Stále ťa milujem – 2. kapitola

Lou sa rýchlo postavila a pokrútila hlavou. „Neprichádza do úvahy!“

Alex sa s ňou nemienil dohadovať. „Jednoducho idem s tebou! Aj ja mám s kráľom nevybavené účty!“

Chvíľu sa navzájom prepaľovali pohľadmi, až nakoniec Lou prikývla. Nemalo cenu ho prehovárať. Assassini vždy držia spolu, znelo jej neustále v hlave.

„Bene, ale potrebujeme plán,“ zahlásila Lou.

Alex vstal a pokynul jej, aby ho nasledovala. Spolu sa vybrali do kuchyne. Nebola veľká, ani honosná. Alexova rodina bola síce bohatá, no nikdy si nepotrpeli na luxus. Preto Lou neprekvapilo, keď videla už trochu zhrdzavený šporák a kuchynské skrinky, z ktorých už opadávalo drevo.

Sadla si za malý kruhový stôl a pozorovala Alexa, ktorý niečo hľadal v zásuvke najväčšej skrine. Potichu pri tom nadával. „Á, tu je to!“ vykríkol napokon.

Podišiel k Lou a na stôl rozložil mapu. Vyzerala veľmi staro a aj tak pôsobila. Bola zožltnutá, kde tu bol fľak od kávy a čierne písmo sa pomaly vytrácalo. Aj cez tieto nedostatky bola stále čitateľná.

„Takže, tu je Podhora,“ Alex ukázal na kresbu mesta, kde bolo okrasným písmom napísané Podhora. Mesto na mape vyzeralo maličké, ale Lou vedela, že v skutočnosti je to veľké mesto.

„A my sme tu.“ Alex svoj prst presunul o pár centimetrov vyššie, kde bolo napísané Apolona.

„Odhadujem, že v Podhore by sme mali byť tak, za…“ Alex sa na chvíľu zamyslel. Lou videla, ako sa mu v hlave otáčajú ozubené kolieska. „Minimálne dva až tri dni, pokiaľ nepočítame komplikácie na ceste,“ vyhŕkol napokon.

Lou sa zaujato pozerala na mapu. Nemala čas tak dlho čakať. „Nedalo by sa to urýchliť?“ pozrela s nádejou na Alexa.

Usmial sa. „Lou, toto je vec času a kilometrov. Nie je v našej moci to meniť. Možno by sme sa tam dostali do dvoch dní, keby máme kone, ale musíš zvážiť aj to, že kone sú tiež len zvieratá a potrebujú tie isté veci čo ľudia – spať, jesť, piť.“

Lou na to radšej nič nepovedala. „Mali by sme vymyslieť, ako sa dostaneme k tomu…“

„To nebude ľahké,“ skočil jej do reči Alex. „Kráľ má vždy okolo seba najmenej tucet templárov. Mimochodom,“ ukázal na mapu, „počul som, že každý deň necháva prehľadávať lesy. Väčšinou sú dvaja templári na jednu svetovú stranu. Keď nás nebudú čakať, hravo ich zvládneme. Potom im môžeme zobrať kone a vyraziť do hradu.“

„To by nebol dobrý nápad,“ pokrútila hlavou Lou. „Budú nás vidieť, spoznajú nás. Bolo by dobré, keby sme sa dostali k hradu čo nenápadnejšie a odtiaľ sa dostať doň po stenách.“

Alex prikývol. Louin nápad sa mu pozdával viac. „Tak kedy vyrazíme?“ opýtal sa, zatiaľ čo schovával mapu do brašne, ktorú mal prehodenú cez okraj stoličky.

„Hneď!“ zahlásila Lou.

„Hneď? Nechceš sa najprv vyspať?“

Lou na neho vrhla urazený pohľad. „Nemám čas na vyspávanie! Choď sa prichystať, ešte pôjdeme ku mne domov, pre veci!“

Alex si len povzdychol a zamieril do izby sa pripraviť. Zatiaľ čo on bol v izbe, Lou si dookola čítala ten list. …nepovažoval za čarodejnicu., čítala stále dookola. Dobre vedela, že jej stará mama bola čarodejnica. Ako malá jej vždy nenápadne kradla imelo, aby mohla pobozkať každého náhodného chlapca v dedine.

Po tej spomienke sa usmiala. Ach, tá detská naivita, pomyslela si. Nenávidela sa za to. Za to, že milovala, že chcela byť milovaná.

