Nikdy sa neotáčaj – 2. kapitola: Skúšky

McAfferty ju zaviedol pred budovu japonského štýlu, so sedlovou strechou vyrobenou z obrích sekvojových polien. V okolí bol uhrabaný štrk a v čistom rybníčku plávalo pár oranžových rybiek.

„Nepochybujem, že vieš, čo je toto za budovu,“ prehovoril McAfferty.
„Dojo?“ skúsila.
Prikývol a cez široký otvor vstúpili dnu. V pomerne veľkej miestnosti tam trénovalo štyridsať detí oblečených v bielych kimonách, previazaných čiernym alebo hnedým pásom. Nechávali sa prehadzovať cez rameno, rôzne sa krútili, kopali, padali na zem a znovu bez problémov vstávali. Yhwana na to s úžasom pozerala. Vždy si chcela bojové umenie vyskúšať, no nikdy na to nemala príležitosť.

McAfferty ju zaviedol do menšej miestnosti po pravej strane. Stena naproti bola čisto biela a v strede bol namaľovaný strom s ružovými kvetmi – sakura. Okolo stromu bolo pomaľovaných niekoľko výrokov a mott v japončine. Ostatné steny boli vykladané drevom a po ľavej strane boli po celej šírke steny vsadené okná, ktoré siahali až po strop. Cez ne bolo vidieť do krásnej zelenej a tichej japonskej záhrady. Podlahu pokrývala pružná modrá matrac, ktorá sa na prvý pohľad zdala mäkká ako páperie.
„Vyzuj si topánky a ponožky,“ prikázal jej McAfferty.
Zatiaľ, čo sa vyzúvala, pristúpil k nim čiernovlasý chlapec, ktorého Yhwana predtým videla sa rozcvičovať.
„Toto je Joe,“ predstavil ho McAfferty. „Bude s tebou bojovať.“

Joe, v bielom kimone obviazanem čiernym pásom, vyzeral ako stelesnenie dobra. Bol o niečo vyšší než Yhwana, no pri pohľade naňho pochybovala, že by jej dokázal extrémne ublížiť.
Joe sa uklonil a potriasol si s ňou ruku. „Už si niekedy robila bojové umenie?“ spýtal sa.
Pokrútila hlavou. „Chcela som, no nikdy na to nebola príležitosť,“ priznala.

McAfferty si odkašľal, na čo na seba upriamil pozornosť, a začal vysvetľovať pravidlá: „Víťazom sa stáva ten, kto si trikrát podrobí súpera. Súper sa môže podrobiť slovne alebo poklepaným rukou na matrac. Každý so súperov môže zo zápasu kedykoľvek odstúpiť. Súpera si môžete podrobiť akýmkoľvek spôsobom, okrem pichania do oka a ťahaním za vlasy. Porozumeli ste?“
Obaja prikývli. „Postavte sa dva metre od seba a pripravte sa na prvé kolo,“ pokračoval McAfferty.

Obaja sa presunuli do stredu matrace a čakali na McAffertyho povel.
„Teraz!“ ohlásil po pár sekundách.
Yhwana netušila, čo má Joe v pláne, a než sa stačila akokoľvek ubrániť, Joe jej svojou pevne zovretou päsťou vrazil do zubov. Yhwana pocítila v kútiku pier teplú krv, ktorá jej začala stekať dolu po brade. Joe využil jej nepozornosti, podrazil jej nohy a prevalil ju na brucho. Pravú ruku jej bolestivo skrútil za chrbtom.
„Vzdávam sa,“ zvrieskla, keď ju ruka začala nepríjemne bolieť.

Joe ju pustil a postavil sa. Yhwana sa posadila a pošúchala si bolestivú ruku. V Joeovi sa sakramentsky mýlila. Jej nádej, že by jej nijak vážne neublížil, ju rýchlo opustila.
Zakrvavenú peru si utrela o rukáv trička a postavila sa.

