Stále ťa milujem – 1. kapitola

Dvaja bezcitný ľudia. Jeden muž, druhý žena. On kráľ, ona assassin. Obaja chcú smrť toho druhého. Môže medzi nimi vzniknúť niečo viac ako nenávisť, alebo sa nakoniec navzájom zabijú?

Mladý muž sa prechádzal popri záhrade s rozkvitnutými kvetmi. Jeho dlhý plášť vial za ním. Zaujato si prezeral pivónie a ruže, ktoré v tento nečas boli rozkvitnuté. Za opaskom mal pripnutú pošvu s mečom. Mečom jeho nebohého otca.

Za sebou počul výkrik. Neobzrel sa. Vedel, že ten krik išiel z väzenia. Z hradného väzenia. Konečne ju dostali.

Odtrhol jednu ružu a privoňal si k nej. Miloval ten pocit. Pocit víťazstva. Pocit jednoduchej oddanosti. Pocit…

V očiach sa mu nebezpečne zablyslo. Toto bol on. Muž bez citu. Bez srdca. Muž, ktorý tu ženu zabije bez zľutovania. Pousmial sa a pustil ružu na zem. Nohou ju udupal a s potešením výrazom sa vybral ďalej.

–

„Čarodejnica!“
„Upáliť ju!“
„Nezaslúžiš si žiť!“
„Skap, mrcha!“

Ozývalo sa po celom námestí. Anna, mladá žena, ktorá bola obvinená z čarodejníctva, stála v rozhorenom kotly. Ruky aj nohy mala zviazané. Nedokázala zo seba vydať ani hlásku. bosé nohy ju pálili od ohňa a mala pocit, že už ich má aj spálené.

„Ticho!“ preťal vravu mohutný mužský hlas. Všetci stíchli.

Anna zodvihla hlavu a pozrela sa na muža v červenom plášti a s diamantovou korunou na hlave. Vrhla po ňom pohľad plný nenávisti. Kráľ to nevnímal.

Podišiel k nej a cestou vytiahol meč z pošvy. Usmieval sa. No v jeho úsmeve nebolo nič priateľské. Bola v ňom zloba, krutosť, povýšenosť.

Kráľ si stúpol na vyvýšené pódium a obrátil sa na obecenstvo, ktoré ho zaujato pozorovalo. Ako psy, pomyslela si Anna.

Kráľ zdvihol meč a mohutným hlasom zakričal: „Dnes sa stanete svedkami ďalšieho upálenia čarodejnice! Anna z Podhory, obvinená čarodejnica, ktorej bol udelený trest za počarovanie najvyššej milosti!“

Podišiel ku horiacemu kotlu a priložil meč k Anninu hrdlu. Stále sa usmieval.

„Máš posledné prianie, holubička?“ povedal jej provokatívne.

Anna sa na neho z posledných síl pozrela a zašepkala tak, aby to počul len on: „Skap, ty bezcitný hajzel!“

Kráľ sa, aj po jej slovách, stále usmieval. „Ale až po tebe, mrcha!“

Sekol. Dav víťazoslávne zahulákal. Kráľ vzal Anninu hlavu do ruky a zdvihol ju nad seba tak, aby všetci videli, že ju naozaj zabil.

„Zlá čarodejnica je mŕtva!“ vykríkol. Dočkal sa toho, čo chcel. Obdivu.

—–

„Po celý rok ste si viedli dobre! Som rád, že som vás mohol niečo naučiť. Prosím, choďte si k najvyššiemu pro svoj meč!“

Starý majster ukázal na svetlovlasého muža stojaceho obďaleč. Lou sa spolu s ostatnými majstrovi uklonila a zaradila sa do radu.

„Konečne sme to zvládli,“ ozvalo sa za ňou. Podľa hlasu spoznala Alexa. Uškrnula sa.

„Pamätáš sa na tie nekonečné hodiny boja? A to trápenie? A tie tresty?“ spomínal Alex.

„Bude ti to chýbať?“ obrátila sa k nemu.

„Čo, tresty? Nie. Ale to večné vysedávanie na vavrínoch áno,“ zasmial sa.

Lou sa musela aj proti svojej vôli usmiať. Bola jediné dievča, ktoré sa chcelo zaúčať za assassina. Hneď v prvý deň sa zoznámila s Alexom a nakoniec sa z nich stali dobrý kamaráti po celých desať rokov výcviku.

Konečne prišiel rad na ňu. „Meno?“ opýtal sa muž, ktorý vyzeral, že má toho naozaj dosť.

„Lou Heyet, assassin prvej triedy,“ povedala mu Lou a ignorovala Alexovo posmešné zakašľanie.

Muž sa na ňu po očku pozrel a obrátil sa k mečom. Chvíľu sa rozhodoval a nakoniec jej podal meč v striebornej pošve. Lou si ho vzala a odišla.

Vonku čakala na Alexa, ktorý sa už vo vnútri kochal svojim novým mečom.

„Čo povieš na súboj?“ drgol do Lou, keď sa konečne vybrali do dediny.

Lou nič nepovedala, len sa v duchu usmiala. Ako správny assassin si nenápadne vybrala meč s pošvy. V momente, keď to Alex nečakal, na neho zaútočila.

Alex bol chvíľu zarazený, a tak sa nestihol uhnúť. Lou ho mečom buchla do chrbta. „Au,“ zaúpel.

