Stále ťa milujem – 7. kapitola

Alex bol mimo celé štyri dni. Lou to ťažko niesla, no ešte horšie na tom bol Mariano. Chodil ako telo bez duše, nejedol, nespal. Celé dni trávieval zatvorený vo svojej komnate a odmietal sa s hocikým rozprávať. Dokonca si odpustil nepríjemné narážky vždy, keď okolo neho Lou prešla.

O týždeň ho Dalia konečne prepustila z nemocnice. Netvárila sa nadšene. Nikdy nechápala tyto ich zabijácke pudy, preto, keď si Edwarda brala, bola rada, že bol iný. Lenže teraz jej to tak neprišlo. I keď jej Lou povedala, že Edward ich nedokázal zabiť, trvala na svojom. Najprv plakala, keď jej napadlo, že namiesto Alexa tam mohol ležať Edward, no nakoniec sa smútok premenil na hnev.

„Už ste sa pozreli na ten spis?“ opýtal sa Alex, keď všetci sedeli v Alastairovej pracovni.
Lou pokrútila hlavou. Odmietala sa na ten spis čo i len pozrieť, pokým nebude Alex v poriadku. Ostatný to chápali a rešpektovali to.
Alastair spis vybral z truhlice, kde ho bezpečne uschoval, a položil ho na stôl. Všetci sa nahli, aby ho poriadne videli a Lou ho roztvorila.

Starý, zožltnutý pergamen bol celý popísaný čiernym písmom a v ľavom dolnom rohu bola červená pečať s vyrytou ružou. Lou si ju pozorne prezrela. Pripadala jej známa.
„Čo je tam napísané?“ opýtal sa Alastair a pritiahol si pergamen k sebe. Zamračil sa.
„Deje sa niečo?“ zaujímal sa Mariano, ktorý ho pozoroval.
Prikývol. „Nedokážem to prečítať.“ Podal mu pergamen a Mariano sa na to rovnako nechápavo zapozeral.
„Je to napísané cudzím jazykom,“ poznamenal zamyslene.
„Ukáž,“ pokynul mu Alex, aby mu spis podal. Mariano mu ho podal a nenápadne sa ho dotkol bruškami prstov. Alex sa slabo začervenal a zahľadel sa na pergamen. Edward mu pozeral cez rameno. Obaja pergamen pozorne skúmali.
„Vyznám sa vo väčšine jazykov,“ nadhodil Edward, „no tento je nejaký čudný.“
Lou si od Alexa zobrala pergamen a pozrela sa naň. Očami študovala písmo. Zrazu jej napadlo, že tomu rozumie.
„Ja tomu rozumiem,“ povedala.
„Tak čo tam je napísané?“ ozval sa už netrpezlivo Edward.
„Prsteň z Edenu,“ čítala, „jeden z troch najvzácnejších kusov, ktorý má najväčšiu moc. Prsteň dokáže kontrolovať a meniť ľudskú či zvieraciu myseľ. Jeho majiteľ sa stáva neporaziteľným a nesmrteľným, dokáže meniť čas a vytvárať ilúzie jemu prospešné. Prsteň je ukrytý na tajnom mieste pradávnych assassínov, ktoré dokážu nájsť iba ich pravý potomkovia.“
„Tak to nám veľmi pomohlo,“ sucho skonštatoval Alex. „Ale aspoň vieme, prečo sa templári toľko zaujímajú o ten Prsteň.“
„Neporaziteľný a nesmrteľný,“ zopakoval Alastair. „O tomto mi nič nepovedali, tí všivavý..“ nedokončil.

Lou chápavo prikývla a začala znovu čítať: „Jedine priamy potomok nášho vodcu môže získať Prsteň a veci, ktoré náležia iba jemu.“
„Čo to znamená? Akého vodcu?“ prerušil ju Mariano so zamračeným výrazom.
Lou len pokrčila plecami. „Neviem.. Počkať,“ zarazila sa. „Tu pod tým je ešte niečo napísané, ale.. nemáš lupu?“ pozrela sa na Alastaira, ktorý len slabo prikývol a lupu jej podal.

Lou si ju vzala a priložila ju k pergamenu. Začala čítať: „ Sláva potomkovi nášho vodcu, svätého Altaira.“
Altair.. to meno jej bolo známe. Niekde ho už počula, no nedokázala si spomenúť kde. Svoj pohľad znovu upriamila na pečať s ružou. A potom jej to došlo.

Mala asi desať rokov, keď ten znak videla u starej mamy na jednej z kníh. Ako desaťročné dieťa ešte o pečatiach moc nevedela, preto jej prišla zaujímavá. Niečo ju k nej silno priťahovalo. Keď sa starej mamy opýtala, čo je to za pečať, niečo len nezrozumiteľne zamrmlala a zmenila tému.
O Altairovi prvý krát počula na výcviku. Všetci ho brali ako svojho Pána, ako niekoho, koho uctievali a ctili si ho. Keď im majster rozprával Altairov príbeh, vtedy sa znovu stretla s tou pečaťou. Avšak už jej tak zaujímavá neprišla.

Lupa jej vypadla z ruky. Všetci sa na ňu prekvapene pozreli. Nasucho preglgla. Srdce jej bilo tak silne, že sa bála, aby nedostala infarkt.
„Lou, si v poriadku?“ zaujímal sa starostlivo Alex.
Lou len pokrútila hlavou. Nebola schopná zo seba vydať ani hlásku. Dýchala čoraz ťažšie, akoby práve ubiehala maratón.
„Lou, čo sa deje?“ spýtal sa jej tentoraz Alastair a chytil ju za rameno.
„Ja..“ začala, no slová sa jej zasekli v krku. „Ja.. som Altairov potomok,“ dokončila po chvíli.

Edward jej podal pohár vody. Lou sa naňho vďačne pozrela a napila sa. Trochu sa upokojila, no ešte stále bola v šoku.
„Ako si na to prišla?“ opýtal sa jej Mariano, neskrývaje prekvapenie.
„Keď som bola malá, tú pečať som videla u starej mamy na knihe. Potom som ju znovu videla na výcviku, keď nám majster rozprával príbeh o Altairovi.“
„Kniha svätá,“ zamrmlal Alex, keď si taktiež spomenul na výcvik. Lou prikývla.
„Kniha svätá sa nikdy nenašla,“ doplnila ho Lou. „Všetci mali za to, že sa Kniha zničila spoločne s Prsteňom.“

Nikto na to nič nepovedal. Všetci vstrebávali informácie, ktoré sa teraz dozvedeli. Najviac zo všetkých to vzalo Lou, ktorá si to všetko dávala v hlave dokopy a pomaly usrkávala dúšky vody.

—

Po tom incidente sa všetci odobrali do svojich komnát. Boli natoľko unavený, že už nedokázali nad ničím premýšľať. Skoro hodinu sa snažili prísť na to, kde by to tajné miesto mohlo byť. Nakoniec sa rozhodli, že na druhý deň sa vyberú do Edenu.

Alastair spis o Prsteni znovu uschoval do truhlice, do ktorej mal prístup len on, a ubezpečil Lou, že to bude v poriadku. Bola rada za jeho snahu pomôcť jej, no zo všetkého najviac sa potrebovala z toho vyspať.

Alex hodnú chvíľu ležal v posteli a snažil sa spomenúť na celý Altairov príbeh, keď mu niekto zaklopal na dvere.
„Ďalej,“ zamumlal a dvere sa otvorili. K jeho veľkému prekvapeniu v nich stál Mariano.
„Čo tu chceš?“ zrúkol potichu naňho, no v hĺbke srdca bol rád, že prišiel.
Mariano zavrel dvere a prešiel k Alexovi. Sadol si k nemu a zobral ho za ruku. Alex sa mu vytrhol, hoci nechcel.
„Ako sa cítiš?“ opýtal sa ho Mariano starostlivo.
„Čo ťa do toho?“ odvrkol mu Alex a znovu si ľahol. Spomenul si na sľub, ktorý si dal. Merda!, pomyslel si naštvane.
Mariano si povzdychol. „Alex, chápem, že ma nenávidíš a neveríš mi, ale chcem sa posnažiť byť lepším človekom. Kvôli tebe.“
Alex aj cez tmu, ktorá vládla v izbe, videl, ako sa Mariano začervenal. „Prečo?“ opýtal sa ho, i keď už dávno vedel odpoveď.
„Pretože,“ začal Mariano, „ťa mám rád.“
Alex na chvíľu prestal dýchať, no nakoniec sa otočil k Marianovi chrbtom a vyslovil vetu, ktorá oboch zabolela: „Ale ja teba nie.“
Mariano sa naňho prekvapene pozrel. Alex sa snažil zadržať slzy, no jedna mu neposlušne skĺzla po líci a dopadla na vankúš.
Mariano sa po chvíli postavil a potichu vyšiel z izby. Tie slová ho boleli viac než Alexa.

—

Lou stála na balkóne svojej izby a pozorovala tmavú nočnú oblohu, ktorá bola posiata hviezdami. Nevšimla si, že sa dvere jej izby otvorili a dnu vošiel Alastair. Prekvapil ju, keď k nej prišiel.
„Ako ti je?“ opýtal sa.
Lou pokrčila plecami. „Ešte stále som v šoku.“
Alastair prikývol a spoločne pozorovali hviezdnatú oblohu. Ticho preťal jeho zvedavý hlas: „Je pravda, že assassíni nepociťujú lásku?“
Lou sa prekvapila, že sa pýta práve na toto, no prikývla. „Láska nás oslabuje,“ povedala pevným hlasom. „Assassín nemá milovať. Svoj život má zasvätiť Zákonu.“
„A čo Edward? Ten má predsa ženu, nie?“
Lou znovu prikývla. „S Edwardom som sa stretla na výcviku. Bol jeden z mála, ktorý výcvik nedokončili. Lenže Edward to ani nikdy nechcel, bol tam len kvôli rodinnej cti. Nenávidel zabíjanie nevinných a bezbranných ľudí. Vždy sa riadil pravidlom, ktoré vymyslel majster.“
„Aké pravidlo?“ zaujímal sa Alastair.
„Že assassíni nie sú zabíjacke stroje,“ potichu sa zasmiala. „Preto, keď sme bojovali s tými vojakmi v Sane, im nedokázal vziať život. Bol by radšej mŕtvy, než by mal niekoho zabiť.“
„Aj keď je to templár?“
„Aj keď je to templár.“
Alastair ho moc nechápal. Mal Edwarda rád, no niekedy mu prišiel až moc mäkký.
„Lou,“ začal, no nebol si istý, či jej to chce povedať.
„Hm?“ hmkla a pozrela sa naňho.
Alastair sa bál Louinej reakcie, no nakoniec sa odhodlal a zobral ju za ruku. Lou naňho nechápavo civela.
„Čo by sa stalo, keby ťa niekto začal mať rád?“ opýtal sa jej a pozoroval Louin nechápavý výraz.
Neodpovedala mu. Alastair toho využil a naklonil sa k nej. Lou sa chcela odtiahnuť, no nedokázala to. Alastair to spozoroval a druhou rukou ju pohladil po líci. Nakoniec spojil ich pery.

—-

Na druhý deň sa všetci, podľa plánu, vybrali do Edenu. Lou s Alastairom sa k sebe radšej správali ako vždy, pretože sa Lou bála Alexovej reakcie.
Zato on a Mariano sa na seba nedokázali ani pozrieť. Oboch to ešte moc bolelo, hoci moc dobre vedeli, čo k sebe cítia.

Eden bolo malé mestečko, ktoré sa rozprestieralo pod kopcami hôr. Tradovalo sa, že v mestečku žili pradávny assassíni, preto si ho ľudia vážili. Obyvatelia boli milý, priateľský a usmievavý. Avšak niekedy až moc naivný.

„Takže, kam teraz?“ opýtal sa Mariano.
Nikto mu neodpovedal, len sa všetci vybrali za Lou, ktorá sa vybrala po kamennej cestičke smerom k lesu.

Pristavila sa až pri jednom veľkom kameni v strede lesa. Lou si ho pozorne obzrela z každej strany. Kameň vyzeral obyčajne, ako všetky ostatné kamene na okolí, no jej niečo nehralo.
Bruškami prstov sa ho jemne dotkla. Jej vnútrom prešla neviditeľná sila. Sila tak silná, že jej skoro podlomila kolená.

„Je tam niečo..“ začal Alex, no než to stihol dokončiť, kameň sa pohol a sprístupnil im schody, ktoré viedli pod zem.
Lou sa po nich svedomito vybrala a ostatný šli za ňou. Lou akoby poháňala neviditeľná sila. Keby sama za seba uvažovala, určite by sa po tých schodoch nevybrala. Lenže jej myseľ ju neposlúchala.

Ocitli sa v tmavej miestnosti. Hneď, ako vošli, sa na stenách rozhoreli fakle, ktoré osvetľovali celú miestnosť.
Z každej strany miestnosti boli police s rôznymi knihami, na stoloch boli všakovaké haraburdy a na konci miestnosti boli veľké dvere, ktoré boli zamknuté na zámok. Lou sa k nim priblížila.

Zámok vypadal staro a ošumelo. Kov už zhrdzavel dobou. Lou sa ho dotkla, akoby vedela, čo sa udeje. Zámok cvakol a povolil jej vstup.
Zatiaľ, čo si ostatný prezerali rôzne veci a knihy, otvorila dvere a vstúpila dnu. Jej pohľad padol na sochu priamo pred ňou. Bol na nej muž v assassínskom oblečení. Vyzeral mlado a dôstojne.

Lou podišla k soche a kľakla si pred ňu. Vôbec nechápala, prečo to urobila. Vedela, že to je Altair, jej dávny predok, no nevedela, prečo sa skláňa k jeho soche. Potom si toho všimla.

V stene za sochou bol otvor, ktorý tam predtým nebol. Postavila sa a podišla k nemu. Zadržala dych.
V otvore boli na podstavcoch naskladané dýky, meče, vrhacie nože a všelijaké iné druhy zbraní. Na striebornom podstavci pred ňou boli dvoje zbrane – jednu z nich poznala. Bola to skrytá čepeľ. A nakoniec, na zlatom podstavci celkom vzadu bola assassínska zbroj, spolu s mečom a Prsteňom.

Podišla k zbraniam na striebornom podstavci a pozorne sa na nich zahľadela. Zobrala do ruky skrytú čepeľ. Bola ťažšia a nepochybovala o tom, že je aj mocnejšia. Položila ju znovu na miesto a zložila si tú, ktorú mala na sebe. Bez toho, aby zapochybovala, si nasadila Altairovu čepeľ. Čepeľ jej dávneho predka.

Hneď, ako si ju nasadila, sa jej podlomili kolená a spadla na zem. Pocítila obrovský nával moci. Cítila sa neporaziteľne. Po chvíli sa postavila a zobrala do ruky druhú zbraň z podstavca. Bol to nejaký druh zbrane, ktorý nepoznala. Nasadila si ho na pravú ruku a hneď, ako rukou trhla, zo zbrane vyletel ostrý šíp a padol k stene naproti.

Lou sa až teraz odvážila prísť k zbroji. Pozorne ju skúmala, akoby na nej hľadala niečo zaujímavé. Zbroj bola mužská, no nepochybovala, že jej bude sedieť. Po dlhom váhaní sa do nej prezliekla. Zbroj na prvý pohľad pôsobila ťažko, no ako si ju Lou nasadila, bola ľahká, ako pierko. Pozrela sa na meč, ktorý bol vedľa zbroje.
Zobrala ho do ruky a poťažkala. Sadol jej ako uliaty. Sama nechápala, ako jej všetko môže tak dokonalo sedieť.
Meč si zastrčila za opasok a všetky ostatné zbrane si tiež schovala tam, kde mali byť. Potom podišla k tomu, za čím pôvodne prišla.

Prsteň vypadal ako obyčajná, kovová zlatá obrúčka. Bezmyšlienkovite k nemu natiahla ruku. Akoby to ani nebola ona. Akoby ju čosi ovládalo.

Keď jej prsty artefakt zdvihli, prekvapilo ju, aký je prsteň teplý a ľahký. Chvíľu sa naň len dívala, až kým prsteň nezačal žiariť. Strhla sa a prsteň upustila na podstavec. Hneď, ako sa dotkol zamatovej podušky, prestal žiariť.

Lou chvíľu predychávala šok, no nakoniec ho znovu vzala do ruky. Ignorovala oslepujúcu žiaru prsteňa a vybrala sa odtiaľ preč.

„Už ho mám,“ povedala, keď prišla do hlavnej miestnosti. To, čo videla, ju zarazilo.
V miestnosti boli muži v čiernych odevoch s červeným krížom na hrudi. Hneď jej došlo, že sú to templári. Dvaja muži držali Mariana a Alastaira a ďalší dvaja Edwarda a Alexa. Ku krkom im tisli meče.
„Skvelé,“ ozval sa muž, ktorý sa k nej priblížil. Mal hnedé vlasy a vyzeral staro. Na tvári mu pohrával radostný úškrn. „Teraz mi ho môžeš dať!“
Lou na to nič nepovedala, len zarazene stála a celú situáciu skúmala pohľadom. Muž využil toho, že bola v šoku, a kývol na vojaka, ktorý stál neďaleko nej.
Vojak nebádane prikývol, vedia, čo muž chce, a priblížil sa k Lou. Surovo ju schmatol za vlasy, načo Lou bolestne sykla a dýku, ktorú vytiahol spod opaska, priložil Lou ku krku.
Muž sa len uškrnul pri pohľade na Louinu bezmocnosť. Cítil, ako v ňom narastá príjemný pocit. Nedokázal to opísať, no jedno vedel – bol to pocit zaslúženého víťazstva.
„Ach, už nie si taká hrdinka, čo?“ zasmial sa z plného hrdla. Jeho úsmev sa ešte viac rozšíril, keď videl Louin vražedný pohľad, ktorým ho počastovala.

Lou už mala na jazyku nejakú uštipačnú poznámku, no kým ju stačila vysloviť, prerušil ju mužov pevný, pritom ešte stále pobavený hlas: „Čakal som od teba viac, assassínka. Vraj Altairov priamy potomok,“ pobavene si odfrkol.
Louin vražedný pohľad sa zmenil na nechápavý. Netušila, odkiaľ vedel, že je Altairov potomok. Nevedela, odkiaľ vôbec vedel o Altairovi. A už vôbec nemala tušenie, odkiaľ vedel o tomto mieste. Vo vzduchu viselo toľko otázok, na ktoré nedokázala nájsť odpoveď.