„Pripravení?“ opýtal sa znovu McAfferty. Prikývli.
„Teraz!“
Tentoraz mala Yhwana v pláne Joea zložiť na zem. Problém bol však v tom, že Joe presne odhadol, čo má v pláne, a jej výkopu, ktorým mu mierila na hlavu, sa úspešne vyhol. Než si stačila čokoľvek všimnúť, Joe sa rýchlo dostal za ňu, prehodil si ju cez rameno a ako keby bola vrece zemiakov, ju silno hodil na matrac. Yhwana pocítila nepríjemnú bolesť v chrbte, i keď matrac bol pomerne mäkký. Joe si k nej kľakol a jedno koleno jej pritisol na hruď tak silno, že jej skoro vyrazil dych. Keď si všimla, že naťahoval ruku, aby jej znovu vrazil, rýchlo vykríkla: „Vzdávam sa! Odstupujem!“
Joe sa postavil, podal Yhwane ruku a pomohol jej vstať. Yhwana cítila, ako ju bolí celý chrbát a pravá ruka.
„Skvelý zápas,“ pochválil ju s úsmevom.
Ako pre koho, pomyslela si, no nepovedala to nahlas.
“„Takže,“ ozval sa po chvíli McAfferty, „si pripravená na ďalšiu skúšku?“

Ďalšia skúška boli inteligentné testy. Sedela v prázdnej miestnosti, obklopená drevenými písacími stolmi. Bola tu ako jediná, čo jej nevadilo. To ticho bolo pre ňu príjemné. Pravá ruka ju stále bolela, no dokázala s ňou hýbať. Chrbát ju bolel len vtedy, keď sa príliš nahla alebo zohla. S pery jej už netiekla krv, no hrozne ju to štípalo.
„Jednoduché inteligentné testy na jazyky,“ vysvetlil jej McAfferty a podal jej hrubú hrsť papierov. „Na vypracovanie všetkých testov máš jednu celú hodinu. Testy sú z ruštiny, španielčiny, čínštiny a francúzštiny – teda z jazykov, ktoré ovládaš. Môžeš začať!“

Za iných okolností by sa Yhwana zaradovala – jazyky, z ktorých robila skúšku, naozaj ovládala takmer perfektne. Lenže čím sa v teste dostávala ďalej, tým boli otázky ťažšie a ťažšie a úporná bolesť v ruke ani v chrbte zakaždým, keď rukou pohla, jej príliš nepomáhala. Test však stihla dopísať celý ešte pred uplynutým času.

„V poriadku, môžeš z toho bežeckého pásu zliezť,“ prikázal jej lekár.
Yhwana mala na sebe šedé tepláky a čierne tričko, ktoré bolo na chrbte celé prepotené. Hodinu a pol bez prestávky šliapala na bežeckom páse, pripevnená na nejaké gumové prísavky, ktoré boli napojené na prístroj. Lekár do prístroja klepol a von vyletel pol metra dlhý papierový pás. Sestrička jej zatiaľ dala dole prísavky a ukladala ich na malý stolík vedľa prístroja. Lekár sa zadíval na papier.
„Hm.. Športuješ?“
„Nie,“ priznala Yhwana.
„Zaujímavé.. ubehla si takmer dvanásť kilometrov a vôbec nie si vyčerpaná.“
„Rada behávam.“
„Kedy ti začína výcvik?“ zaujímal sa lekár.
„Za tri týždne,“ spomenula si na slová, ktoré jej pred odchodom povedal McAfferty. „Teda za predpokladu, že prejdem testami a skúškami.“
Lekár sa usmial. „Nepochybujem, že prejdeš na výbornú. Takže.. zdravie je v poriadku. A teraz očkovanie.“

Sestrička vybrala z ľadničky umelohmotný podnos so stovkami ihiel. Niektoré boli malé, niektoré veľké. Yhwane prišlo zle už len pri pohľadu na ne.
„K čomu to je?“
„CHERUB ťa bude posielať na misie kdekoľvek na svete. Preto dá rozum, že musíš byť očkovaná. Chrípka, cholera, týfus, hepatitída A, hepatitída B a C, žltá zimnica, horúčka lassa, tetanus, japonská encefalitída, tuberkulóza, meningitída.“
„A to mi dáte všetko naraz?“ zhrozila sa.
„Samozrejme, že nie, to by sme ti preťažili imunitný systém, takže by si mohla ochorieť. Dnes to bude len sedem injekcií, za dva dni päť a za týždeň štyri.“
„Takže len šestnásť injekcií?“
Lekár zavrtel hlavou. „Celkom ich dostaneš dvadsaťtri. V nasledujúcich šiestych mesiacoch budeš potrebovať ešte ďalšie preočkovania.“
Medzitým, čo lekár hovoril, jej sestrička prešla po paži sterilným tampónom. Lekár odtrhol obal striekačky a zabodol jej ihlu do paže. Nič necítila.
„Chrípka,“ vysvetlil Yhwane. „ Vždy začínam tým ľahším. Ďalšia pôjde do svalu, takže to bude trochu štípať.“