Výcvik ju naučil nemilovať. Alex sa jej vždy posmieval, že raz sa zamiluje, bude chcieť rodinu a podobné bludy, ale Lou mu vždy povedala jedno: Láska je slabosť. Keď sa zamiluješ, slabneš. Assassin nemá milovať. Alex vždy len neveriacky pokrútil hlavou.

Samozrejme, vždy brala ohľad na to, že Alex bol assassin druhej triedy. On dokázal milovať, ona nie.

„Tak, ideme?“ ozvalo sa za ňou. Trochu sa strhla a tým sa vytrhla z myšlienok.

Prikývla a pooberala si Alexa. V assassinskom oblečenia ho videla len raz, aj to na výcviku. Spolu vyšli z domu a nasadili si kapucne na hlavy.

Ulica, po ktorej šli, bola tmavá a tichá. V túto hodinu to bolo nezvyčajné. Bola už síce tma, ale väčšinou si, práve v túto hodinu, ľudia vychádzali na nočné prechádzky.

Keď prišli k Louinmu domu, Lou sa zarazila. Toľko spomienok v nej vyvolával už len pohľad na dom. Rýchlo ich zahnala a vkročila do domu s Alexom za pätami. Vyšla po schodoch a otvorila dvere svojej izby.

Luk so šípmi a meč položila na posteľ spolu s dýkou. Prebehla okolo postele na druhú stranu izby a podišla k zlatej truhlici. Kľakla si pred ňu a dlaňou zotrela prach, ktorý sa usadil na truhlici. Jediným stisnutým truhlicu odomkla. Všetko, čo bolo v truhlici, položila na posteľ. Truhlicu zavrela a poobzerala si všetky veci. Toľko spomienok…

Čierna pláštenka z drahého vlnitého materiálu, kožený chránič, opasok so strieborným A, ktorý dostali v piatom roku výcviku. Končekmi prstov prešla po svojich obľúbených hračkách. Dýky, nože… pri jednej sa zastavila. Smrtiaca čepeľ. Mechanizmus vyrobený starodávnymi assassinskými predkami. Lou tento mechanizmus milovala. Dokonca viac, ako všetky ostatné zbrane.

Prezliekla sa do assassinského oblečenia. Hneď ucítila tú moc. Tú veľkú moc, ktorý jej i ten najmenší kus látky ponúkal. Pozrela sa na svoju ľavú ruku. Mechanizmus cvakol a spod rukávu jej vystrelila smrtiaca čepeľ. Pousmiala sa.

Dýky a meče si zastrčila za opasok a do topánok. Zobrala všetky veci z postele a vybrala sa za Alexom, ktorý sedel v obývačke pri svetle sviečky a hral sa so striebornou dýkou.

„Aby si si neublížil,“ zavtipkovala Lou, keď k nemu pribehla.

Alex sa slabučko trhol, ale nedal to najavo. Postavil sa a sfúkol sviečku.

„Tak poďme,“ ukázal Lou, aby išla prvá. Obaja si nasadili kapucne na hlavy a vyšli z domu.

—–

Alastair sedel na svojom zlatom tróne a raz za čas zívol. Nenávidel dni, keď sa nič nedialo.

„Miláčik,“ zamrnčala mu do ucha…

Však on vlastne ani nevie, ako sa tá štetka volá. Rosita? Lara? Bola to síce len záležitosť na jednu noc, ale mal pocit, že táto mrcha sa ho nechce pustiť.

S nechuťou sa pozrel vedľa seba a videl čiernovlasú dievčinu iba v župane. Teraz naozaj nemal chuť na sex.

„Nemáš chuť sa hrať?“ zamrmlala mu zvodne do ucha.

„Nie,“ vyhŕkol hneď a dúfal, že mu dá pokoj. No mýlil sa.

„Ale, keď ty si ma vôbec nevšímaš!“ našpúlila pery.

Alastair prevrátil očami. Nielenže bol unavený a túžil po troche krutosti, ale ešte ho tu otravovala táto ženská, ktorej meno si naozaj nepamätal.

„Mala by si odísť,“ povedal jej bez štipky záujmu.

Dievčina sa vystrela. Nechápala. Ešte včera v noci si ju tak nežne túlil a dnes ráno už ju nechcel ani len vidieť. Lenže Alastair ju zle odhadol. Dievčina sa len tak ľahko nedala.

