myšlienkach.

Pôvodne som zo slušnej rodiny, ktorá žije na úrovni. Študovala som prvý ročník na právnickej fakulte, no stretla som Miša. Bol to okuzľujúci mladík, nemal ešte ani tridsať. Mal krásne vypracované telo, gaštanovo hnedé lesklé vlasy a hnedé uhrančivé oči.  Mal dobre platené miesto, byt, auto. Bol to romantik a gentleman.Teraz mu už rastie pivné brucho a miesto krásnej hrivy má len ledabolo uplácané, mierne prešedivené vlasy a o jeho hygiene ani nehovorím.
Mojim rodičom sa však nepáčil a tak sme sa kvôli nemu pohádali, až ma vyrazili z domu.
Išla som teda bývať k Michalovi, ktorému sa to vôbec nepáčilo. Zo začiatku to bola len sem tam nejaká blbá poznámka, na ktorej sa vždy sám zasmial, akože to bol len vtip. No tieto poznámky sa začali stupňovať, až vyústili do ostrých nadávok a urážok.
Chcela som odísť, no zistila som, že som tehotná. A tam to začalo.
Kvôli silným ranným nevoľnostiam som nemohla chodiť na prednášky a ani na skúšky a tak som nakoniec bola nútená odísť zo školy.
Michal mi neustále vykrikoval, že som mu zničila život. Že to dieťa určite nie je jeho. A obviňoval ma za to, že práve kvôli tomu v práci nepovýšili jeho ale jeho kolegu.
V tom období začal aj piť a sem tam padla aj facka.
Verila som, že po pôrode sa všetko zmení, ale bola som naivná. Mladá a veľmi naivná.
Jurko mu vôbec není podobný. Je to verná kópia môjho deda. Lenže to som vedela len ja, keďže z mojej rodiny ho nikto nikdy nevidel a ani o to nemali záujem.
Jeho rodina ma neznáša, lebo im natáral, že za všetky neúspechy môžem ja.
Kamarátky som žiadne nemala, pretože vždy keď som niekam išla, tak som od neho počúvala, že som určite bola s niekým v posteli a bolo mu jedno, že to bola len rýchla káva uprostred dňa. Pre neho som automaticky musela s niekým spať a tak som to vzdala.
Dokonca to nabralo taký spád, že dal odpojiť aj internet a miesto normálneho telefónu mi dal starú Nokiu 3310.
A tak som prišla o všetkých a mám len Jurka a jeho.

Z myšlienok ma vytrhlo búchanie na balkónové dvere. Otočila som a videla som vystrašeného Jurka ako sa zúfalo snaží dostať ku mne. Rýchlo som otvorila dvere a objala ho.
“Čo sa deje?” vystrašene som sa opýtala a bála som sa najhoršieho.
“Mal som zlý sen.” plakal.
Silno som ho objala a vydýchla som si.
“Bol to len sen. Nemáš sa čoho báť, ja už som tu, nič sa ti nestane, dobre?” usmiala som sa neho a palcom som mu utrela slzy z jeho malej tváričky.
Mlčky prikývol a schúlil sa mi do náruče.
Ešte chvíľu som ho objímala a potom som ho preniesla na stoličku v kuchyni.
“A čo keby som ti na raňajky urobila kakao?” opýtala som sa.
“A lapacinky!” nadšene skríkol a na tú nočnú moru aj zabudol.
“Aj palacinky.” usmiala som sa na neho.
Skôr než sme zasadli k stolu, tak vstal aj Mišo. Prišiel do kuchyne a na Jurka sa žiarivo usmial a mňa skoro zabil pohľadom.
“Ešte dnešný deň, ešte dnešný deň.” pomyslela som si. “Ešte dnes to vydrž a zajtra pôjde zas do práce a ty budeš mať kľud.” utešovala som sa.
Kupodivu bol tento deň v celku kľudný. Michal preležal celý deň pred telkou s pivom v ruke a ja som sa hrala s Jurkom v jeho izbičke.

Nasledujúci týždeň prebehol v rámci možností kľudne a ja som sa ho snažila naplno užiť.
Mohla som tušiť, že to je len ticho pred búrkou.
V piatok večer prišiel Michal ožratý ako delo. Ono sa to ani ináč nedá povedať. Miesto toho aby si odomkol aspoň na štvrtý pokus, tak začal trieskať do dverí a vyzváňať ako blázon.
Čo na tom, že bolo jedenásť hodín večer.
Vyrútila som sa z obývačky rozzúrená ako býk a  prudko som otvorila vchodové dvere.
“Ty asi nie si úplne normálny, že?” Hnev potlačil strach.
Tréésk! Vrazil mi jednu zľava, až mi vyletel zub.
“Nejaká si drzá, nemyslíš?” vlepil mi zaucho.
Strach sa vrátil a ja som začala tackavo ustupovať pred jeho útokmi.
Tresk! Znovu mi jednu vrazil, tento krát do brucha až som sa povracala.
“No čo ty krava, už si stratila odvahu?” kričal na mňa a vrazil mi takú, až som spadla na zem.
V momente keď do mňa prvýkrát kopol sa otvorili dvere na detskej izbe a v nich stál rozospatý Jurko.
Michal sa rezkým krokom vybral k nemu.
“Ty parchant malý!” naťahoval ruku, že mu jednu vylepí.
V sekunde som stála na nohách a vrhla sa medzi Jurka a Michala, takže facku som schytala ja.
“Uhni ty suka!” zavrčal a snažil sa ma odstrčiť.
“Jeho sa ani nedotkneš! Mňa môžeš mlátiť koľko chceš, ale jeho necháš na pokoji.” znelo to statočnejšie než som sa v skutočnosti cítila.
Mišo to pochopil ako výzvu, pretože ma chytil za vlasy odtiahol ma do spálne, kde za nami zamkol dvere a nechal Jurka plakať na chodbe samého.


Vydáno v původním znění bez úprav.
Autor bude zveřejněn po ukončení Spisovatelského klání.

1 komentář

  1. Call
    Úno 26, 2019

    Tak tohle chce určitě pokračování. Ve slovenštině se tolik ještě neorientuju, ale další kapitolku by to chtělo 🙂

Odeslat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *