Stále ťa milujem – 6. kapitola

Keď sa Alastair s Marianom vybrali do Sanu, Lou sa rozhodla, že sa porozpráva s Alexom. Chcela vedieť pravdu o tom, ako je to medzi ním a Marianom.
„Môžem?“ opýtala sa ho, keď ho videla sklesnuto sedieť na posteli v jeho izbe.
Prikývol, no vôbec nejavil záujem o jej osobu. Pohľadom hypnotizoval stôl pred posteľou, na ktorom bolo položených pár kníh. Zvyčajne to boli zaujímavosti a fakty, ale aj detektívky a trilery.

Lou sa posadila k Alexovi a zobrala do ruky vankúš, ktorý následne objala. Chvíľu obaja mlčky sedeli, až ticho preťal Alexov skleslý hlas.
„Prečo si prišla?“ opýtal sa jej, no nedokázal sa na ňu pozrieť.
„Chcela som sa ťa niečo opýtať,“ povedala.
Alex vôbec nedal najavo, že by sa s ňou chcel rozprávať. Jeho vnútro horelo. Nedokázal poriadne rozmýšľať, nedokázal poriadne uvažovať. Jeho myseľ zaplňovala iba jedna osoba – Mariano.
Lou sa rozhodla, že nebude chodiť okolo horkej kaše a na rovinu sa opýtala: „Si do Mariana zamilovaný?“
Ako náhle vyslovila jeho meno, Alexom šklblo. Snažil sa to zakryť tým, že si ľahol a otočil sa k Lou chrbtom.
„Nehovor nezmysly,“ zamrmlal, no do jeho očí sa drali slzy. Nechcel si to priznať, no bolo to tak. Zamiloval sa.
„Alex,“ začala Lou mierne, „dobre vieš, že si môj najlepší kamarát. dobre vieš, že mi môžeš dôverovať. Ale mám oči a nie som slepá.“
Alex nič nepovedal, len čakal, čo povie ďalej. Lou pokračovala: „Od toho dňa, ako sa Mariano objavil na prahu tohto paláca, si sa zmenil. Predtým si bol usmievavý, dokázal si vtipkovať, no teraz si skleslý, utrápený. Alex, bojím sa o teba.“
Alexovi to trhalo srdce. Trhalo mu srdce, že jej nemôže povedať o svojich citoch k nemu. Že nemôže..
„Lenže, nechcem, aby si sa popálil,“ pokračovala Lou a pozorovala Alexa, ktorý k nej bol otočený chrbtom. „Nechcem, aby si sa sklamal. Preto ti chcem len povedať, že ak niečo k Marianovi cítiš, nie je to správne.“
Alex nemohol veriť vlastným ušiam. Čakal všetko, no toto nie. Obrátil sa na Lou a tá mohla vidieť slzy v jeho očiach. Zmrazilo ju. Nechcela ho rozplakať.
„Nie je to správne?“ zopakoval po nej neveriacky. „Nie je správne to, že ty si sa zamilovala do toho kreténa, ktorý nám zabil rodiny!“
„Ale, ja som sa…“
„Nie je správne, že si ho prijala medzi nás! Nie je správne, že mu dôveruješ!“
„Ale..“

Alex ju nenechal dohovoriť. Naštvane sa posadil a utrel si neposlušnú slzu, ktorá sa mu skotúľala po líci. „Nie je správne, že si ho celý mesiac trénovala! Očividne si neuvedomuješ, že ak nás zradí, všetko to môže využiť proti nám! Vôbec si neuvedomuješ, že práve mieri na stretnutie s templármi, aby im mohol povedať o všetkých našich tajomstvách a zničiť nás!“

Alex si to neuvedomil, no kričal. Po celej izbe sa rozliehal jeho naštvaný hlas. Lou ho vôbec nespoznávala. Obviňoval ju z niečoho, na čom sa aj on sám podieľal.
„Jedine skutočný templár nás dokáže zničiť!“
Alex chcel na to niečo povedať, no Lou mu nedala priestor. „Za ten čas, čo som ho trénovala som sa o ňom dozvedela mnoho vecí. Nikdy som nepovedala, že som mu začala plne dôverovať, no aspoň nie som taká sviňa, že ho budem obviňovať z niečoho, čo neviem, či je vôbec pravda! A hlavne nie som taká sprostá, aby som sa zamilovala do templára!“
Keď vyslovila poslednú vetu, v Alexovej tvári sa zráčila bolesť. Chcela sa mu ospravedlniť, no nedal jej možnosť.
„Odíď!“ povedal jej pokojne, no v jeho hlase bola cítiť bolesť.
„Alex, ja som ne-“
„Vypadni!“ povedal už hlasnejšie.
Lou položila vankúš, ktorý ešte stále držala v ruke, na posteľ a vyšla z izby. V hrudi pocítila niečo, čo sa snažila dlho skrývať. Smútok.</p>

Šuchtavým krokom sa dostala do svojej izby a zamkla za sebou dvere. Nemala toľko síl, aby sa dostala k posteli, preto sa zosunula po stene na zem. Do očí sa jej drali slzy. Nenávidela ich, no teraz ich potrebovala zo seba dostať von. Rozplakala sa. Plakala za všetko, čo sa doteraz stalo. Za smrť jej rodičov, za hádku s Alexom, ale hlavne za to, že sa zamilovala do Alastaira, hoci si to nechcela priznať.

—

Zatiaľ, čo sa Lou s Alexom hádali, Alastair s Marianom prišli do Sanu a hneď si to namierili do paláca, kde sa pred mesiacom Alastair stretol s Lou. Na ten deň spomínal s úsmevom.
„Pane, kapitán Vás už očakáva,“ prihovoril sa mu jeden zo sluhov, ktorý ho vítali pri dverách.
Alastair prikývol a spolu s Marianom sa vybrali do veľkej honosnej jedálne, kde boli všetci usadený za dlhým, hnedým stolom.

Keď Alastair vstúpil do miestnosti, všetci sa postavili a uklonili sa. Muži mali na sebe čierne, či hnedé odevy s červeným krížom na hrudi. Niektorý mali na sebe biele plášte a za opaskom zastrčené dýky.

Alastair sa postavil do čela stola a Mariano sa postavil k stoličke po jeho pravici. Všetci nahlas vyriekli: „Non nobis, Domine, non nobis, sed Nomini Tuo da gloriam.“ Alastair si sadol ako prvý a ostatný hneď po ňom.

„Aby som začal dnešnú schôdzu,“ začal Alastair mohutným hlasom, aby ho všetci počuli. „Chcel by som medzi nami privítať nového člena, môjho brata Mariana.“
Alastair ukázal rukou na Mariana. Ten len slabo kývol rukou na pozdrav a ostatný mu zatlieskali.
„A ďalej by som chcel vedieť, čo nového pre mňa máte,“ pozrel sa na ostatných.
„Veľa toho nie je, pane,“ ozval sa jeden muž, ktorý sedel vzadu. „No mnoho sa hovorí o tých dvoch assassínoch, ktorý pred mesiacom narobili toľko škody. Ľudia sa boja.“
„A čo také sa o nich hovorí?“ zaujímal sa Alastair a pohodlnejšie sa usadil na stoličke. Ruky si spojil na hrudi a prstami sa pohrával s mohutným kráľovským prsteňom, ktorý mu zakrýval vypálený znak assassína.
„Predovšetkým,“ pokračoval kapitán a veľavýznamne sa pozrel na Alastaira, „sa povráva, že assassíni prebývajú u Vás, v Podhore.“
Všetci po tých slovách spozorneli a pozreli sa na Alastaira, ktorý sa snažil byť pokojný, hoci ho to nepríjemne zarazilo. Mariano sa uškrnul a čakal, čo Alastair povie.

Pred príchodom na schôdzu, cesta do Sanu:

„Zaujímalo by ma,“ nadhodil Mariano, „koľko chceš tých assassínov nechať nažive. Keby si z nich chcel získať informácie, už by si ich dávno mal a nenechal by si ich len tak sa potulovať po paláci.“
„Kam tým mieriš?“ nezaujato sa opýtal Alastair a ďalej pozoroval ubiehajúci les.
„No,“ uškrnul sa Mariano. „Nemyslíš, že je nadmieru podozrivé, ako ich stále nechávaš nažive? Pred mesiacom si mi povedal, že ich len využívaš pre informácie. Teraz, po mesiaci, keď si ich mohol mučiť, aby ti všetko povedali, sú ešte stále živý, bez jediného škrabanca.“
Alastair sa naňho pozrel s pokojným pohľadom. „Nemusím ti nič vysvetľovať! Nie som na spovedi, aby som sa ti musel spovedať so všetkými mojimi plánmi.“
Marianov úškrn sa ešte viac rozšíril. „Takže mi chceš povedať, že ak na schôdzi poviem, že tí dvaja assassíni, ktorých hľadajú, sú v Podhore, nebude ti to vadiť? Alebo keď im poviem, že si sa s nimi spriahol, dokonca, že si sa k nim pridal, myslíš, že to zoberú s čistým štítom?“

Alastairom prudko šklblo. Mariano si toho všimol. Veľmi dobre vedel, že sa Alastair pridal k assassínom. Celý ten mesiac ho veľmi pozorne sledoval a neušlo mu, ako priateľsky a ochranársky sa správa k Lou s Alexom.
„Aj tak by ti neuverili, keďže si sa k nám pridal len nedávno,“ povedal Alastair.
Marianov smiech prestal, no ešte stále na ňom bolo vidieť pobavenie. „Uverili, keby videli vypálený znak assassína na tvojej ruke. Alebo mi chceš povedať, že pod tým mohutným prsteňom nič nemáš?“

Alastair sa zarazil. Nechápal, ako to zistil. Natiahol sa a chytil Mariana pod krkom. Mariano zachrapčal a Alastair stisk zosilnil.
„Ak im niečo povieš,“ zasyčal výhražne, „prisahám, že ťa zabijem! A je mi jedno, či si, alebo nie si môj brat!“
Pustil ho a Mariano lapal po dychu. Nenávistne pozrel na Alastaira, ktorý ho už nevnímal a ďalej upieral zrak na krajinu, ktorú pomaly míňali.

Znovu na schôdzi:

Alastair chvíľu ticho sedel a premýšľal, čo má povedať. Postavil sa a pomalými krokmi sa začal prechádzať po miestnosti.

„Áno,“ povedal nakoniec. „Tí dvaja assassíni sú u mňa v paláci. Držím ich pod zámkom, aby som z nich dostal informácie o ich tajných veciach, ktoré skrývajú.“
„Myslíte o Prsteni?“ opýtal sa niekto.
„Jasné, že myslí Prsteň, ti tupec!“ odpovedal mu druhý a zasmial sa. „Čo iného?“
Alastair zastal a pozrel sa na muža, ktorý sa ešte stále smial. Keď videl Alastairov pohľad, zvážnel.
„Čo všetko viete o Prsteni?“ opýtal sa ho Alastair.
„Nie moc, pane. Povráva sa, že je to zlatý prsteň assassínov a ten, kto ho má, sa stane najmocnejším na svete. Má moc nad všetkými a všetkým.“

Alastaira to prekvapilo. O Prsteni nikdy nepočul, dokonca si ani nespomínal, že by ho Lou niekedy spomenula.
„Ako náhle niečo o Prsteni zistím,“ zahlásil, „dám vám okamžite vedieť! Zatiaľ len čakajte na môj rozkaz a nič nerobte!“
„Áno, pane,“ povedali všetci naraz.</p>

—

„O Prsteni?“ zaujato sa opýtala Lou, keď im Alastair povedal všetko, čo sa udialo na schôdzi.
Edward zamyslene prikývol. „Prsteň, ktorý niekde naši predkovia ukryli. Lenže nevieme, kde presne.“
„Mama sa raz s otcom o tom rozprávala,“ prehovoril Alex. „No moc som toho nerozumel, lebo sa o tom bavili v tajnom jazyku.“
„Tak ako si vedel, že rozprávajú o Prsteni?“ opýtal sa ho Edward.
„Pretože normálnym jazykom povedali Prsteň.“
Edward chápavo prikývol. Alastair sa po chvíli ticha ozval. „Myslím, že templári majú ukrytý spis o Prsteni, no je prísne strážený. Keby…“

Prerušilo ho náhle otvorenie dverí. Všetci sa pozreli na Mariana, ktorý bez zaklopania vtrhol dnu. Na tvári mu pohrával úškrn.
„Vedel som to!“ povedal víťazoslávne a pozrel sa na Alastaira, ktorý sa tváril, akoby ho mal čoskoro zabiť.
„Neviem, o čom hovoríš!“ zasyčal Alastair a naštvane sa pozrel Marianovi do očí. „A vypadni, máme dôležitý rozhovor!“
„O Prsteni a spisu?“
Všetci ostali prekvapene civieť. „Ty si počúval za dvermi?!“ opýtal sa ho Edward a naštvane vstal z kresla. Lou ho potiahla za rukáv, aby si znovu sadol, no nevnímal. Ruky zatínal v päste.
„Pokoj, len som si šiel pro vodu, no náhodou som začul váš rozhovor,“ usmial sa Mariano.
„Na to máte sluhov!“
„Keby Alfréd práve nezalieval záhony v záhrade, aj by som si ju nechal priniesť. Ale moc sme odbehli od témy.“ Posadil sa na voľné kreslo, ktoré bolo blízko Alexa. „Takže sa chcete dostať k prísne stráženému spisu? Nemyslíš, braček, že je to trochu riskantné?“
„Už som ti raz povedal, že tebe nemusím nič vysvetľovať!“ zavrčal naňho Alastair a z celej sily sa premáhal, aby po Marianovi nehodil vázu, ktorú mal na stole.
„Pravda, no sami to nezvládnete. Počul som o tom archíve, a každému, kto sa tam chcel dostať, sťali hlavu. Myslíš, že to zvládnu traja assassíni s tebou na čele?“
„Čo tým myslíš?“
„Že vám pomôžem!“Všetci sa prekvapene naňho pozreli. Nikto nechápal, či to myslí naozaj, alebo len žartuje.
„Neveríme ti!“ ozval sa Alex pevným hlasom. Lou svoj prekvapený výraz presunula naňho. Alex sa tváril, že si toho nevšimol, a pevným pohľadom sa pozeral na Mariana.
„Nemáme dôvod ti veriť poté, čo si nás chcel zapredať templárom! A už vôbec ti nemôžeme veriť, keď si skutočný templár!“

Mariano sa usmial. Alexa pichlo pri srdci z toho, že bol naňho taký zlý, no musel to urobiť. Po rozhovore s Lou sa zaprisahal, že prestane pociťovať k Marianovi lásku. Samozrejme, nemohol svojmu srdcu poručiť, aby ho prestalo mať rado, no musel sa o to aspoň pokúsiť. A potom, čo im Alastair povedal všetko o ich rozhovore na ceste do Sanu, mu nič iné nezostávalo. Miloval ho, no zároveň nenávidel.

„Máš pravdu, Alex,“ povedal jemne Mariano, a pri jeho mene sa mu zapozeral hlboko do očí. „Urobil som veľa chýb, no, vždy som chcel patriť na tú víťaznú stranu. Avšak, ak sa chcete dostať k tomu spisu, moju pomoc budete potrebovať.“
Alex sklopil hlavu, aby nebolo vidieť, ako sa červená. Mariano sa v duchu usmial. Vedel o Alexových citoch k nemu. Lichotilo mu to. Nikdy sa nezaujímal o mužov, vždy výhradne iba o ženy, no pri Alexovi začal cítiť niečo, čo pri žene nie. A celkom sa toho bál, pretože si uvedomoval, čo to je. Láska.

