Stále ťa milujem – 5. kapitola

Autor: Nika Rose Marano

Slnko už zapadalo a pomaly sa blížila noc. Obloha sa stmavila, a tak poskytovala tmu, ktorá dopadala na Podhoru. Niektorí ľudia sa už schyľovali domov, no niektorí ešte zostali vonku a zabávali sa.

Bavili sa natoľko, že si ani nevšimli, že sa otvorila vstupná brána a dnu vošiel mladý tmavovlasý muž, odetý v čiernostriebornom odeve z drahých látok. Jeho modré, no zato temné oči blúdili po budovách, ktoré míňal. Jeho dlhý fialový plášť za ním vial a zanechával tak za sebou menšie kúdoly prachu.

Na okamih sa zastavil a prezrel si skupinku mladých dievčat, ktoré postávali neďaleko od neho. Jedna, dlhovlasá blondína, si ho povšimla a mrkla naňho. Muž sa pousmial a vybral sa k nim.
„Nemali by ste byť tak neskoro večer vonku, dámy,“ poučil ich s úsmevom, keď k nim prišiel. Dievčatá sa len slabo zachichotali a pobrali sa o kúsok ďalej. Teda až na jednu.

Blondína sa naňho sladko usmiala a podala mu ruku.
„Calcia,“ predstavila sa.
„Mariano,“ prijal jej ruku a zrak mu padol do jej výstrihu. Prehltol slinu, ktorá sa mu vytvorila v ústach a znovu sa pozrel blondíne do očí. Vyzerala, že si ničoho nevšimla.
„Odkiaľ si?“ opýtala sa ho a so záujmom si prezerala jeho mohutné paže.
Mariano sa oprel o najbližšiu stenu a Calciu si pritiahol k sebe. „To nie je tvoja starosť, maličká,“ pošepol jej do ucha.
Calcia sa zarazila a trochu sa zatriasla. Mariano to spozoroval a v duchu sa usmial. Keby to dievča naozaj vedelo, kto je, určite by sa s ním len tak nebavilo.

Ucho, do ktorého jej predtým šepkal, jemne uhrýzol. Dievča trochu zavzdychalo. Mariano sa usmial. Našiel jej slabinu.
Svoje pery presunul na jej krk a podával jej naň letmé bozky. Calcia zaklonila hlavu, aby mu dopriala lepší prístup, a zatvorila oči. Neskutočne si užívala slasť, ktorú jej Mariano dopriaval.

Mariano sa z jej krku presunul o trochu nižšie nad jej prsia. Jednou rukou zašiel pod jej sveter a uchopil do ruky jedno ňadro. Calcia hlasno zavzdychala.
Mariana jej vzdychanie nielenže vzrušovalo, ale dokonca aj štvalo. Pery presunul na jej ústa a jazykom jej ich skúmal. Calcia ich trochu pootvorila a tým mu dovolila, aby jej jazykom vnikol dovnútra.
Ruku, v ktorej držal prsník, premiestnil pod jej podprsenku a začal jej ohmatávať bradavku. Calcia mu zavzdychala do úst, načo sa do bozku pousmial.

Zrazu jej ruku vybral, no bozk neprerušil. Rukou zamieril k svojmu opasku a vytiahol spod neho malú dýku, ktorá bola akurát do dlane.
Calcia si ničoho nevšimla, len si užívala Marianove bozky. Mariano toho využil a dýku jej vrazil do chrbta. Calcia sa odtiahla a prekvapene na neho pozrela.
„Prepáč, maličká,“ zašepkal a upravil jej prameň vlasov. Calcia chvíľu lapala po dychu, no nakoniec klesla na kolená mŕtva.

Mariano z jej chrbta vytiahol dýku a očistil ju. Následne si ju dal znovu za opasok a telo dievčiny uložil tak, aby ho nebolo vidno. Provokatívne si utrel ústa, na ktorých ešte stále cítil pery dievčiny a vybral sa cestou, po ktorej mal namierené už dávno. Cestou k palácu.

