Nepozvaný návštevník

Jediný, s kým sa môže v tej chvíli rozprávať, je hlas v jej hlave. Ona z toho ale prirodzene radosť nemá…

Autor požádal o anonymní vydání.

//Ahoj.//

Nie! Nie, nie, nie, nienienienienienie! Začnem kričať a chytím sa za hlavu. A za uši. Dúfam, že to čím skôr prejde. Nenávidím tieto stavy, nenávidím!

//Si rada, že ma vidíš?//

Ten jeho úlisný hlas. A nechutný úsmev. Niežeby som ho videla, ale živo si ho predstavujem. S tým jeho hlasom to inak ani nejde. Pritisnem si dlane k ušiam silnejšie, no akosi to nezaberá – jeho odporný smiech stále počujem v hlave. Čím silnejšie si dlane tisnem k ušiam, tým hlasnejšie sa on smeje. „Prestaň,“ vzlyknem a pustím si uši, aj tak je to zbytočné. Smiech v tej chvíli utíchne. Utriem si uslzené oči a pohľadom prebehnem po izbe. Vážne dnes odišiel tak skoro?

//Som stále tu.//

Uistí ma a ja sa opäť chytím za hlavu. Choď preč, prosím ho v duchu, no on sa len zasmeje a potom stíchne. Na niekoľko nekonečných minút sa rozľahne ticho. Ohlušujúce ticho. Aspoň sa už nesmeje, pomyslím si a hneď na to počujem zákerný smiech, až mnou prejde mráz. Naberiem odvahu a rozhodnem sa ho ignorovať. Sadnem si na posteľ a na kolená si položím knižku.

//Tak to je celkom psycho..//

Zvriesknem, jeho hlas ma opäť vydesil. Myslela som, že odišiel. „Prečo. Prečo ma trápiš?“ prihovorím sa mu nahlas a on sa začne smiať. Skĺznem z postele na zem a plazím sa k dverám, rozhodnutá vyhľadať pomoc. Akúkoľvek.

//Kam ideš, princezná?//

„Nevolaj ma tak!“ zvriesknem zúfalo a všetky sily ma opúšťajú. Ostanem ležať na chladnej podlahe. Oči sa mi zalejú slzami a ja zozbieram posledné zvyšky síl na to, aby som sa dostala do sedu. Opriem sa chrbtom o chladnú stenu a objímem si kolená.

//Som rád, že ostávaš. Chýbala by si mi, keby si sa rozhodla odísť.//

Prečo znie tak starostlivo? Ako môže? Prečo mi to robí? Prečo sa usadil v mojej hlave? Viem, že počuje všetky moje myšlienky. Viem, že ich počuješ! Tak prečo mi nedáš odpoveď na moje otázky?! „Prečo?!“ Chcem to vykríknuť, chcem znieť nahnevane, chcem, aby sa zľakol a utiekol. Namiesto toho zo mňa ale vyjde len zúfalý vzlyk. Zapchám si uši a pevne zavriem oči. Trasiem sa a slané potôčiky si nachádzajú cestu dole po mojich lícach.

//Ešte si sa nepoučila, princezná? Načo si zakrývaš uši?//

Znie pobavene, no zároveň akoby sklamane. „Choď preč,“ šepnem a stisnem si uši silnejšie. Plecia sa mi trasú, celá sa trasiem. Nevládzem. Nevládzem takto ďalej.

//Oh. Neplač, láska moja.//

Jeho hlas znie zrazu nežne. Hoci nechcem, nevládzem sa brániť a pod jeho vplyvom sa prestávam triasť. Prisahala by som, že cítim, ako ma hladká po vlasoch.

//Zaspievam ti uspávanku, dobre?
You try to scream
But terror takes the sound before you make it
You start to freeze
As horror looks you right between the eyes
You’re paralyzed
‚Cause this is thriller
Thriller at night
And no one’s gonna save you//

Počúvam slová jeho uspávanky a zmocňuje sa ma hrôza. Z posledných síl sa vyškrabem na nohy a opierajúc sa o stenu sa dotackám k písaciemu stolu. Pred očami mám zahmlené, nič nevidím, len po hmate sa orientujem na svojom stole. Po chvíli konečne nahmatám chladnú vec. Orezávač na papier.

Seknem si ním po krku a v okamihu cítim teplú krv na svojej chladnej pokožke. Ešte kým ma neopustia sily, vrazím si ostrý predmet do srdca.

//Princezná?!…//

Znie celkom šokovane. Klesknem na dlážku do kaluže svojej vlastnej krvi a usmejem sa. Nie, už žiaden nepozvaný návštevník…