Stále ťa milujem – 3. kapitola

Autor: Nika Rose Marano

Vysvetlivky:
Che diavolo – Čo to dočerta…
altezza – výsosť
contessa – grófka
palazzo – palác
capitano – kapitán
puttana – štetka
perfetto – dokonalý
signora – pani
tesoro – poklad
Tesora mia – môj poklad
bastardo – bastard

„Che diavolo…“ nedokončil. Pergamen mu vypadol z ruky.
Zodvihol ho a ešte raz sa zapozeral na všetky tie mená. Žiadne mu neprišlo povedomé až na tie štyri mená na konci. Mená jeho a Louinich rodičov.
„Bohvie, čo je to za zoznam,“ zamumlal si popod nos.
Lou sa natiahla pre druhý pergamen a zobrala ho do ruky. Užuž ho chcela otvoriť, keď ju zastavila Alexova ruka.
„Počkaj!“ zastavil ju. „Nemôžeš predsa otvoriť zapečatený dokument!“
Lou prevrátila očami. „Tak sa pozeraj!“ Striasla zo seba jeho ruku a strhla pečať, ktorá chránila dokument. Pergamen roztvorila a začala čítať:

Jeho kráľovskej výsosti, kráľovi Alastairovi z Podhory:

Altezza,
vyhovel som Vašej žiadosti a nechal som popraviť toho muža a jeho ženu. Podľa zoznamu, ktorý ste mi zaslali, boli posledný z Rádu.

Vojvoda Stefanio ma požiadal, aby som Vám zaslal ich rozsudok smrti. Pošlem Vám ich po mojom panošovi, pretože si nie som moc istý Vašim priateľom Ralfom. Ako viete, v tejto dobe nie je vhodné každému dôverovať. Určite si dokážete predstaviť, keby sa ten dokument dostal do nesprávnych rúk, nedajbože, do rúk mladým assassínom.

Keď už spomínam assassínov, dopočul som sa, že Rád začal cvičiť mladých mužov, aby získali novú krv, pre prípad, že by sme zaútočili. Ak dovolíte, moji muži ich všetkých nájdu a popravia. Pokusím sa Vám čo najskôr poslať ich zoznam s dátumami popravy.

Mimochodom, contessa Silviana k nám dorazila minulý týždeň a bola by rada, keby ste sa s ňou mohol osobne stretnúť. Má pre Vás informácie ohľadom nášho Rádu. Bol by som rád, keby ste mi odpoveď poslal čoskoro po mojom panošovi. Nasledujúci mesiac sa budeme nachádzať v meste San. Ak by Vám to nevadilo, contessa by sa tam s Vami rada stretla. Samozrejme, dám vedieť Francovi, aby Vám pripravil nocľah v palazzo.

S vrúcnym pozdravom,
capitano Jacob Monti

Lou na to ešte chvíľu ohromene pozerala. „Rád… Rád…“ opakovala si stále popod nos.
„Rád templárov!“ vyhŕkol Alex a pacol sa po čele. „Jasné!“
Lou sa na neho nechápavo zadívala. „Čo?“
„Pamätáš sa, keď nám majster hovoril o večnom boji medzi assassínmi a templármi?“ Lou prikývla. „Contessa je zapletená vo všetkom, čo sa týka templárov. Raz som počul, ako sa o nej bavili Roberto a Paolo. Však vieš, tí dvaja chalani z…“
„K pointe, Alex!“ zastavila ho Lou.
„Jasné,“ prikývol Alex a pokračoval. „Jednoducho, dopočuli sa, že contessa sa spriadla z templármi, aby tak získala väčšiu moc a pomstila tak smrť manžela, ktorý bol, čírou náhodou, vodca Rádu.“
„A čo to má spoločné s Radom assassínov a našimi rodičmi?“
Alex pokrčil plecami. „S našimi rodičmi netuším, ale s Rádom to má spoločné hodne. Templári sa od nepamäti snažia zvrhnúť assassínov a my zase ich. Ak je to naozaj tak, ako sa v tom liste píše, a Rád padol, je to veľký problém. Avšak, templári nevedia všetko.“
„Všetko?“
Alex prikývol. „Raz som počul o Ráde vravieť rodičov. Vraj majú niektoré veci prísne strážené. Len nepovedali, kde.“
Lou to chvíľu vstrebávala. Nakoniec zobrala oba dokumenty a strčila si ich do brašne. Postavila sa a brašnu si prehodila cez plece.
„Počkaj!“ zvolal Alex a tiež sa postavil. „Čo chceš robiť?“
„Zabiť contessu a kapitána,“ odpovedala bez premýšľania.
„Lou, potrebujeme plán. Sama dobre vieš, že San je prísne strážený.“
Lou sa na neho pozrela pohľadom, ktorý hovoril za všetko. „Ideme!“ zavelila a vykročila vpred. Alex si len povzdychol a neochotne sa vybral za ňou.