Vôbec ho neprekvapilo, že palác nebol strážený. Dobre vedel, aký bol kráľ dobrý v boji. Keby sa ho niekto pokúsil napadnúť, zabil by ho jedným šmahom.
Rezkým krokom vošiel do paláca a porozhliadol sa. Palác vyzeral inak, ako keď tu bol pred rokmi. Kedysi boli steny prázdne, teraz na nich visel kopec obrazov. Kedysi boli miestnosti plné kníh, teraz boli všetky poukladané v knižniciach.

Prešiel k schodom, po ktorých následne vyšiel, a namieril si to priamo do Alastairovej pracovne. Dobre vedel, kde jeho pracovňa je. I po toľkých rokoch žil Alastair v minulosti. V minulosti, ktorá ich spájala.

Vôbec sa neunúval klepať, jednoducho rozrazil dvere. Jeho pohľad spočinul na Alastairovi, ktorý sedel za stolom, a dievčati s chlapcom, ktorí sedeli pred ním.
Všetci sa naňho otočili a jeho oči sa stretli s Alastairovými. Alastair rýchlo vstal od stola a naštvane naňho zrúkol: „Čo tu chceš?“
Mariano sa usmial. „To ani neprivítaš starého známeho?“
„Tu nie si vítaný!“ Mariana tie slová nijak nevyviedli z miery. Práve naopak. Jeho úsmev sa ešte viac rozšíril.
„Ale, Alastair, snáď by sme po toľkých rokoch mohli zakopať vojnovú sekeru.“
„Počkať, kto to je?“ opýtalo sa dievča a postavilo sa. Mariano sa na ňu pozrel a premeral si ju. Z jej výrazu vycítil, že má chuť mu odseknúť hlavu. Jeho pohľad spočinul na jej oblečenie. Vyzerala ako..
„Assassíni?“ pozrel na Alastaira, ktorý od nervov zatínal čeľusť. „Myslel som, že hlbšie už klesnúť nemôžeš. Hádam, že u templárov ti nie je dobre.“
Znovu sa otočil k dievčaťu, aby jej odpovedal na jej otázku. „Som Mariano, Alastairov brat.“
Dievčina vyzerala zaskočená. „Brat? Odkedy máš brata?“ Svoj zrak premiestnila na Alastaira.
„Počkaj,“ zarazil sa Mariano. „On ti o mne nepovedal?“

Lou nevedela, čo povedať. Pohľadom blúdila raz z Alastaira na Mariana a späť.
„Tento tu,“ začal Alastair a snažil sa, aby Mariana čoskoro nezabil. „Už nie je môj brat! Zradil náš rod!“
Mariano pretočil očami. „Ale prosím ťa, Alastair, nechajme už minulosť minulosťou.“
Alastair tresol päsťou do stola až všetko, čo bolo na stole, nadskočilo. „Vypadni!“ zrúkol na Mariana.
„Práve som prišiel,“ zamračil sa Mariano nad Alastairovou nevychovanosťou.
„Vravím ti, vypadni!“ povedal Alastair ešte hlasitejšie.
„Nebuď naňho zlý,“ ozvalo sa tichým hlasom za Lou. Všetci sa pozreli na Alexa, ktorý vyzeral byť nervózny a celý sa červenal.
„Čo?“ opýtala sa ho Lou prekvapene.
Alex sa díval do zeme. Bál sa pozdvihnúť zrak. „Nech nie je naňho zlý,“ povedal o trošku hlasnejšie. „Čo sa stalo v minulosti, je už minulosť, a tú už netreba riešiť.“
Mariano sa usmial. „Neviem, kto je ten assassín, ale páči sa mi.“
Alex sa ešte viac začervenal a Lou s Marianom svoj pohľad presunuli na Alastaira. Ten síce sťažka dýchal, no ovládol sa a povedal: „Fajn, vieš, kde je tvoja izba.“
Mariano sa usmial a odišiel. Vo dverách sa ešte otočil a povedal: „Zajtra sa porozprávame, braček!“

