Stále ťa milujem – 4. kapitola

Autor: Nika Rose Marano

Il Magnifico! – Úžasné!
In bocca al lupo! – Veľa šťastia!
medico – lekár, doktor
pezzo di merda – kus hovna (doslovne)

Prikrčila sa a pomaly sa vybrala pozdĺž steny. Chodba bola tmavá, ale široká. Ktokoľvek mohol okolo nej prejsť a nevidieť ju.
Na konci chodby zahla doprava, kde už bola chodba viac osvetlenejšia. Na moment sa zastavila. Počula hlasy a rinčanie mečov. Vybrala sa za zvukmi.
Zahla za roh a videla, ako si dvaja muži meria sily.
Jeden, muž s vyholenou hlavou, odrazil útok svojho protivníka, až mu vyrazil meč z ruky. Chrapľavo sa zasmial.
„Vravel som ti, Rodrigo, že teba by porazila aj ženská!“ povedal pomedzi smiech.
Vysoký muž v bielej róbe, Rodrigo, zdvihol svoj meč a s nadávkami si ho zastrčil späť do pošvy.
„Keby ženské vedeli bojovať, Gorio!“ zahlásil Rodrigo. Lou to urazilo.
„Nepodceňuj ženy!“ potľapkal ho po pleci Gorio. „Však si videl tú mladú assassínku, nie? Páni, poviem ti, tá je teda kus! Naozaj nechápem, prečo ju chce Alastair zabiť! Keby som bol ja na jeho mieste, hodím ju na posteľ, priviažem a…“
Lou to nemohla ďalej počúvať. Rýchlo vytiahla dýku spod opasku a hodila ju po mužovi, ktorý stál chrbtom k nej. Trafila ho priamo do hlavy.
Druhý muž sa na to prekvapene pozeral. Ani nie o sekundu na to sa spamätal a tasil meč. Lou zaútočila ako prvá.
Muž odrazil jej útok a sám zaútočil. Lou mala presne vytipované, kde muž zaútočí. A nemýlila sa. Muž zaútočil sprava a Lou toho využila. Odskočila pred jeho úderom a meč mu zabodla do srdca.
Muž s vyvalenými očami padol k zemi. Lou meč vytiahla z jeho tela a utrela ho do mužovej róby. Oboch mužov následne prehľadala. Našla u nich dve dýky a nože. Presne to, čo potrebovala.

Vybrala sa ďalej a na konci chodby uvidela dvere. Napriamila sa a rozbehla sa k dverám. Silno do nich kopla a dvere sa s rachotom otvorili. Poobzerala sa.
V jednej malej cele ležal schúlený Alex. Lou pri pohľade na neho zbledla. Dúfala, že žije. Ak by umrel, neodpustila by si to. bol pre ňu niečo ako starší brat, ktorého nikdy nemala.
Rýchlo pribehla k jeho cele a mečom preťala zámok. Hneď, ako sa k nemu dostala, mu skontrolovala pulz. Mala šťastie, žil.
Síce bol nažive, no bol v bezvedomí. Vyzeral doudieranejší než vtedy, keď ho videla naposledy. Lou musela vymyslieť, ako ho odtiaľto dostať preč. Nevedela, kde je, ani ako sa dostať von.
Za sebou počula tlieskanie. Hneď zobrala meč do ruky a postavila sa.
Vo dverách stál Alastair spolu s ďalšími dvoma vojakmi. Usmieval sa. Lou vôbec nechápala, ako ju našiel.
„il Magnifico! Skvostné! Vážne ma prekvapuješ, Lou!“ zatlieskal jej Alastair.
Rukou pokynul prvému vojakovi. Muž tasil meč a priblížil sa k Lou. Lou bola pripravená odraziť každý jeho útok.
„Zabi!“ prikázal Alastair mužovi.
Muž zaútočil na Lou. V jednej ruke držal dýku a v druhej meč. Lou sa uhýbala pred všetkými jeho údermi a výpadmi. Muž bol naozaj skvelý bojovník.
Lou sa posunula k stene. Muž si myslel, že má vyhraté, lenže sa mýlil. Lou slabo vyskočila na stenu, odrazila sa a urobila premet dozadu. Dostala sa za muža a nôž, ktorý držala v ruke zabodla do mužovho hrdla.
Druhý muž, ktorý stál pri Alastairovi, na ňu v momente zaútočil. Nedal jej ani priestor na to, aby sa pripravila. Lou len tak-tak dokázala udržať rovnováhu, keď muž sekol proti jej krku.
Rýchlo sa napriamila a odrazila mužov útok sprava. Spod opaska vytiahla dýku, a keď bol muž dosť blízko pri nej, bodla mu ju do brucha. Muž padol na kolena a pustil meč z ruky. Lou mu hneď kopla do tváre a zabodla meč do jeho hrude. Muž sebou ešte chvíľu trhal, ale po pár sekundách bol mŕtvy.
„Naozaj si dobrá!“ pochválil ju Alastair. Lou sa pozrela jeho smerom. V očiach mala vražedné iskričky. „Lenže nie tak dobrá, ako si myslíš!“