San bolo celkom veľké mesto. Bodaj by nie, keď bolo hlavným mestom všetkých obchodov. Každoročne sa v meste konali rôzne festivaly a slávnosti. Samozrejme, tiež bolo známe svojim dokonalým vínom, ktoré nemalo široko ďaleko konkurenciu. Každý návštevník si nemohol nechať ujsť jeho ochutnávku a návštevu honosnej vinice.
Mestu vládol mocný bankár Franco. Bol to útly päťdesiatnik, ktorý sa, z neznámych dôvodov, nikdy neoženil.
Franco bol známy nielen svojim bohatstvom, ale hlavne svojimi náboženskými prejavmi. Náš Pán vás vidí!, opakoval, keď videl, ako niekto zhrešil. Za hrešenie považoval aj bežné veci, ako bozkávanie na verejnosti, či nebodaj, hádky.
Samozrejme, to všetko bola iba fraška. Franco nikdy neveril v Boha. Všetko to robil iba kvôli peniazom. A obyvatelia mesta boli dosť hlúpy na to, aby sa mu vzopreli. Vždy, keď ich upozornil za prehrešok, zaplatili mu desať zlatiek, hlavne, aby im ich Pán odpustil.

Mesto bolo opevnené kamennou hradbou. Lou dúfala, že sa bude môcť dať po nej vyliezť. Spolu s Alexom sa skrývali pod hustým krom, ktorý im poskytoval úkryt.
„Takže,“ zašepkal Alex. „Pri bráne sú dvaja vojaci a tipujem, že zvnútra sú tiež dvaja. Na veži sú najmenej štyria, ale myslím, že v noci posília stráže.“
„Máme sa ako dostať dnu?“ opýtala sa ho Lou.
Alex prikývol. „Jedine po stranách, i to neviem, či hradby nebudú strmé. Každopádne, boky nie sú strážené, takže sa tam nepozorovane dostaneme. Avšak budeme musieť počkať, kým sa zotmie, teraz by nás určite videli. Do zotmenia ostáva tak..“ na chvíľu stíchol a pozrel sa na oblohu.
„Desať, najviac dvanásť minút,“ predbehla ho Lou.
„Presne,“ Alex sa usmial a spravil si väčšie pohodlie.

Keď sa konečne zotmelo, obaja vyšli z úkrytu a potichu sa vybrali smerom k pravej strane múru. Lou nahmatala studený kameň.
„Nevyzerá, že by to bolo strmé,“ zašepkala smerom k Alexovi. Prikývol a ako prvý začal liezť. Lou šla za ním.
Ocitli sa v tmavej uličke, kde nebolo nikoho. V celom meste bolo ticho. Lou si pomyslela, že očividne majú obyvatelia večierku už o siedmej.

Pomaly sa vybrali po ulici. Držali sa predovšetkým v tieni, ale nie vždy sa im to podarilo. Vtedy sa modlili, aby ich nezbadali.
„..a tak som mu povedal: Ako sa opovažuješ, ty jedno veľké kusisko hnoja!“ ozvalo sa z neďalekej uličky. Lou a Alex sa čo najviac natisli na stenu budovy.
„A čo on nato?“ ozval sa druhý hlas.
„No čo asi? Povedal mi, aký som idiot, že sa len živím špinavou prácou, ktorú mi dá Franco, a odišiel.“
Ich rozhovor bolo počuť čoraz zreteľnejšie. Napokon obaja prešli okolo uličky, kde sa skrývali Lou s Alexom.
Lou si ich po očku obzrela. Boli to dvaja vysoký muži v čiernej zbroji. Najviac ju zaujal znak na ich rukávoch. Červený kríž s mečom v strede.
Muži sa vzdialili a Lou s Alexom sa pobrali ďalej. Keď konečne dorazili k palácu, ktorý patril Francovi, zastavili sa.