Alastair sa vyčerpane zosunul späť do kresla. Jeho hruď sa rýchlo nadvihovala.
„Prečo ho tak nenávidíš?“ opýtala sa ho Lou po chvíli ticha.
Alastair bol chvíľu ticho, no nakoniec jej odpovedal: „Zradil našu rodinu.“
„Veď si povedal, že tvoj otec mal nevyriešené účty s assassínmi.“
Alastair prikývol. „Mariano bol vydedenec rodiny, čierna ovca. Za svojej mladosti bol neskutočný sukničkár a nechcel počúvať otca. Preto ho otec zriekol trónu a Mariano nato utiekol z domu. Pred odchodom sa ešte s otcom pohádal a prisahal mu, že sa jedného dňa pomstí. Mal som zakázané o ňom hoci i hovoriť. Otec ho už viac nebral ako syna a ja som už viac nemal brata.“
„A pomstil sa?“ opýtal sa Alex.
„Vďakabohu nie, ale útek z domova, ešte k tomu v kráľovskej rodine, sa považuje za zradu.“
„Ale predsa.. nie je zlý, či áno?“ pýtal sa ďalej Alex. „Chcem tým povedať.. predsa sa mohol za tie roky zmeniť.“
Alastair sa usmial. „Mariano sa nikdy nezmení. Vždy bude ten podliak, ktorý bol aj predtým.“ Narovnal a prekrížil si ruky na hrudi. „Ale teraz sa poďme venovať záležitosti, o ktorej sme predtým hovorili.“
Lou sa pohodlnejšie usadila do kresla a položila si ruky na operadlá. „Čo presne po nás chceš?“
„Chcem, aby ste zo mňa urobili jedného z vás.“
„Chcieť neznamená mať na to právo,“ povedal Alex miernejším tónom. Lou sa naňho prekvapene pozrela. Alex sa už nečervenal. Na tvári mal zamračený výraz, ktorý znamenal, že nesúhlasí s Alastairom.
Alastaira to nijak neprekvapilo. „Samozrejme, nemusíte s tým súhlasiť.“
„A čo potom? Dáš nás zavraždiť?“
Alastair si položil ruky na stôl a s pokojným výrazom sa pozeral na Alexa. „Viem, že mi neveríš a ver mi, máš na to právo. Avšak, pred nemalou chvíľou si povedal, že minulosť treba nechať minulosťou.“
Alex sa pri spomienke na Mariana trochu začervenal. „Lenže, to je iné,“ zamrmlal a pohľad uprel na horu kníh pri stole.
„Ak z teba spravíme assassína, čo po nás budeš vyžadovať?“ opýtala sa Lou, ktorá sa neveriacky pozerala na Alastaira.
„Iba vašu dôveru,“ odpovedal jej bez váhania.
„A čo nám ty sám môžeš ponúknuť?“
„Ak by ste ma prijali medzi seba, budete mať na svojej strane skvelého bojovníka. A nielen to. Templári sú natoľko hlúpi, že sú na sto percent presvedčený, že patrím k nim. Viem o templároch a ich plánoch viac, ako by ste si mysleli. Budem špehom. Budem verný vám a budem špehovať a získavať informácie u templárov.“
Lou sa nad tým zamyslela. Nebolo by na škodu, keby mali u templárov špeha. Hlavne niekoho, ako je Alastair. Templári mu dôverovali a brali ho ako vodcu.
„Fajn,“ povedala nakoniec. Nenávidela sa za toto rozhodnutie.
„Čože?!“ Alex sa na ňu prekvapene pozrel. „Lou..“ Lou ho zastavila pokynutím ruky.
„Fajn,“ zopakovala. „Ale mám podmienku!“ dodala.
„Akú?“ opýtal sa Alastair, ktorý sa tváril spokojne.
„Budeš ma brať ako svojho vodcu! Urobíš všetko, čo budem chcieť, všetko, čo poviem, a to bez zbytočných otázok!“
„Súhlasím!“
„A pokiaľ budem chcieť, aby si zomrel, zomrieš!“
„Súhlasím!“
„Fajn,“ povedala Lou a postavila sa. „Zajtra sa porozprávame. Dnes už je moc neskoro.“
Alastair prikývol. Lou sa vybrala k dverám a vyšla na chodbu. Namierila si to do jednej komnaty a potichu za sebou zavrela dvere.