Alastair si vytiahol meč z pošvy a pošvu hodil na zem. Priblížil sa k Lou a zaútočil na ňu.
Alastairove útoky boli silné. Lou mala čo robiť, aby udržala rovnováhu a meč v ruke. Alastair používal taktiku, ktorú ona nepoznala.
On to vedel a preto, keď to nečakala, vyrazil jej meč z ruky. Lou hneď chcela vytiahnuť dýku, lenže Alastair jej nedal príležitosť. Podrazil jej nohy a meč jej priložil ku krku.
„Tak čo, ešte stále si myslíš, že si dobrá?“ opýtal sa jej posmešne.
Lou sťažka dýchala. „Tak ma zabi!“
Alastair sa pousmial. Po očku sa pozrel na Alexa. Naozaj na tom nebol najlepšie. Lou zatvorila oči a čakala, kedy to príde. Kedy ju zabije. Lenže nič neprichádzalo.

Alastair sa postavil a zobral Lou za ruku. Pomohol jej postaviť sa. Lou naozaj nechápala, o čo mu ide.
„Vezmi ho k lekárovi!“ povedal Lou nezaujato.
Lou naňho nechápavo pozerala. „Prečo si ma nezabil?“
Alastair odignoroval jej otázku. „Na konci uličky zahneš doľava. je to veľká šedá budova s modrým hadom nad dverami.“
Pomaly sa vybral smerom k dverám, keď si na niečo spomenul. Zastal a obrátil sa k Lou, ktorá ešte stále stála na mieste. K nohám jej hodil otcovu smrtiacu čepeľ.
„Nasať si to! In bocca al lupo!“ S tými slovami odišiel.

Lou sa zohla a vzala si čepeľ do ruky. Bola presne taká istá, ako mala ona. Nasadila si ju na ľavú ruku. Hneď pocítila nával moci. Mužskej moci.
Pribehla k Alexovi a s námahou ho postavila na nohy. Jednu jeho ruku si prehodila cez rameno a spoločne sa vybrali z Alastairovho paláca.

—–

Alastair sa zamyslene pozeral von oknom. V ruke držal pohár bieleho vína, ktorý bol už skoro prázdny. Sám nechápal, prečo to urobil. Prečo ju nechal žiť.
Akoby bol tou assassínkou očarovaný. To je nemožné!, pomyslel si a dopil víno, ktoré mal v pohári.
Nenávidel sa za to. Toto nebol on. On je predsa zlý, krutý a bezcitný človek, kráľ, ktorý nemá zľutovania nad assassínmi… Tak prečo ju, dopekla, nechal žiť!
Od nervov hodil pohár cez celú miestnosť. Sklo sa roztrieštilo o stenu. Alastair sťažka dýchal. Zavrel oči. Hneď sa mu pred očami objavila Lou. Tie jej nevinné, zato drzé zelené oči, jej pohľad, ktorý ho…
Nie!, zahriakol sa. Čo to robí? Predsa sa nemôže zamilovať do assassínky! Do niekoho, kto je nepriateľ!
Otvoril oči. Spomenul si na otcove slová, ktoré pred smrťou povedal mame: „Milujem ťa!“
Uškrnul sa. Láska ľudí oslabuje. A on nehodlal byť slabý. Nie tak, ako jeho otec. Zo silného assassína sa stal slaboch.
Spomenul si na bolesť v Louinich očiach, keď videla svojho kamaráta doráňaného. Zabolelo ho to. Spomenul si na tú osudnú noc. Presne tú bolesť cítil on, keď mu zomrel otec. Človek, ktorý ho tak veľa naučil.
Povzdychol si. Nehodlal znovu pociťovať tú bolesť. Ale taktiež nehodlal Lou zabiť. Musí poctiť otcovu pamiatku. Musí to spraviť!