Lou si všimla obrovský fialový koč, ktorý stál pred palácom. Hneď jej došlo, že patrí contesse. Puttana, pomyslela si.
Rukou pokynula Alexovi, aby ju nasledoval. Vybrali sa za palác, kde boli honosné záhrady. Záhrady boli slabo osvetlené a v strede stála veľká fontána, ktorej rímsa bola obklopená čírim zlatom a malými diamantmi.
Preliezla živý plot, ktorý, na jej prekvapenie, nebol moc vysoký, a pobrala sa smerom k stene palácu. Ohmatala stenu. Nebola šanca na ňu vyliezť, V duchu zakliala.
Prikrčila sa a podišla k veľkému balkónu, ktorý bol neďaleko. Vyšla naň a po rímsach okeníc vyšplhala až na strechu palácu. Alex šiel potichu za ňou.

Lou ukázala Alexovi, aby sa vybral na pravú stranu paláca. Prikývol a odišiel.
Lou sa vybrala na ľavú stranu. Už z diaľky počula smiech. Ženský smiech. Contessa, pomyslela si. Zišla dolu na balkón a postavila sa tak, aby ju nebolo vidieť.
„Bola ste perfetto, signora,“ ozval sa mužský hlas.
Žena sa zasmiala. „Ale choď, tesoro! To ty si bol dokonalý!“
Lou prevrátila očami. Spod rukávu jej vystrelila dýka. Netrpezlivo čakala, kedy ten muž odíde.
Vďakabohu nečakala dlho. Muž odišiel a contessa si povzdychla. Obliekla si na seba dlhý župan a sadla si na posteľ.
Lou potichu otvorila dvere balkónu a vstúpila dnu. Contessa, prekvapená, ustúpila k dverám a chcela utiecť, lenže Lou bola rýchlejšia. Schmatla ju za dlhé blond vlasy a priložila jej dýku ku krku.
„Ak len ceknete, budete toho ľutovať,contessa!“ zavrčala jej do ucha. Dvere sa zrazu otvorili a v nich stál vysoký muž.

———

Alastair nemal náladu nikam chodiť, ale nakoniec sa vybral do mesta San, kde mu Franco, jeho dlhoročný priateľ, vždy ochotne pomohol.
Potreboval sa dozvedieť viac o novo vycvičených assassínoch. Potreboval ich zoznam a to čo najskôr.

Keď dorazil do mesta, Franco sa hneď na neho vrhol a začal sa mu klaňať. Franco bol jeden z tých, ktorý sa radi podlizovali.
„Altezza,“ poklonil sa mu Franco. „Keby som bol vedel, že prídete, pripravil by som pre Vás lepšie privítanie.“
„Som tu narýchlo!“ povedal mu a vybral sa do paláca. Hneď ho prekvapila divná vôňa. Vôňa ženského parfumu. Tú vôňu moc dobre poznal.
„Takže contessa je tu?“ obrátil sa na Franca, ktorý stál za ním.
Franco prikývol. „Pred pár dňami prišla aj s kapitánom Jacobom.“
„Zavolaj mi ich !“ prikázal mu a vybral sa do priestrannej miestnosti, ktorá slúžila ako obývačka.