Izba bola honosne zariadená. Veľká manželská posteľ s baldachýnom, dva nočné stolíky, na ktorých boli lampičky, veľký šatník a stôl na písanie. Lou si ľahla na posteľ a zatvorila oči.
Dvere sa náhle otvorili a v nich stál Alex. Zatvoril dvere a namieril si to k Lou. Na tvári mal nechápavý výraz.
„Stratila si hlavu, alebo čo?“ zrúkol na ňu Alex a ani sa neunúval byť potichu.
„Tichšie,“ zamrmlala Lou a stále pokojne ležala.
„Ako si s tým mohla súhlasiť?“ pýtal sa Alex ďalej už miernejším, no zato stále naštvaným tónom.
„Pozri,“ Lou sa posadila a potľapkala na miesto vedľa seba, aby si k nej Alex sadol. „Nebude na škodu, keď budeme mať medzi templármi špeha. A hlavne, keď to bude niekto, komu neúprosne veria.“
„Ale prijať ho, aby bol jeden z nás? Lou, zabudla si na to, že si ho chcela zabiť?“
Lou pokrútila hlavou. „Preto som si stanovila podmienky.“
„Ja mu aj tak neverím.“
„Čas ukáže,“ Lou si povzdychla a znovu si ľahla. Chvíľu boli obaja ticho, no nakoniec Lou niečo napadlo.
„Páči sa ti Mariano?“ opýtala sa Alexa a obrátila sa k nemu.
Pri jeho mene sa Alex mierne začervenal. „Nie,“ zamumlal nepočuteľne.
„Neklam,“ usmiala sa.
„Nelamem!“ povedal Alex trochu zvýšeným hlasom. „Je to jeho brat! Ako by som sa mohol zamilovať do jeho brata?! A ešte k tomu je to chlap!“
Lou len pokrčila plecami a nechala to tak. Zatvorila oči a nechala sa ponoriť do ríše snov.

Druhý deň nebol najkrajší. Sychravé počasie zvestovalo príchod dažďa, ktorý už niekoľko dní obyvatelia Podhory čakali. Ale na to, že malo pršať, bolo dosť teplo.
Lou sedela na balkóne svojej izby a popíjala čaj, ktorý si nechala priniesť od jedného zo sluhov. Skvelou vecou bolo, že teraz mala nad Alastairom veľkú moc. Samozrejme, on bol kráľ, ale ona bola vodkyňa Rádu, do ktorého chcel Alastair patriť. On to moc dobre vedel, preto nakázal jednému zo sluhov, aby splnil všetky jej želania. Lou sa nad tým musela pousmiať.
Dopila čaj a šálku položila na stolík. Postavila sa a vošla do izby. Poobzerala sa po izbe, či niečo náhodou nezabudla, a potom sa pobrala von z komnaty.

Na chodbe sa takmer zrazila s Marianom, ktorý na to, že bolo ráno, vyzeral dosť upravene.
„Dávaj pozor, kam ideš!“ skríkol na ňu.
„Ja? To ty si skoro vrazil do mňa!“
„Ako sa…“
„Čo sa tu deje?“ ozvalo sa ospalým hlasom od dverí, pri ktorých stáli. Obaja sa pozreli na Alexa, ktorý stál rozospatý vo dverách. Ako náhle sa jeho oči stretli s Marianovými, sčervenal a rýchlo zavrel dvere.

Lou nemala na hádku s Marianom čas. Rýchlo prešla okolo neho, samozrejme mu pri tom buchla do pleca, načo sa Mariano napajedil ešte viac. Lou odignorovala jeho nadávky na jej osobu a rýchlo sa vybrala von z paláca. Mala namierené k Edwardovi, aby mu všetko povedala a vysvetlila.