Znovu sa k nemu zohla a zvodne zašepkala: „A čo keby som ti urobila trochu dobre, hm?“ Pomaly si začala vyzliekať župan.

Alastair na to už nemal nervy. Jedným rýchlym pohybom vytiahol meč z pošvy, ktorú mal položenú pri nohe, a sťal dievčine hlavu. Povzdychol si. Nie smutne, ale nadšením a úľavou. Očistil meč od krvi a vrátil ho späť do pošvy. Obrátil sa na sluhov, ktorí to celé pozorovali s kamennou tvárou, a rozkázal im: „Upracte to!“

Sluhovia prikývli a uklonili sa. Zobrali telo mladej dievčiny a aj jej hlavu. Alastair si s úľavou vzal svoj meč a vybral sa do vedľajšej komnaty naliať si vína. Presne toto potreboval.

Lenže jedno Alastair nevedel. Obyvatelia Podhory si už začínali šepkať, že ich vládca je mimoriadne krutý. I keď sa ho báli, obdivovali ho. Vyžarovalo z neho niečo zvláštne, čo ostatných nútilo ho obdivovať.

——

„Som hladný,“ kňučal už najmenej päť minút Alex.

Lou prevrátila očami. „Vydržíš do rána.“

„Tebe sa to povie… ja nemám žalúdok z ocele ako ty!“

Lou sa usmiala. Kráčali po lesnej cestičke, ktorú osvetľoval mesiac. Mali šťastie, pretože mesiac bol v splne. Les sa zdal byť temný, ale Lou prišiel tajomný a záhadný.

Zrazu niečo zazrela v diaľke. Ukázala zdvihnutú ruku Alexovi na znak, aby zastavil. Alex na ňu nechápavo hľadel. Pozrel sa tým istým smerom čo Lou a potom uvidel.

Neďaleko od nich sa na čistinke pásla srnka. Bola taká nevinná. Lou sa spolu s Alexom prikrčila za najbližší strom a z diaľky ju pozorovali. Zrazu Lou niečo napadlo.

Obrátila sa na Alexa a pošepky sa ho spýtala: „Ešte stále si hladný?“.

Alex prikývol, ale potom pochopil Louine pohnútky. Zarazil sa. „Snáď ju nechceš zabiť?“

Lou nevnímala jeho protesty a dala si luk dole z chrbta. Z kasičky vytiahla jeden šíp a postavila sa, aby sa jej lepšie strieľalo.

Srnka sa na chvíľu prestala pásť a počúvala. Akoby tušila, že sa niečo deje. Lenže to ešte netušila, že za chvíľu príde jej posledná minúta.

Lou zamierila a vypálila šíp. Šíp chvíľu svišťal vzduchom a potom zasiahol srnku do boku. Srnka sa zrútila na zem. Lou sa usmiala. Dobrý zásah, pomyslela si šťastne.

Vybrala sa smerom k srnke a vytiahla jej šíp z boku. Očistila ho do obrúska, ktorý mala nachystaný a šíp vrátila naspäť do kasičky.

„Dúfam, že si spokojná,“ zamrmlal naštvane Alex. „Zabila si nevinnú srnku.“

Lou na to nič nepovedala a vytiahla spod plášťa nôž. Jedným pohybom rozrezala srnke bok a vytiahla veľký kus mäsa. Prepolila ho na polovicu a jednu polovicu podala Alexovi. Ten s nechutnou tvárou odmietol. „Nebudem jesť nič nevinné.“

Lou len pokrčila plecami a s komentárom „Vraj assassin!“ si zobrala svoju polku mäsa a posadila sa ku najbližšiemu stromu, o ktorý sa oprela, a pozorovala mesiac.

Alex, keďže nechcel ostať hladný, si zobral svoju polovicu a posadil sa k Lou. Prepáč mi to, pomyslel si mysliac na srnku.

—

Lou sa prebudila na ostré svetlo, ktoré jej prenikalo do očí. Otvorila ich a pomaly si zvykala na denné svetlo. Postavila sa, ale to nemala robiť. V krku ju nehorázne zabolelo. Zaúpela a pošúchala si ho. Mala ho celý stuhnutý.

Pokrčila nosom, keď ju ovanul zápach zdochliny. Pozrela sa na srnu, ktorú včera zabila. Už ju začali obletovať muchy a komáre.