Jedáleň bola obrovská kruhovitá miestnosť so stovkami stolov a bola celá preplnená. Kým vôbec zistila, kde čo je, niekoľkokrát si musela vypočuť vetu typu: Nesmiem hovoriť s oranžovými. Pri výbere jedla sa cítila ako v samoobslužnej reštaurácii. Na výber mala rôzne jedlá od mäsa až po zeleninu, pizzu, palacinky a rôzne druhy morských plodov. Nakoniec si vybrala pár kúskov kuraciny nakrájanej na kocôčky, k tomu pár zemiakov a zeleninový šalát. Potom prišla na rad tá ťažšia úloha – kam si sadne. Než sa stačila zmieriť s tým, že bude musieť jesť postojačky, niekto jej poklepal na rameno. Otočila sa. Stál tam David.
„Yhwana! Tak si predsa tu!“ usmial sa na ňu prívetivým úsmevom. „Poď si sadnúť, porozprávame sa,“ pokynul jej a zaviedol ju do zadnej časti miestnosti, kde bol prázdny stôl.

„Ako sa..“ začal, no Yhwana mu skočila do reči: „David, ja ťa zabijem! Prečo si mi nezavolal alebo neposlal aspoň správu?“
David sa ospravedlňujúco usmial. „Prepáč, ale nemohol som. Po príchode do CHERUB som bol poslaný na ročnú misiu do Argentíny a nemohol som ju ohroziť, keďže bola dosť dôležitá.“
Yhwana chápavo prikývla. Zrazu jej niečo napadlo. „Prečo sa vlastne so mnou nesmie nikto rozprávať?“ spýtala sa.
„Oranžové tričko je pre hostí a hovoriť s hosťami sa smie len po povolený od Maca,“ začal vysvetľovať. „Potom sú tu červené tričká pre mladšie deti, ktoré sa tu vzdelávajú a po desiatich narodeninách začínajú s výcvikom. Svetlo modré tričká sú pre deti, ktoré si práve výcvikom prechádzajú. Šedá,“ ukázal na svoje tričko, „znamená, že máš kvalifikáciu na plnenie misií. Za vynikajúce zvládnutie misie alebo misií získaš tmavo modré tričko a ak budeš až natoľko skvelá, teda jedna z najlepších v CHERUB, dostaneš čierne tričko, čo je výrazne najvyššie uznanie. Avšak, čierne tričko dostane málokto. A ak sa rozhodneš z CHERUB odísť, dostaneš biele tričko. A biele tričká nosí aj personál.“
„Za koľko misií je čierne tričko?“
David sa zamyslel. „Tri alebo štyri naozaj prvotriedne misie. Niektorý ho dostali až po desiatich. O tom ale rozhoduje prezident.“
Yhwana si povzdychla. „Tak to sa môžem pripraviť, že nedostanem ani to šedé.“
David sa zasmial. „To nemôžeš vedieť. Zatiaľ môžeš byť rada, že si oranžová.“
„Prečo?“ nechápavo pozdvihla obočie.
„Ak úspešne prejdeš testami a skúškami, budeš si musieť prejsť hororovým výcvikom. Väčšina deciek ním neprešla, vzdali to po pár dňoch.“
„Vážne je to také zlé?“
„Brutálne,“ zasmial sa. „Ver mi, výcvik bude najhorších sto dní tvojho života. A nepochybujem, že inštruktora si extrémne zamiluješ.“
Yhwana v jeho hlase postrehla iróniu. „Tu sú všetci zamestnanci zlý?“
„Niektorý nie. Napríklad Mac ti okamžite prirastie k srdcu, len ho nesmieš naštvať. Zato pána Larga a jeho dvoch poskokov si znenávidíš okamžite.“
„Kto je Mac?“
„Doktor McAfferty. Jeho prezývka je Mac.“
„Aha,“ bolo jediné, čo na to povedala. David sa usmial. „Vidím, že ťa Joe pekne zmastil.“
„Už len pri tej spomienke ma všetko bolí! To je vždy taký?“
„Pri bojových umeniach áno, ale normálne je v pohode. Budeš sa musieť naučiť, že pri tréningu s ním ťa bude všetko bolieť.“