—-

„Takže ho chceš prijať do Rádu?“ prekvapil sa Edward.
Lou prikývla. „Dala som mu podmienky.“
„Lou, ale dúfam, že si si vedomá toho, čo práve robíš. Urobiť z niekoho assassína je vážna vec. Čo ak nás zradí? Čo ak zradí náš Zákon?“
„Zabijeme ho, alebo sa zabije sám. Dala som mu podmienku, že ak budem chcieť, aby zomrel, zomrie.“
„Myslíš, že ho podmienky zastavia?“
Lou znovu prikývla. „Som vodkyňa, ak chce byť v Ráde, bude ma musieť počúvať na slovo a ctiť náš Zákon.“
„Dúfam, že vieš, do čoho ideš, Lou.“

——

„O čom si chcel hovoriť?“ opýtal sa Alastair Mariana, ktorý sa pohodlne uvelebil v kresle pred ním.
„A čo tak trochu dobrého vína?“
„Hovor, alebo vypadni!“ Alastair znovu začal strácať nervy.
Mariano si nešťastne povzdychol. „Fajn. Keď ty poviem, že som ťa len chcel vidieť, asi mi neuveríš, pravda?“
„Nie.“
„Ide o to, že som sa chcel pridať k templárom. Bol som za kapitánom, no povedal mi, že ty si ich vodca,“ na chvíľu sa zamlčal a uškrnul sa. „Moc ty veria, neviem, ako by reagovali na to, že si sa spriahol s assassínmi. Hlavne po tom, čo si vyvraždil celý ich Rád.“
„Ja som sa s assassínmi nespriahol, ale to nie je tvoja vec. Tých dvoch,“ pokynul hlavou smerom k dverám, „len využívam, aby som sa dostal k tajným veciam assassínov.“
Mariano si Alastaira skúmavo prezeral. „Budem ty veriť, braček.“
Mariano nemal ani tušenia, že všetko, čo Alastair povedal, bola lož.

—–

Keď sa konečne blížila polnoc, Lou, Alex, Edward a Alastair sa stretli v podzemí kostola, kde mala Lou zahájiť Alastairov príchod do Rádu.
„Toto je Edward,“ predstavila Edwarda Alastairovi.
„Viem,“ povedal Alastair. Edward sa naňho zamračil.
„Tak začneme,“ zahlásila Lou, keď videla, ako Edward pozeral na Alastaira. „Pripravený?“ obrátila sa na Alastaira.
Alastair prikývol. Všetci si dali na hlavy kapucne a Lou začala: „Kde iný slepo nasledujú pravdu, pamätaj, nič nie je pravdivé. Kde sú iný obmedzení morálkou a zákonmi, pamätaj, všetko je povolené. Pracujeme v tme, aby sme vládli svetlu. Sme assassíni.“
Lou, Alex a Edward povolili svoje skryté dýky. Alastair, ktorý už mal svoju dýku na ruke, ju povolil tiež.
„Si pripravený pripojiť sa k nám?“ opýtal sa ho Edward, no nedôvera v jeho hlase stále sršala.
„Som,“ odpovedal Alastair bez váhania.
Edward sa k nemu priblížil s rozžhaveným železom, ktoré na konci malo dva polkruhy. Zobral do ruky Alastairovu pravú ruku a oddelil prstenník od ostatných prstov.
„Bude to trochu bolieť,“ pripomenula mu Lou.
Edward nasunul horiace železo na Alastairov prst. Keď sa železo stretlo s kožou, vzduchom sa začal niesť zápach spáleniny. Alastair ani necekol. Edward po chvíli železo oddialil a položil ho naspäť, kde bolo predtým.
„Teraz si jedným z nás,“ povedali všetci jednohlasne a zložili si kapucne.