Pobrala sa k potoku, ktorý bol hneď za cestou, a opláchla si tvár. Poobzerala sa okolo seba, no Alexa nikde nevidela. Napila sa trochu vody z potoka a postavila sa. Jej oči blúdili po okolí. Predsa by nešiel ďaleko, pomyslela si zamyslene. Potom ho zbadala.

Sedel na konári vysokého dubu a zaujato pozoroval sýkorky, ktoré sa navzájom kŕmili. Meč mal opretý o strom a pri ňom bol aj Louin luk, ktorý jej asi dal dole, keď spala.

Lou sa vybrala k stromu a pozrela hore na Alexa. Rukou si musela zakryť oči, aby naňho cez slnko videla.

„Zlez!“ zvolala k nemu. Alex sa trochu trhol a postavil sa. Sýkorkami to ani nemyklo.

Alex urobil pár krokov po konári, až sa dostal na jeho samý koniec. Potom s ľahkosťou dopadol dole.

„Naša Šípková Rúženka sa konečne zobudila?“ zavtipkoval, keď sa napriamil.

Lou varovne zasyčala a radšej odignorovala jeho poznámku. Zobrala do ruky luk so šípmi a dala si ho na chrbát. Alexov smiech nevnímala.

Lou nikdy nebola zrána príjemná, no jeho bavilo ju podpichovať. Až niekedy uvažoval, že nemá rád svoj život, pretože Lou vždy vyzerala, akoby ho chcela osobne zaškrtiť.

Keď konečne upokojil svoj smiech, pobehol za Lou, ktorá sa už vybrala smerom k lesnej cestičke, po ktorej šli včera.

Cestou boli obaja ticho. Prehovorili iba vtedy, keď našli pár jahôd alebo černíc, ktorých nebolo veľa. Buď všetko vyjedli zvieratá, alebo tuláci. Inak boli celú cestu zahĺbený do svojich myšlienok.

Lou premýšľala nad svojimi rodičmi. Nikdy by to nepriznala, ale naozaj mala chuť sa rozplakať. Jednoducho sa posadiť, schúliť sa do klbka a dať slzám voľný priebeh. No vedela, že musí byť silná. Chcela toho kráľa zabiť. Túžila po tom. Túžba po pomste ju hnala viac vpred a vpred.

„Pozri,“ prerušil tok jej myšlienok Alex. Lou zdvihla hlavu a pozrela sa smerom, kam Alex ukazoval.

Pod kopcami sa rozprestierala malá dedina, obklopená drevenou palisádou. Domy už z diaľky pôsobili ošumelo a nie veľmi bohato. V strede mesta bolo malé námestie s fontánou v tvare delfína a pred ním stál malý, trochu honosnejší kostol. Jeho veža bola drevená a už z diaľky bol vidieť veľký zvon.

„Čo je to za dedinu?“ obrátila sa Lou na Alexa, ktorý práve vyťahoval z brašne mapu.

Chvíľu bol ticho a potom povedal: „Saloma, nie je to moc veľká dedina. Dúfam, že budú mať aspoň hostinec, začínam byť hladný.“

Schoval mapu naspäť do brašne a rozbehol sa za Lou, ktorá už schádzala z kopca.

Keď sa dostali pred bránu dediny, prekvapilo ich, že dedina nebola strážená. Pred bránou, dokonca ani vo vnútri nebolo žiadne vojsko, ktoré by to strážilo. Hocikto sa mohol priblížiť do dediny a spáliť ju na popol.

Domy, ktoré míňali, boli naozaj ošumelé, ako pôsobili z diaľky. Biela omietka z domov len tak opadávala a Lou sa zazdalo, že v jednom dome videla obrovskú dieru.

Zdalo sa, že pýchou dediny sú predovšetkým záhrady, o ktorých sa ich majitelia svedomito starali. Každý dom mal svoju vlastnú záhradku, kde majitelia pestovali zeleninu alebo záhony kvetov najrôznejších farieb.

Ľudia, ktorých míjali, nepôsobili veľmi priateľsky. Teda, dalo by sa povedať, že sa ich skôr báli. Stačil im iba pohľad na ich oblečenie, meče a dýky zastrčené za opaskom, a hneď sa ich zmocnil pocit, akoby ich okamžite chceli zabiť.

Lenže to Lou ani Alex nemali v pláne. Keď sa Alex opýtal jednej ženy, ktorá si od strachu k sebe tisla dieťa, kde je hostinec, roztrasenou rukou ukázala na hnedastú budovu, ktorá určite ako hostinec nepôsobila. Nepresvedčilo ju ani to, keď Alex slušne poďakoval a s Lou odišiel smerom k hostincu.