—-

Lou sa tackavo dostala z paláca. Alex nebol dvakrát najľahší. Musela si dávať pozor, aby ich nenašli stráže. Ale nikoho nevidela.
Alastair.. stále jej nešlo do hlavy, prečo ju nechal žiť. Bola bez zbrane, jeho meč bol pri jej krku, mal možnosť jej rovno useknúť hlavu a skončiť to… Lenže neurobil to.
Lou potriasla hlavou, aby sa zbavila myšlienky naňho. Keď prechádzala okolo ženy, ktorá práve krájala cibuľu, spýtala sa jej: „Ehm, prosím, medico?“
Žena k nej zdvihla pohľad. Nožom ukázala na šedú budovu. Lou poďakovala a odišla.
Budova vyzerala dosť honosne. Bola veľká a okolo nej boli krásne záhrady s lavičkami. Ešte viac si Alexa natisla k sebe a zamierila k budove.

Zaklopala. Dvere jej otvorila čiernovlasá dáma oblečená v bielomodrom plášti. Jej pohľad ihneď padol na Alexa.
„Pomôžte mu, prosím!“ povedala sestričke s prosbou v očiach.
Sestrička prikývla a vzala Alexa okolo ramien. Lou ho pustila a sadla si do najbližšieho kresla. Nohy aj ruky ju boleli. Oblečenie mala celé od krvi. Pozrela na svoju ľavú ruku a povolila čepeľ. Bola to presne taká istá čepeľ, akú mala. Lenže dobre vedela, že to nie je jej čepeľ. Cítila z nej obrovskú mužskú silu. Vodcovskú silu.
Dvere sa otvorili. Dnu vošiel muž v assassínskom oblečení. Lou sa postavila a automaticky pribehla k mužovi.
Muž sa na ňu pozrel a kapucňu si dal z hlavy. Lou mala na tvári prekvapený výraz. Podobne bol na tom aj muž.
„Edward?“ zašepkala prekvapene.
Edward bol jeden z jej spoločníkov na výcviku. Bohužiaľ, výcvikom neprešiel, pretože toho po pár rokoch nechal.
„Lou?“ Edward si ju premeral. Keď ju naposledy videl, bola ešte malé dieťa. Teraz z nej bola dospelá žena. „Čo tu robíš?“ Edward si ju premeriaval skúmavým pohľadom.
„To isté by som sa mohla opýtať aj ja!“ zasmiala sa a pokynula mu, aby si sadol na kreslo oproti tomu, kde si sadla.
Edward sa posadil a vyložil si nohy na stôl medzi kreslami. „Žijem tu. Dalia, moja žena tu pracuje ako zdravotná sestra.“
Lou sa zarazila. „Počkaj.. kde to vlastne sme?“
Edward sa na ňu pozrel ako na blázna. „Predsa v Podhore! Lou, čo sa ti stalo?“
Lou sa nadýchla a všetko mu povedala. Edward zaujato počúval a chápavo prikyvoval. Čím ďalej Lou rozprávala, tým ďalej sa mračil.
„Ten pezzo di merda!“ uľavil si, keď Lou dokončila.
„Zase nesmieš zabúdať na to, že ma nezabil,“ povedala mu pokojne Lou.
Edward si naštvane odfrkol. „Nezabil, ale chcel! Lou, nechápem, ako ho po tom všetkom môžeš ešte obhajovať!“
Lou to tiež nechápala. Ale fakt, že ju Alastair nezabil, niečo znamenal. A to, že hoci sa navonok tvári ako zlý, bezcitný človek, vnútri je milý a citlivý.
V tej chvíli jej niečo napadlo. „Počkaj!“ zarazila sa. „Neber si to zle, ale ako to, že ešte žiješ? Predsa Alastair dal zabiť všetkých assassínov.“
Edward pokrútil hlavou. „Dal zabiť Rád, ale nie tých, ktorý buď neprešli výcvikom, alebo ho, naopak dokončili. Vlastne, pracujem tu ako obchodník zo zeleninou. Nezarábam síce veľa, ale na prežitie nám to stačí.“
Lou prikývla. Edward nikdy nebol na peniaze. Vždy si ctil meno rodiny. Teda až do chvíle, keď z neho rodičia chceli spraviť assassína. Vtedy sa s nimi ostro pohádal a odišiel z domu.
„Zabíjaš?“ opýtala sa ho Lou, keď si spomenula na Edwardovu minulosť.
Edward pokrútil hlavou. „Dobre vieš, že nie som schopný ublížiť nevinnému.“
„Aj keby to bol templár?“
„Lou,“ povzdychol si Edward a rázne pozrel na Lou. „Ja som nezabudol na majstrové slová: Stroj na zabíjanie je stroj a my assassíni nie sme stroje!“
Lou si spomenula na tie slová. Majster im to vždy tĺkol do hlavy. V treťom roku výcviku mali zabiť nevinného. Samozrejme, nebol to človek. Ako pomôcka im slúžila handrová bábika, ktorú majster držal v rukách. Tí, ktorý neboli schopný zabiť, ju neprebodli. Tí, ktorý na to mali, ju prebodli. Lou bola jediná, ktorá to dokázala. Po čase si na to zvykla. A zo zvyku sa stala závislosť.
„Lenže keď si na to zvykneš, stáva sa to tvojou rutinou. Tvojím druhým ja!“ zopakovala mu svoje myšlienky.
„Stratila si to! Ľudskosť a cit,“ povedal smutne.
Lou pokrčila plecami. „Možno. Keby som nedokázala zabíjať, nie som pravá assassínka. Iba pravý assassíni dokážu zabiť bez toho, aby pociťovali ľútosť. Bezcitnosť, taktika, zabíjanie – tri hlavné aspekty pravých assassínov.“
Edward na to nič nemohol povedať. Nebol pravým assassínom. Bol assassín piatej triedy. Piatej a najnižšej. Najhoršej.
Lenže ani sa mu nepáčilo, ako Lou premýšľala. Keď ju prvý raz videl, bola malá, cítila potrebu bojovať pre dobrú vec. Teraz sa mu zdalo, akoby z toho nevinného dievčatka vyrástlo bezcitné, krvilačné monštrum. Monštrum odhodlané zabíjať za každú cenu.
„Idem sa pozrieť, ako je na tom Alex,“ povedal Edward a vstal. Prešiel sklenenými dverami, ktoré oddeľovali čakáreň od ordinácie a vzdialil sa.

Lou nevedela, čo má robiť. Postavila sa a len tak sa prechádzala po čakárni. Zaujal ju obraz, ktorý visel na stene. Bola tam namaľovaná tmavovlasá žena s hnedými očami. Oblečené mala červené šaty a na krku honosný náhrdelník. Pozadie bolo čierne, temné. Lou sa na ten obraz ešte chvíľu pozerala. Nikdy nechápala, prečo ľudia vždy tak vyšiľujú, keď sa pozrú na hocijaký obraz. Vždy jej tvrdili, že cítia, akoby obrazy hovorili svoj vlastný príbeh. Ona to necítila. Videla len to, čo tam bolo namaľované. Nič viac.