Francov palác poznal moc dobre. Už tu bol niekoľkokrát a vždy sa tu cítil príjemne. Sadol si na pohovku a nohy si vyložil na stôl. Sluha mu priniesol pohár bieleho vína. Usrkol si a hneď ho zaplavila jeho príjemná príchuť.
„Tesora mia!“ ozvalo sa od dverí.
Alastair sa pozrel tým smerom a uvidel dlhovlasú blondínu, ktorá bola odetá v ľahkých žltých šatoch. Hneď ho pohltil chtíč pri pohľade na jej veľké prsia.
„Contessa!“ objal Silvianu, ktorá sa naňho silno natisla.
„Chýbal si mi,“ zamrnčala mu do ucha.
Keď sa konečne odtiahla, potriasol si ruku s kapitánom.
„Dúfam, že ste dostal môj list, altezza,“ uisťoval sa Jacob.
Alastair pokrútil hlavou. „Bohužiaľ nie. Ralf umrel ešte predtým, ako sa ku mne mohol dostať.“
Jacob si povzdychol. „Takže je to pravda?“
Alastair prikývol. „Aj to s tými assassínmi. Preto som tu, Jacob. Potrebujem zoznam všetkých nových assassínov.“
Jacob prikývol. „V liste, ktorý som poslal po pánu Ralfovi, som Vám písal o tom zozname. Avšak ešte som sa k nemu nedostal.“
„Jacob, prikazujem ti, aby si mi ten zoznam doniesol do dvoch dní! Ak nie, vieš, čo ťa čaká!“
Alastair sa postavil a Jacob tiež. „Viem, altezza.“ Poklonil sa mu.
Alastair prikývol a vybral sa do contessinej komnaty. Keď už je tu, tak si aspoň užije.

—–

Lou si muža prezrela. Na prvý pohľad pôsobil dominantne. Čierne rozcuchané vlasy, nebesky modré oči a vypracované telo. Priame držanie tela ju presvedčilo, že patrí k vyššej šľachte.
„Zdravím ťa, assassínka,“ usmial sa. „Som Alastair, kráľ z Podhory!“
Lou si ho ešte raz premerala. V jej predstavách vyzeral ako malý, tučný dedo, a nie krásny muž približne v jej veku.
Ešte viac potiahla contessu za vlasy a pritlačila dýku k jej krku. Silviana bolestne zasyčala. Po krku sa jej začal rinúť malý potôčik krvi.
„Boh mi je svedkom, že jej podrežem hrdlo!“ vyštekla na Alastaira Lou.
Alastair sa uškrnul. Rukou jej pokynul, aby tak spravila. „Tak prosím, zabi ju!“
Silviana na neho nechápavo pozrela. Ešte pred chvíľou si užívali skvelý divoký sex a teraz ju nechá v pokoji zabiť? „Bastardo!“ zašepkala smerom k nemu.
Lou na nič nečakala a podrezala contesse hrdlo. Silviana na chvíľu zalapala po dychu a potom mŕtva padla na zem.
„Teraz ty!“ zasyčala Lou a pomaly sa blížila k Alastairovi.
Alastair sa ani nepohol. S pokojným výrazom ju sledoval. Znovu sa uškrnul. „Snáď by si nezabila niekoho, kto pred tebou stojí bez zbrane.“
„Je mi jedno, či máš zbraň, alebo nie, ty…“ nedokončila. Prerušilo ju Alastairove slabé zapískanie.
Lou sa pozrela smerom k dverám, v ktorých sa objavili dvaja muži. Jeden, nízky silný chlapík, si to namieril priamo k nej. Ten druhý, o niečo vyšší od prvého muža, niekoho silno držal a kládol mu meč ku krku. Lou v tej osobe spoznala Alexa.
Srdce jej na okamih prestalo biť. Alex bol doudieraný, pravé oko mal napuchnuté a z kútiku úst mu tiekla krv.
„Ty bastard!“ vykríkla na Alastaira a chystala sa ho udrieť, lenže ten nízky muž ju zastavil. Skrčil jej ruku za chrbát a skrytú čepeľ, ktorú mala na ruke, jej vytrhol a zahodil kamsi do miestnosti.
Lou sa snažila brániť, ale muž bol na ňu až moc silný. Pevne ju chytil za obe ruky a zviazal jej ich.
Alastair sa uškrnul. „Vážne si si myslela, že ma dokážeš zabiť? Viem o veciach, o ktorých ty nemáš ani poňatia, assassínka. Odveďte ich!“ prikázal mužom.