Muž si všimol jej pohľadu a uškrnul sa. Akoby jej čítal myšlienky, pretože povedal: „Zaujíma ťa, odkiaľ viem o Altairovi?“
Muž sa odmlčal a skúmal Lou pohľadom. Jej oči dávali jasne najavo, že by to naozaj rada vedela. Muž teda pokračoval: „Tvoj predok mal Prsteň vo svojich rukách celých šesťdesiat rokov. Získal vďaka nemu viac než len múdrosť. Vďaka Prsteňu sa dozvedel úplne všetko,“ zdôraznil posledné slovo a nepatrne si oblizol pery. „Áno, vďaka Prsteňu získal moc, po ktorej túžili všetci. Vieš, čo je zaujímavé? Že moc vždy získajú tí, ktorý si ju nezaslúžia! Sú ľudia, ktorý sa o to usilujú roky a jediné, čo dostanú, sú len omrvinky!“
Jeho hlas sa zmenil na naštvaný. „Ako všivavým, úbohým psom,“ dodal.
„O to Vám celý čas ide?“ prehovorila konečne Lou, v ktorej sa za ten čas nahromadil nevyspytateľný hnev. „O pomstu?“
„Pomstu, moc, bohatstvo, oddanosť..“ vymenovával a zobral do ruky knihu, ktorá ležala na stole. „Je veľa vecí, o ktoré mi ide. Vieš, assassínka, bez kontroly neexistuje poriadok. O tom by ste mohol rozprávať, nemyslíte, altezza?“ Muž svoju pozornosť presmeroval na Alastaira, ktorý naňho vrhol pohľad plný nenávisti.
„Časy, kedy som musel plniť každý Váš nezmyselný príkaz, sa vyparili. Odteraz budete počúvať Vy mňa. Avšak, možno Vám, ako starému priateľovi, odpustím.“
„Nie sme priatelia, kapitán!“ zasyčal Alastair.
Kapitán pokrčil plecami. „Škoda, mohol som ušetriť Váš život. Takto Vás, bohužiaľ, budem musieť zabiť.“
„Odkiaľ ste vedel, že tu budeme?“ opýtala sa Lou, keď videla, ako Alastair od hnevu zaťal čeľusť.

Kapitán namiesto odpovede slabo pískol. Pomalým, ľahko šuchtavým krokom sa k nim blížil ďalší vojak. Keď bol dosť blízko pri nich, všetci zalapali po dychu. Bol to Alfréd, Alastairov sluha.
Alfréd sa postavil ku kapitánovi so sklonenou hlavou, akoby sa hanbil pozrieť hocikomu z nich do očí. Kapitán si jeho rozpakov nevšímal a jednou rukou ho objal okolo pliec.
„Alfréd bol náš špeh v tom vašom palazzo. Priamo pred Vaším nosom kradol informácie a vy ste si toho ani nevšimli. Samozrejme, za svoje služby vždy dostal poriadne zaplatené.“ Svoj pohľad upriamil na Alfrédov zlatý náhrdelník so zlatým krížom, ktorý bol po bokoch posiaty drobnými diamantmi. Lou nepochybovala, že taký náhrdelník nosia predovšetkým bohatý a urodzený zemepáni.
„Avšak,“ pokračoval kapitán a druhou rukou nenápadne vytiahol spod opaska dýku, „nie som s jeho službami moc spokojný.“
Alfréd zdvihol pohľad od zeme a prekvapene sa pozrel na kapitána, no ten mu, v mihu sekundy, zabodol dýku priamo do srdca. Alfrédovi sa podlomili kolená a kapitán jeho nevládne telo s odporom pustil na zem.
„Nenávidím pätolizačov,“ zamrmlal a vytiahol z Alfrédovho tela dýku, ktorú následne očistil o Alfrédov čierny plášť. Dýku si znovu zastrčil za opasok a napriamil sa do celej svojej výšky.
„Tak, a teraz sa dostávame k zlatému bodu programu,“ povedal a priblížil sa k Lou.

Lou až teraz vnímala spaľujúce teplo vo svojej dlani. Oslepujúca žiara, ktorá jej chvíľami prekĺzala medzi prstami, zhasla, ako keby náhle sfúkla sviečku. Kapitán, ktorý teraz stál tesne pri nej, ju surovo schmatol za ruku a roztvoril jej dlaň, v ktorej tuho zvierala Prsteň. Prsteň opatrne zobral a Louinu ruku pustil.

---

Redakční úpravy provedla Nerys Heliabel Ghostfieldová.