Sklenené dvere sa otvorili a dnu vošiel Edward. Na tvári mal pokojný výraz.
„Ako je na tom?“ opýtala sa ho okamžite Lou.
Edward sa usmial. „Je v poriadku. Má síce pár modrín a škrabancov, ale Dalia povedala, že bude v poriadku. Nechá si ho tu na dva dni, potom ho prepustí.“
Lou si spokojne vydýchla. Edward však ešte neskončil. „Ďalej mi povedala, aby si išla k nám na tie dva dni. Pomaly sa stmieva a ty nemáš kam ísť.“
Lou okamžite zaprotestovala: „Nie, nie, nechcem vám pridávať starosti.“
Edward sa zasmial. „Lou, to nebola ponuka, to bol rozkaz! Dalia síce na to nevyzerá, ale keď niekto odmietne jej ponuku, dokáže sa riadne naštvať.“
Lou sa pousmiala. Nakoniec prikývla. „Ale ešte si musím niečo vybaviť, povieš mi, kde mám potom prísť?“
Edward jej povedal presnú cestu a rozlúčili sa. On ešte zostal v nemocnici s Daliou, ale ona sa vybrala smerom k Alastairovmu palácu. Chcela vedieť dôvod, prečo ju nechal žiť.

Po strechách domov sa dostala čo najbližšie k palácu. Ako predpokladala, palác bol stále nestrážený. V duchu sa usmiala a prikrčená pribehla k otvorenému balkónu. Skočila dnu a započúvala sa.
Vládlo tu až mŕtvolné ticho. Predpokladala, že Alastair bude stále vo svojej pracovni. Potichu sa vybrala pozdĺž steny cestou, ktorú si dobre pamätala.
Pred dverami jeho pracovne sa narovnala. Neunúvala sa zaklopať a hneď otvorila dvere. Mala pravdu. Alastair sedel za stolom a čítal knihu.

Odrhol zrak od knihy a prekvapene sa pozrel na ňu. „Čakal som, že prídeš až zajtra.“
„Čakala som, že palác bude strážený,“ nedarovala mu Lou.
Alastair si povzdychol a zatvoril knihu. Položil ju na kraj stola a ruky si položil na operadlá kresla. „Dal som im nadnes voľno.“
„Prečo si ma nezabil?“ Lou to už nedalo a musela sa opýtať.
„Mal som ťa zabiť?“
„Zabil si celý Rád, chcel si zabiť aj novo vycvičených assassínov, tak prečo si ma nezabil, keď si mal príležitosť? A Alexa taktiež.“
Alastair vedel, že Lou mala pravdu. Lenže už dokázal na to odpovedať. Už vedel, prečo to neurobil. „Čo sa týka Rádu, chcel som ich zabiť, aby som pomstil otcovu smrť. Čo sa týka novo vycvičených assassínov, pravda, chcel som ich zabiť. Sprvu. Lenže…“
„Tak prečo si to neurobil?“ skočila mu do reči.
Alastair sa zamračil. Nemal rád, keď mu niekto skákal do reči.
„Pretože nie som templár.“
Lou to už prestávala chápať. Najprv jej tvrdí, že patrí k templárom, a teraz jej ide tvrdiť, že nie?
„Tak prečo si mi vtedy tvrdil, že si?“
„Oni si len myslia, že k nim patrím. Myslia si, že keď som zabil celý Rád, že k nim patrím. Lenže nikdy som nezložil ich prísahu. Nikdy som sa k nim oficiálne nepridal.“
„Kráľovo slovo je sväté..“ zašepkala Lou. Alastair to započul.
„Presne. Za deň mi kapitán pošle zoznam všetkých novo vycvičených assassínov. Mám v pláne ich nájsť a založiť novú armádu. Nový Rád.“
„Jedno nechápem,“ Lou prikročila bližšie k Alastairovmu stolu. „Chcel si ma nechať obesiť. Zabiť ma tými svojimi, akože skvele vycvičenými vojakmi. Tak prečo mi teraz tvrdíš, že si nič také nemal v pláne?“
„Obesiť? Nie, skôr sťať hlavu, ale nie obesiť,“ zasmial sa Alastair. Lou to vôbec neprišlo vtipné. „Ten boj nebol v pôvodnom pláne. Chcel som vedieť, koľko toho dokážeš. Prekvapila si ma, keď si zabila Silvianu. Vtedy som vedel, že v tebe niečo je. Iný by sa klepali strachom, keby mali niekomu vziať život. Lenže ty si to urobila bez mihnutia oka. Preto som zobral dvoch najsilnejších mužov, aby s tebou bojovali.“
„A ako si vedel, kde ma nájdeš?“
„Neuhládzaš za sebou stopy, takže som ťa ľahko našiel.“
Lou sa pozrela do rozpáleného krbu. Potom jej niečo napadlo. Trhla rukou a spod rukávu jej vystrelila smrtiaca čepeľ. Alastair to s pokojným výrazom pozoroval.
„Koho je tá čepeľ?“ opýtala sa ho.
„Čo cítiš?“ povedal jej namiesto odpovede.
„Mužskú silu. Vodcovskú silu.“
Alastair si povzdychol. „Patrila môjmu otcovi. Svojho času bol vodca Rádu, pokým ho nenahradil ten špinavý zradca Benjamin. Nemám právo si ju nasadiť. Nie po tom, čo som kvôli pomste spravil, a ešte po tom, čo som sa, síce neoficiálne, pridal k templárom.“
„Preto si ju dal mne?“
Alastair prikývol. „Zaslúžiš si ju viac než ja. Nakoniec, ja som na vine, že si prišla o tú svoju.“
Lou na to nemala čo povedať. Čepeľ skryla späť do rukávu. „Čo čakáš, že teraz spravím?“ obrátila sa na Alastaira.
Pokrčil plecami. „To je na tebe. Buď ma zabiješ, alebo mi pomôžeš.“
Lou v sebe viedla dosť úporný boj. Jedna jej strana chcela Alastaira zabiť. Už od toho dňa, ako skončila výcvik, ho túžila zmasakrovať. Teraz mala šancu. Bol bezmocný, bez zbrane, bez ochrany. Nikto by netušil, že ho práve ona zabila. Nikto okrem Alexa a Edwarda.
Lenže druhá jej strana protestovala. Síce sa zubami nechtami držala Zákonu assassínov, lenže niečo jej nahováralo, aby mu dala šancu. Aby mu dôverovala. Predsa ju nechal žiť a nechal ju odísť, aby pomohla Alexovi.
Nakoniec sa rozhodla. „Dobre, pomôžem ti!“
Alastair sa usmial. Nebol to zlomyseľný úsmev. Bol priateľský. „Tak začnime odznova.“
Podal jej ruku. Lou na chvíľu zaváhala, ale nakoniec ju prijala. Sama sa v tej chvíli nenávidela.