Keď vošli do už preplneného hostinca, ovanul ich zápach pív a tvrdšieho alkoholu. Všetky vravy, hádky aj normálne rozhovory utíchli. Všetci sa pozerali na nich.

Lou ukázala k jednému prázdnemu stolu, za ktorý si sadli.

„Dva krajce chleba zo syrom a dva poháre vody,“ zvolal Alex smerom k hostinskému, ktorý, celý otrasený, prikývol.

Lou sa poobzerala okolo seba. Bola jediná žena v celom hostinci. Všetci muži mali na sebe meštianske oblečenie, až na jedného, ktorý upútal jej pohľad.

Vysoký muž sedel v kúte a jeho chladné oči ju pozorovali. Na hlave mal strnisko, ktoré ukazovalo, že sa už pár dní nečesal. Oblečenú mal bielu rovnošatu, ktorú doplňovala zlatá brošňa s orlom. Vyzeral na tridsiatnika, no jeho zastrihnutá brada mu pridávala na veku. Lou ho tipovala na zemepána alebo kňaza.

Hostinský im doniesol objednané jedlo a trasúcimi rukami to všetko položil na stôl. Lou aj Alex sa do toho s chuťou pustili.

Keď dojedli, poďakovali a Alex položil na stôl dve zlatky. Postavili sa na odchod. Lou si po očku všimla, že muž, ktorý ich pozoroval, vstal tiež.

„Choď vpred, mám pocit, že nás niekto sleduje,“ zašepkala nenápadne Alexovi.

Ten nebádane prikývol a vybral sa smerom, ktorým prišli. Lou sa s ľahkosťou vyšplhala na budovu hostinca. Mala šťastie, že hostinec nebol nijak moc veľký.

Po chvíli uvidela tajomného muža, ako vyšiel z hostinca a poobzeral sa okolo. Alex bol už našťastie dosť ďaleko na to, aby ho muž videl. A ten si bol toho vedomý.

Zaklial v jazyku, ktorý Lou nepoznala, a vybral sa tou istou cestou, po ktorej šiel pred chvíľou Alex.

Lou potichu zoskočila z budovy a nasadila si na hlavu kapucňu. Nenápadne sa vybrala za mužom.

Nanešťastie, ulice boli prázdne. Muž sa mohol kedykoľvek otočiť a Lou by sa nemala kam skryť. To sa aj stalo.

Muž akoby vedel, že za ním niekto je, tasil meč a obrátil sa na Lou. Tá to nečakala a len tak-tak sa vyhla jeho úderu. Z opaska vytiahla dýku a hodila ju po mužovi. Ten sa jej uhol. Hodila po ňom druhú dýku, ale znovu sa jej vyhol a bodol mečom smerom, kde mala Lou srdce. Lou sa otočila na päte druhým smerom a rýchlosťou blesku vytasila svoj meč.

Začal sa súboj mečov. Lou pohotovo odrazila každý mužov útok. Mužovi sa to nepodarilo. Skončil s prebodnutou rukou a z boku sa mu rinul prameň krvi. No ešte stále sa držal na nohách.

Keď sa pokúsil mečom seknúť proti Louinej hlave, Lou mu silno kopla do ruky, až mu meč odletel dobrých dvadsať stôp ďalej. Lou využila mužovej nepozornosti a podrazila mu nohy.

Silno mu dupla na brucho, až muž zakašľal a vyvrátil zo seba krv. Lou to nevnímala a zohla sa k nemu. Čepeľ, ktorá jej vystrelila z rukávu, priložila k mužovu hrdlu.

„Kto si a prečo si nás sledoval? Hovor!“ prikázala mu.

Muž sa chrapľavo zasmial. Lou nechápala, čo je mu smiešne.

„Ralf… Ralf de Pietro, assassino!“ povedal muž chrapľavo a sám si čepeľou podrezal hrdlo.

Lou nechápavo vyskočila na nohy. „Hlupák,“ pokrútila hlavou a zdvihla svoj meč, ktorý odhodila a znovu ho vrátila do pošvy. Ešte raz sa zohla k mužovi a prehľadala mu vrecká. Našla mešec zlatiek a pár dokumentov. Všetko si zastrčila do brašne, zdvihla dýky, ktoré po mužovi hodila, a zastrčila si ich za opasok. Potom sa vybrala k Alexovi.

