Tajomná

*

Kráčala ulicou, kráčala ticho a
celý svet zrazu, náhle stíchol.
Len kroky do diaľky zvonia a
lampy v noci tiene tvoria.

Po tichu, bez slov,
na pleciach mnoho hriechov.
o ľudia spravili,
nesie si všetky ich viny.

Čierny plášť nocou za sebou ťahá
so skrytou tvárou, ktorú ľudstvo hľadá.
S kosou v ruke, kosou nádhernou,
čo oči ľudské priťahuje do tieňov.

Za ňou len ticho, i vôkol nej,
pri pohľade do tváre jej nádhernej,
ťažko sa ľuďom dýcha,
zmizne všetka ich pýcha.

Kráča tmou, nocou
s veľkou mocou,
Cieľ svoj pozná,
už si nevyberá.

Zaveje vánok slabý,
tichý akoby sa bál svojej vlastnej pýchy
aby nestal sa i on jej cieľom,
aby nenarušil jej svetom prielom.

Nikto nevie odkiaľ prišla,
možno z pekla či z neba vzišla.
I keď zámer jej pozná každý,
nikto ju neodsúdi z vraždy.

Prišla k dverám, sňala si kapucňu,
na tento deň miestny len tak nezabudnú.
Biela tvár, mladá a pery červené,
vlasy po stehná čierne a nádherné.

Zelené oči na jej tvári žiaria,
vidno na nich že často žialia.
Pre ťarchu sveta na jej pleciach,
akoby sa na ňu bál zasvietiť i mesiac.

Otočí kľukou, otvoria sa dvere,
vstúpi ladným krokom
doprostred siene.
Ide priamo, rovno k jedným dverám,
vstúpi ticho a podíde k perinám.

Tu leží starec biedny, slabý
každý nádych je mu namáhavý.
Otvorí oči, zočí ju
ženu, Smrť, nádhernú.

Usmeje sa, so smrťou je zmierený,
ona pokojne pery k nemu nakloní.
Jeden bozk priamo na čele,
do neba letí duša nezávislá na tele.