—-

„Takže si mu na to prikývla?“ opýtal sa prekvapene Edward.
Lou prikývla. Už hodinu Edwardovi vysvetľovala, že Alastair sa, znenazdajky, zmenil.
„A to ťa nenapadlo, že ťa mohol klamať?“ nedal sa.
„Napadlo.“
Edwardov prekvapený výraz nahradil zmätený. „Nechápem to. Celý ten čas bol zlý, krutý.. Prečo taká náhla zmena?“
„Možno ho práve Lou zmenila,“ zamiešala sa do rozhovoru Dalia.
„Ja?“ prekvapene sa pozrela na Daliu. „Prečo práve ja?“
Dalia sa usmiala. „Pretože láska robí divy.“
Lou to radšej nekomentovala.

—-

„Čože si?“ nechápavo na ňu zrúkol Alex, keď ho po dvoch dňoch Dalia pustila z nemocnice. Modriny mal síce ešte fialové, ale rany sa mu pomaly hojili.
„Ako si počul,“ pokojne mu povedala Lou.
Alex nemohol uveriť vlastným ušiam. „Dva dni nie som pri tebe a ty už robíš hlúposti!“
Lou len prevrátila očami. „Alex, nie som malé dieťa, aby si ma musel kontrolovať!“
„Lenže toto je samovražda, Lou!“
„A čo tak ísť za ním a zistiť, čo za pomoc od nás chce?“
„Dobre,“ prikývol po chvíli Alex. „Ale následky ponesieš ty!“
Lou ho spokojne objala. „Chýbal si mi!“ zasmiala sa do jeho pleca.