„Máš rada kura?“ opýtal sa jej Mac.
„Samozrejme,“ bez premýšľania prikývla.
Sedeli vo veľkej, zvukotesnej miestnosti. V strede bol len pracovný stôl zo stoličkou a na stole bola kovová klietka zo živým kuraťom.
„A zjedla by si aj toto kura?“ ukázal na klietku.
„Živé určite nie.“
„Dobre, potom chcem od teba, aby si to kura zabila.“
Yhwana zostala chvíľu zaskočená, no nakoniec prikývla. „Ako ho mám zabiť?“
Nevadilo jej to. V detskom domove, v ktorom žila predtým, než sa dostala do CHERUB, zabíjali hydinu často, inak by sa nemali z čoho najesť.
Mac siahol do malého batohu, ktorý mal položený pri nohách a na stôl položil zbraň – malú čiernu pištoľ. Yhwana sa pozerala raz na zbraň, raz na Maca.
„Zastreľ ho,“ povedal a posunul ju bližšie k Yhwane.
Yhwana zobrala do ruky zbraň a poťažkala ju v ruke. Bola trochu ťažšia, no nerobilo jej žiadne problémy ju pevne držať.
„Je nabitá?“ spýtala sa popritom, čo si prezerala jej hlaveň.
„Áno.“
Zbraň jej skoro vypadla z ruky. Opatrne ju teda položila na stôl.
„V zbrani sú dva náboje. Celkovo má zbraň kapacitu na päť nábojov, no pre dnešný test budeš potrebovať len dve. Jednu pre prípad, že by si minula.“
„A to ho mám zastreliť cez tú klietku?“ opýtala sa trochu hlúpo.
„Samozrejme, že nie,“ s úsmevom sa postavil, otvoril klietku a vypustil kura von. Kura začalo pobehovať po miestnosti ako šialené.
„Skús mieriť priamo na hlavu. Keď ho strelíš do mozgu, do pár sekúnd bude po ňom.“
Yhwana urobila ako jej nakázal. Zobrala zbraň a namierila ju na kura. Keď sa kura na chvíľu zastavilo, stisla spúšť.