Lou sa zasmiala. „A takto, milý priatelia, umrel náš milovaný Alex. Práve ukončil desaťročný výcvik na assassina a hneď, v momente, keď to nečakal, umrel. Drahý Alex, budeme na teba spomínať len v dobrom.“

Alex si len tak-tak udržal vážnu tvár. „To nie je vtipné,“ zamrmlal naštvane.

Lou to za vtipné považovala. Schovala meč do pošvy. Po očku vnímala, že je na ňom niečo vyryté, ale nevenovala tomu moc veľkú pozornosť.

„Začína sa stmievať,“ povedal Alex mierne priškrteným hlasom.

Lou sa pozrela na oblohu. Mal pravdu. Dedina už nebola ďaleko, ale aj tak dúfala, že nebudú chodiť po tme.

Nasadila si kapucňu na hlavu a Alex to po nej ihneď zopakoval. Spolu sa vybrali do dediny.

„Tak zajtra,“ rozlúčila sa s Alexom a vošla do malého domčeku.

Hneď ju zarazilo ticho. Zložila si kapucňu. „Matka? Otec?“ zakričala do domu. Nikto sa neozval.

Srdce jej začalo biť ako splašené. Poobzerala celý dom, ale nikoho nenašla. Srdce cítila až kdesi v krku. Bála sa.

Niečo jej nahováralo, aby sa išla znovu pozrieť do izby jej rodičov. Vošla. Jej intuícia sa nemýlila. Na posteli bol balíček a pri ňom obálka. Sadla si a zobrala obálku do ruky. Hneď ju prekvapilo niečo tekuté na obálke. Privoňala k tomu. Krv. Otvorila obálku a začala si potichu čítať:

Milá Lou,

keď prídeš z výcviku, my tu už očividne nebudeme. Preto chceme, aby si vedela, že sme na teba moc hrdý, a aby si prijala od nás aspoň tento malý dar.

Vieš, za tých desať rokov, čo si bola na výcviku, sa u nás prihodilo mnoho vecí. Určite si počula o kráľovi z Podhory. Je známy svojou krutosťou. Zabil tvoju starú mamu Annu, ktorú si mala tak moc rada. (Ten hajzel, pomyslela si naštvane Lou.)

Bohužiaľ sme pod jeho ruku spadli celá rodina, pretože nás všetkých považoval za bosorákov. Myslím, že teba zámerne vynechal. Bola si malá a na výcviku, myslíme si, že teba nepovažoval za čarodejnicu.

Týmto krátkym listom ti chceme ešte raz zablahoželať k úspešnému výcviku na assassina a ospravedlniť sa za to, že sme nemohli byť pri tebe v tvoj víťazný deň.

Spomínaj na nás s láskou.

Mama a otec.

Lou s námahou zadržiavala slzy. Na výcviku ju naučili, že slzy sú iba prejavom strachu a pravý assassin nemá roniť slzy. Skrčila list v ruke a odhodila ho kdesi pred seba. Otočila sa k balíčku a zobrala ho do ruky. Krabica bola previazaná modrou stužkou.

Rozviazala stužku a otvorila krabicu. Skoro jej vyrazilo dych. Vnútri bol luk. Luk z pravého striebra. K nemu bola pribalená kasička a v ňom niekoľko šípov.

„Vďaka matka a otec,“ zašepkala do ticha domu a nasadila si kasičku so šípmi a luk. Vzala do ruky list a vyšla z domu. Mala v pláne ísť za Alexom a všetko mu povedať.

Keď jej konečne otvoril dvere, zarazil sa. Ako prvé si všimol jej luku. Potom až jej samotnej.

„Deje sa niečo?“ ustarostene sa jej opýtal.

Podala mu do ruky list a bez pozvania vkročila do domu. Alex sa radšej na nič nepýtal, pretože Louin pohľad hovoril za všetko. Zavrel dvere a posadil sa vedľa Lou, ktorá už sedela na pohovke pri kozube.

Rýchlo prebehol list očami. Potom jeho pohľad spočinul na Lou, ktorá s kamenným výrazom sledovala oheň v kozube.

„Lou,“ začal potichu, „to je mi naozaj…“

„Len nehovor, že je ti to ľúto!“ skočila mu naštvane do reči. „Assassin nikdy neprejavuje emócie ako sú láska, ľútosť alebo strach!“ Odrecitovala presne od slova do slova slová majstra, ktoré im povedal hneď na začiatku výcviku.

Alex pohoršene povedal: „Teraz neber ohľad na to, či si assassin alebo nie, Lou! Sú to tvoji rodičia!“

„Boli!“ zašepkala trpko.

„Lou!“ okríkol ju Alex. Nechápal, prečo toto hovorí. Je pravda, že Lou je najvyšší assassin a nikdy navonok neprejavuje svoje city, ale vedel, že vnútri ju to naozaj bolí.

„Čo chceš urobiť?“ spýtal sa po chvíli ticha.

Lou si dala s odpoveďou záležať. Nakoniec, keď sa jej chcel opýtať znovu, povedala: „Pomstiť ich!“

Alex na to nič nepovedal. Keby išlo o jeho rodičov, zachoval by sa rovnako. Lenže dobre vedel, kto je ten kráľ z Podhory. Jeho strýko u neho pracoval ako koniar. Vždy vravel, aký je kráľ krutý, koľko hláv dal denne postínať. Nakoniec sa s ostrím jeho meča stretol aj jeho milovaný strýko.

„Idem s tebou,“ zahlásil napokon.

---

Pokračování > 2. kapitola.