Od Alastairova príchodu medzi assassínov prešiel už mesiac. Za ten čas ho Lou naučila všetkému, čo sa doteraz učila sama. Prekvapilo ju, ako sa Alastair rýchlo učil. Ani sa nenazdala a on už ovládal všetko, čo sa ona učila desať rokov.
„Budúci týždeň idem so Sanu,“ oznámil jej, keď sedeli na streche kostola a pozorovali zapadajúce slnko.
„Prečo?“ opýtala sa a po očku naňho pozrela.
„Stretnutie templárov. Majú sa preberať novinky, plány a ďalšie kroky.“
„Mariano pôjde s tebou?“

Mariano bol jediný problém, ktorý musela trpieť za celý ten čas, ktorý strávila v paláci. Nemohli sa navzájom vystáť. Boli ako pes a mačka. Ako mačka a myš.
Kým ona ho nemohla ani cítiť, Alex si k nemu chcel nájsť cestu. Nepáčilo sa jej to a rovnako tak Marianovi.
Hocikedy, keď sa s ním chcel Alex porozprávať, alebo nadhodil tému, ku ktorej sa mal pridať, Mariano naňho zrúkol a odmietal sa s ním ďalej baviť. Lou najskôr uvažovala, či je Alex slepý, alebo len nechce vidieť Marianov nezáujem. Neskôr, keď uvidela Alexa úplne skleslého, jej to došlo – Alex to len nechcel vidieť.

Často uvažovala, či Alex necíti niečo viac k Marianovi. Hoci to sem tam nadhodila, vždy jej povedal, že je to hlúposť, alebo jednoducho zmenil tému. Lou bolo jedno, či bude Alex na ženy, či na mužov, jediné, čo nechcela, bolo, aby sa zamiloval do Mariana – do jej úhlavného nepriateľa.

„Áno, ako templár tam bude musieť ísť tiež,“ povedal Alastair s neskrývaným hnevom.

Medzi Alastairom a Marianom to bolo stále rovnaké. Alastair mu odmietal veriť a Mariana nesmierne tešilo vidieť Alastaira naštvaného. Ich rozhovory končili hádkami a neraz sa stalo, že si Alastair svoj hnev nakoniec vybíjal pri boji s Lou. Jej to nijak nevadilo. Vedela, že hnev je najlepšie dostať zo seba. Keď nie rozbíjaním vecí, tak bojom.

„Ešte stále tomu nemôžem uveriť,“ zamrmlala s úsmevom Lou. „Pred mesiacom som ťa chcela zabiť, a teraz tu spoločne sedíme.“
„Časy sa menia,“ zasmial sa Alastair. „Alebo mi ešte stále neveríš?“ zvážnel.
Lou pokrčila plecami. „Neviem. Za ten mesiac si ma presvedčil, že nás nechceš len využiť, aby si mohol templárom posielať novinky o našich plánoch, ale na druhú stranu, je vo mne ešte niečo, čo ti nedokáže naplno dôverovať.“
Alastair chápavo prikývol. Vedel, že po tom všetkom, čo napáchal, bude ťažké, aby mu Lou dôverovala, ale bol rád aspoň za tú trochu jej dôvery.
„A čo Alex? Ten ma stále nenávidí?“ obrátil k nej hlavu.
Lou prikývla. „Nechce ti dôverovať. Nie po tom, čo si nám zabil rodiny.“
„Chápem.“
„Ale môžem ťa ubezpečiť, že Edward ti, hoci nerád, začal dôverovať,“ usmiala sa naňho.
„Donútila si ho? Alebo si sa mu vyhrážala?“
Lou pokrútila hlavou. „Nie, ale presvedčilo ho to, ako si celý mesiac poctivo trénoval. Ako si sa celkom oddal nášmu zákonu bez toho, aby si o tom vôbec vedel.“
„Zákonu? O čom..“
Prerušil ho Louin smiech, ktorý sa v tichu rozliehal po celej Podhore. Alastair si to nechcel priznať, no miloval, keď sa Lou smiala. Obaja v tej chvíli ani netušili, že sa pomaly, ale isto, do seba zamilovávajú.