Nízky muž ju silno chytil za rameno a odvliekol z miestnosti. Na chodbe jej zviazal oči čiernou šatkou. Lou nič nevidela. Silno ju niečím tresol do spánku. Odpadla.

Zobudila sa na chlad, ktorý sa jej rozpínal po celom tele. Natiahla sa a uvedomila si, že leží na zemi. Pomaly sa posadila a poobzerala sa okolo seba.
Bola v tmavej miestnosti, ktorú z dvoch strán obklopovali mreže. Nevedela, kde je, ale vedela jedno. Musí nájsť Alexa a vypadnúť odtiaľto.

Postavila sa. Telom jej prešla ukrutná bolesť. Celé jej telo bolo stŕpnuté z ležania na zemi. Pošúchala si rameno, na ktorom ležala, a pomaly sa dotackala k mreži.
Mreža bola silná. Nemala sa ako dostať von. Ja toho idiota zabijem!, pomyslela si, mysliac na Alastaira. Znovu sa jej v mysli vybavil jeho obraz. Tie krásne oči, božské telo… Prestaň!, zahriakla sa v duchu.

Dvere väznice sa otvorili a dnu vošiel ten vysoký muž, ktorý vtedy držal Alexa. Bez slova otvoril dvere jej cely a schmatol ju za boľavé rameno. Lou v duchu zasyčala. Obe ruky jej priviazal a postrčil ju dopredu.

Muž ju viedol tmavými priestormi väznice. Väznica bola obrovská. Mala možnosť utiecť, ale aj keby utiekla, nevedela, kde je Alex. A kým by ho tu našla, prišli by ďalší a ďalší vojaci.

Muž ju zaviedol do veľkej pracovne. Dve strany pracovne obklopovali police s knihami a v strede miestnosti stál veľký stôl. Za ním sedel Alastair.
„Sadni si,“ pokynul jej a ukázal na kreslo pred sebou.
Lou sa ani nepohla. Muž ju chytil za rameno a doslova ju narval do kresla. Následne sa Alastairovi uklonil a odišiel.
„Dáš si niečo na pitie?“ opýtal sa jej s nadvihnutým obočím.
Lou mlčala. Mračila sa na Alastaira viac, ako by bolo nutné. Ten si toho všimol a usmial sa.
„Ako sa voláš?“
„Kde je Alex?“ opýtala sa ho namiesto odpovede.
Alastair si povzdychol. „Tvoj kamarát je v poriadku. A teraz sa ťa pýtam, ako sa voláš. A nenúť ma to opakovať po tretí krát!“
„Lou.“
„Takže Lou.. a tvoje druhé meno?“
Lou mu nechcela odpovedať. Pri pohľade na neho mala sto chutí mu jednu vraziť.
„Heyet,“ odpovedala mu nakoniec.
Alastair sa usmial. „Samozrejme. Ich dcéra.“
Lou nechápala, o čom hovorí. Alastair si toho, nanešťastie, všimol.
„Á, pozrime sa, niekto nevie, o čom je reč!“ uškrnul sa a nalial si pohár vína. Trochu si odpil a pokračoval: „Vieš, Lou, smrť tvojich rodičov som si náramne užil. Tí dvaja mi dlžili viac, ako si myslíš.“
„Nechápem, o čom hovoríš!“
Alastair si znovu odpil z vína. „Takže ty nevieš, že tvoji rodičia boli v Ráde? V Ráde assassínov?“
Lou na moment prestala dýchať. „Klameš!“
„Keby som klamal, myslíš, že by ich mená boli na tom zozname, ktorý si našla u Ralfa?“ Odnikiaľ vybral Louinu brašnu a vytiahol z nej pokrčený list. Roztvoril ho a Lou sa vyskytol pohľad na už známy zoznam.
„Poviem ti príbeh, Lou.“
„Nechcem to počuť!“ zasyčala.
Alastair sa nedal a začal: „Keď som bol malý chlapec, otec ma vždy brával na výcvik boja. Už od svojich plienok som sa učil zaobchádzať s mečom. Lenže vždy o polnoci sa niekde vybral, a ja som nevedel kam. Pokúšal som sa ho špehovať, lenže vždy sa mi stratil z dohľadu. Najprv som si myslel, že chodí podvádzať matku, ale neskôr mi to došlo.“
Alastair sa na chvíľu odmlčal a odpil si z vína. Znovu pokračoval: „Jednej noci som mal šťastie a prichytil som otca, ako bojuje s pár vojakmi. Samozrejme, ako správny syn som mu prišiel na pomoc. Otec sa na mňa síce pár dní hneval, ale nakoniec ma zasvätil do svojho tajomstva. Môj otec bol v Ráde. V Ráde assassínov.
Lenže jedno som nevedel. A to, že tí muži, proti ktorým sme vtedy bojovali, boli tiež v Ráde. Otec mal medzi členmi Rádu spory a preto sa mu to raz vyplatilo.
Jednej noci k nám jednoducho vtrhli a začali s otcom a so mnou bojovať. Jednoducho, z ničoho nič.
Ja, ktorý som mal skvelý výcvik boja, som sa dokázal ubrániť. Otec to šťastie nemal. Bol už starý a chorý. Keď som mu chcel priskočiť na pomoc, assassín mu mečom preťal srdce. Otec bol do sekundy mŕtvy. Kým som sa spamätal, jeho vrah už bol preč. Odvtedy som znenávidel všetkých assassínov. Jediné, čo som si želal, bolo, aby všetci assassíni, celý Rád, padol mojou rukou. Pridal som sa k ráde templárov a spoločne bojujeme proti vám.“