„Všetko v poriadku?“ opýtal sa jej, keď k nemu pribehla. Slabo prikývla.

„Kto to bol?“ vyzvedal ďalej Alex.

„Ralf de Pietro,“ odpovedala mu.

„Kto?“

Lou len pokrčila plecami. „Neviem.“

„No a čo chcel?“

Lou pokrútila hlavou. „Neviem.“

Obrátila sa a vykročila smerom k veľkému a dlhému poli.

—–

Alastair nikdy nerozumel tým nezmyselným politickým záležitostiam. Jeho otec presne vedel, čo má robiť, keď mu prišlo aspoň päť listov od okolitých krajín so žiadosťou o uzavretí tej a tej dohody. Lenže on o tom nemal ani šajnu.

Už aspoň hodinu čakal na svojho verného spojenca Ralfa, ktorý sa, aspoň pre neho, snažil chodiť včas. Lenže teraz si nebol moc istý jeho oddanosťou.

Sedel vo svojej pracovni a netrpezlivo klopkal po stole. Pred sebou mal dva papiere, ktoré dnes ráno prišli. Prvý bol od vojvody Albertiho so žiadosťou o uzavretie obchodu medzi mestami a druhý od bankára z Florencie, s ktorým už dlhšie udržiaval obchodné kontakty.

Niekto zaklopal na dvere. „Ďalej,“ zamrmlal a bol pripravený na Ralfa zrúknuť. Prekvapilo ho, keď sa namiesto Ralfa objavil jeho panoš Sirius.

Sirius sa uklonil. „Pane!“

„Čo potrebuješ, Sirius?“ opýtal sa ho netrpezlivo Alastair.

Sirius sa napriamil a vážne sa pozrel na Alastaira. „Veličenstvo, mám správy o pánu Ralfovi de Pietrovi.“

Alastair čakal, čo z neho vypadne. „Pán Ralf bol dnes na obed zavraždený.“

„Čo?!“ Alastair od prekvapenia vyskočil zo stoličky. „Kto?! Kde?! Ako?!“

„Podľa svedectiev svedkov sa pán Ralf dnes na obed zastavil v dedine Saloma, neďaleko od mesta San, kde si doprial obed v hostinci. Po chvíli prišli do hostinca dvaja ľudia. Jeden muž a druhá bola žena. Podľa väčšiny išlo o mladých assassinov.“

Alastair to vyslovenie nechcel počuť. Od nervov tresol päsťou do stola, až papiere, ktoré na ňom ležali, spadli na zem. Ak ho naozaj prepadli assassini, dostane sa im do rúk ten dokument.

Ralfov život mu bol úplne ukradnutý, teraz mu šlo iba o ten dokument. Sťažka dýchal. Snažil sa upokojiť svoje drásane nervy. Obrátil sa k panošovi.

„Vyhlás po nich pátranie! Chcem ich živých!“ prikázal panošovi, ktorý sa uklonil a odišiel z pracovne.

Alastair od nervov zhodil knihy, ktoré boli dôkladne usporiadané na malom stolíku. V očiach sa mu nebezpečne zablyslo. Sám ich zabijem!, pomyslel si a zaťal ruky v päste.

—–

„Poďme si sadnúť,“ ukázal Alex na vŕbu, ktorá poskytovala obrovský tieň. „Už ma bolí hlava z toho slnka.“

Lou prikývla a spolu sa posadili pod útlu vŕbu. Napili sa vody, ktorú si nabrali ráno z potoka. Lou sa pozrela do brašne a uvidela v nej dokumenty, ktoré zobrala tomu mužovi.

„Na čo tam tak pozeráš?“ opýtal sa jej Alex, keď si všimol, ako Lou zaujato pozoruje obsah svojej brašne. Lou dokumenty vybrala a brašnu položila vedľa seba.

„Čo to je?“ zaujímal sa Alex a podišiel k nej bližšie. Lou pokrčila plecami.

„Zobrala som to tomu mužovi,“ objasnila a pozrela sa na dokumenty. Boli to dva listy. Jeden bol spečatený červenou pečaťou zo znakom orla a ten druhý bol prepolený na polovicu.

Lou ten s pečaťou položila pred seba a roztvorila ten bez pečate. V momente zbledla.

„Čo to je?“ opýtal sa Alex ustarostene, keď ju videl.

Lou mu papier podala. Alex vyvalil oči.