—

O štyri dni neskôr sa všetci vybrali do Sanu, kde mali templári ukryté všetky spisy. Plán sa skladal z troch častí. V prvej časti mali Mariano s Alastairom odviezť pozornosť všetkých vojakov, ktorý chránili vstup do archívu. V druhej časti sa mal Alex postarať o zvyšok vojakov a v tretej časti sa pokúsia Lou s Edwardom čo najrýchlejšie nájsť spis a vypadnúť odtiaľ.

Vyzeralo to, že všetko ide podľa plánu. Mariano a Alastair zamestnávali vojakov svojimi, nie moc vtipnými historkami a Alex sa postaral o všetkých ostatných. Lou s Edwardom hodnú chvíľu spis hľadali, no nakoniec ho, asi po pol hodine, našli. Avšak problém nastal pri ich odchode.

Nevšimli si, že na streche archívu sú ďalší vojaci, ktorý, očividne, boli na druhej strane strechy, keď sa snažili prekĺznuť dnu. Všimli si ich a namierili na nich šípy. Jeden tesne minul Louine ľavé ucho. Všetci sa pozreli hore, no to leteli ďalšie šípy.

Mariano a Alastair si toho všimli a v rýchlosti zabili vojakov, ktorých zabávali. Lenže to už bolo neskoro.
Vojaci z okolia počuli hukot a streľbu šípov a prišli sa pozrieť, čo sa deje. Ako náhle videli assassínov v spoločnosti kráľa a jeho brata, došlo im, čo sa deje a ani na chvíľu neváhali. Vytasili svoje meče a vrhli sa na nich.

Oni urobili to isté. Na Lou sa vrhli dvaja naraz. Mala čo robiť, aby sa im ubránila. Jednou rukou držala meč, s ktorým sa pokúšala odrážať útoky oboch mužov, a druhou vytiahla spod opaska dýku, ktorú následne jednému z nich zabodla do hrude. Muž upustil meč a padol na zem.

Druhý muž to nijak nevnímal a surovo na ňu útočil. Bol veľmi dobre vycvičený a Lou si to uvedomovala. Lenže muž netušil o čepeli, ktorú mala pod rukávom, a keď bol muž blízko pri nej, uvoľnila ju a zabodla mu ju priamo do srdca. Muža to natoľko prekvapilo, že zabudol lapať dych.

Na druhej strane od nej sa Edward snažil blokovať údery súpera, no moc sa mu to nedarilo. Keď mu muž zarezal do ruky, Lou to nevydržala a hodila po mužovi ďalšiu dýku. Muž padol k zemi a Edward pokýval Lou hlavou na znak vďaky.

Mariano s Alastairom k nim pribehli, neskrývajúce prekvapenie.
„Ako sa o tom dozvedeli?“ opýtal sa neveriacky Mariano.
„Na streche boli dvaja, ktorý si nás všimli,“ odpovedala mu Lou a očistila si meč od krvi.
„Máš ten spis?“ spýtal sa tentoraz Alastair.
Lou prikývla. Mariano pokynul rukou, aby odišli, no zarazil sa. Niečo mu tu nehralo. Poobzeral sa okolo seba, no nikde ho nevidel.
„Kde je Alex?“ spýtal sa so strachom v hlase.
Všetci sa poobzerali, no nikde ho nevideli. Až…

„Panebože!“ zvrieskol Edward a pribehol k mužovi, ktorý bezvládne ležal na zemi. Ostatný ho nasledovali. Keď uvideli, že je to Alex, zalapali po dychu.
„Dýcha?“ opýtala sa ho Lou, ktorá len tak-tak skrývala slzy.
Edward skúsil Alexov pulz. Prikývol, no na nešťastie dodal: „Ale slabo.“
Mariano si kľakol na druhú stranu od Edwarda a pohladil Alexa po jeho tmavých vlasoch. Po tvári mu stekali slzy, ktoré dopadali na Alexovu tvár. Zotrel si ich a vzal Alexa do náručia.
„Musíme ho zachrániť!“ zahlásil.

---

Redakční úpravy provedla Nerys Heliabel Ghostfieldová.