Lou bola v šoku. V šoku z toho, čo jej práve povedal. V šoku z toho, že jej rodičia boli assassínmi.
„A čo to má spoločné s mojimi rodičmi?“
„Ten muž, ktorý ho zabil, bol tvoj otec.“
Lou naprázdno prehltla. „Takže, oni mi celú tu dobu..“ premýšľala nahlas.
„Klamali?“ dokončil za ňu Alastair. „Áno. Čítal som ten list, ktorý ti napísala matka. Vraj bosoráci,“ uškrnul sa. „Väčšiu hlúposť si ani nemohli vymyslieť. Pravda, tvoja stará matka bola bosorka, ale tvoji rodičia nie.“
Lou už nebola schopná nič povedať. Srdce jej splašene bilo. V hlave hučalo.
„Prečo si mi toto všetko povedal?“ pozrela sa na Alastaira.
„Aby si vedela pravdu. Celý život si žila v lži.“
„A čo, ak klameš ty?“
„Nemám dôvod,“ zasmial sa. „Jedine..“ odmlčal sa.
„Jedine čo?“
„Jedine, že by si sa pridala ku mne. Tvoje schopnosti…“
„Zabudni!“ doslova na neho vykríkla Lou.
Alastair pokrčil plecami. „Ako chceš. Hovorím to nerád, Lou, ale rád som ťa poznal.“

Lou vedela, čo tým myslel. Alastair zatlieskal a dvere pracovne sa otvorili. Dnu vošiel vysoký vojak.
„Pane,“ uklonil sa.
„Odveď slečnu späť do väzenia,“ prikázal mu. Lou na neho rýchlo vrhla pohľad plný nenávisti a potom sa nechala viesť vojakom späť do väzenia.

Potrebovala plán. A to rýchlo. Zrazu jej niečo napadlo. Zastala. Otočila sa na vojaka a v mihu sekundy mu kopla do brucha. Muž sa zatackal a chytil si brucho. Lou využila jeho nepozornosti a podrazila mu nohy. Muž padol na zem a Lou mu jednou nohou stúpila na krk. Muž po chvíli prestal dýchať.

Lou si kľakla a načiahla sa pro dýku, ktorú mal muž zastrčenú za opaskom. Rozviazala si ruky a schovala dýku za opasok.
Muža prehľadala, ale nič, čo by jej pomohlo, nenašla. Vzala si meč z pošvy a vykročila po tmavej chodbe. Znovu sa jej vrátila sila. Bola odhodlaná nájsť Alexa a dokončiť to, čo začala. Za každú cenu.