Posledná skúška bola pre Yhwanu drámou. Začínalo to drevenou prekážkou a dlhým šplhaním po povrazovom rebríku. Potom nasledovalo skĺznutie po drevenej tyči, šplh po ďalšom rebríku a skákanie po úzkych doskách, medzi ktorými boli diery. Ako náhle uvidela prekážkovú dráhu, ktorá sa týčila až do výšky dvadsať metrov nad zemou, prišlo jej zle. Nenávidela výšky.
Mac ju predstavil dvom dievčatám – Rosite a Rose, tmavovlasým dvojčatám v námornícky modrých tričkách CHERUB. Spoločne vyšplhali po rebríku, Yhwana medzi nimi.
„Nesmieš sa pozerať dole,“ upozorňovala ju Rosita.
Yhwana sa skĺzla po tyči a začala šplhať po ďalšom rebríku. Ruka i chrbát ju pri každom pohybe nesmierne boleli. Prvá medzera medzi doskami bola len meter široká. Snažila sa pozerať priamo pred seba a nemyslieť na to, že pod ňou nie sú žiadne záchranné laná ani matrace, ktoré by jej pád stlmili. Po nejakej chvíli medzeru preskočila. Vyšplhala po ďalšom rebríku, kde ju čakali ďalšie dosky. Tentoraz medzera medzi doskami bola meter a pol široká a výška nad zemou bola presných dvadsať metrov. Kútikom oka sa pozrela dole. Spanikárila.
„To zvládneš,“ kričala na ňu povzbudivo Rose. „Toto je posledná časť.“
„Predstav si, že pod tebou je pevná zem,“ zakričala Rosita.
To bola veľmi pekná predstava, no pre niekoho, kto má strach z výšok, nepredstaviteľná. Musela to však skúsiť i za cenu toho, že sa zabije. O tom je predsa život tajných agentov – o riskovanie vlastného života.
Rozbehla sa a skočila. Rose ju zachytila a pomohla jej na balkón lemovaný z oboch strán zábradlím.
„Vynikajúce!“ pochválila ju Rosita a Rose ju priateľsky objala. „Teraz už len prejsť záverom a máš to v kapse.“
„Čože?“ nechápala Yhwana. „Však si povedala, že ten skok bol posledný.“
„Však aj áno,“ prikývla. „Ale nejako sa predsa musíme dostať dolu, nie?“
„Nehovorte mi, že to budem musieť skákať odznova?“ zhrozila sa.
Rosita zavrtela hlavou. „Musíme skočiť.“
Yhwana neverila vlastným ušiam.
„Je to ľahké! Pri skoku sa musíš čo najviac odraziť a dole dopadneš na nafukovaciu matrac.“
„Ale dávaj si pozor na vetve!“ doplnila sestru Rose. „Keď o ne zavadíš, môže ťa to veľmi nepríjemne štípať.“
Yhwana sa postavila na koniec dosky, no ku skoku sa nemala. Rose, ktorá stála za ňou, si toho všimla. Strčila do nej.

Keď znovu sedela v Macovej pracovni, mala ešte dostatok síl na to, aby v duchu nadávala. Bolelo ju celé telo. Ruky mala doškrabané z vetví a pera ju nesmierne štípala. Dokonca ani plápolajúci oheň v krbe jej nepridal na nálade.
„Čo myslíš, máme ti tu ponúknuť miesto?“ opýtal sa Mac.
„Tipujem, že nie,“ odpovedala.
„Prvú skúšku si zvládla na výbornú.“
Yhwana sa zamračila. „Však Joe ma zakaždým porazil.“
Mac sa usmial. „Joe je extrémny znalec v karate a celkovo v bojových umeniach. Skúškou by si prešla aj keby si vyhrala, ale to bolo nepravdepodobné, keďže si nikdy bojové umenie netrénovala. Odstúpila si vo chvíli, keď si videla, že ti chce znovu vraziť. To bolo správne. A správne bolo aj to, že si si po skúške nevyžiadala žiadny oddychový čas, i keď si mala nesmierne bolesti. To dokazuje, že máš silný charakter.“
„Takže, keby Joe chcel, tak ma zabije?“
„V skutočnom súboji áno. Avšak, toto bolo len cvičenie, takže na teba použil miernejšie taktiky. Dokonca – a čo si ma nesmierne prekvapila – si obstála na výbornú v inteligentných testoch z jazykov. Z CHERUB si po dlhej dobe jediný nováčik, ktorý tak skvelo ovláda väčšinu jazykov hneď na začiatku. A čo myslíš, obstála si v tretej skúške?“
„Tak kura som zastrelila,“ odpovedala.
„Kura malo otestovať tvoju morálnu odvahu. Prečo si vlastne to kura bez váhania zabila?“
„V detskom domove, v ktorom som žila, to bolo bežné. Museli sme zabíjať hydinu, inak by sme umreli hladom.“
Mac chápavo prikývol. „Podľa mňa si odviedla vynikajúci výkon. Prešla by si ešte vtedy, keby si prehlásila, že si proti zabíjaniu, ale ako vidím, bola si na to zvyknutá. A čo si myslíš o poslednej skúške?“
„Dostatočná?“
Mac sa pousmial. „Znovu vynikajúca. Vedeli sme, že sa bojíš výšok, no predsa si nabrala odvahu a skočila. To je presne to, čo agent CHERUB musí vedieť – musí prekonať svoj strach i za risk toho, že môže zomrieť. Záverom teda konštatujem, že si si viedla na výbornú vo všetkých skúškach. S radosťou ti teda ponúkam miesto v CHERUB.“