Nepozvaný návštevník

Jediný, s kým sa môže v tej chvíli rozprávať, je hlas v jej hlave. Ona z toho ale prirodzene radosť nemá… Autor požádal o anonymní vydání. //Ahoj.// Nie! Nie, nie, nie, nienienienienienie! Začnem kričať a chytím sa za hlavu. A za uši. Dúfam, že to čím skôr prejde. Nenávidím tieto stavy, nenávidím! //Si rada, že ma vidíš?// Ten jeho úlisný hlas. A nechutný úsmev. Niežeby som ho videla, ale živo si ho predstavujem. S tým jeho hlasom to inak ani nejde. Pritisnem si dlane k ušiam silnejšie, no akosi to nezaberá – jeho odporný smiech stále počujem v hlave. Čím silnejšie si dlane tisnem k ušiam, tým hlasnejšie sa on smeje. „Prestaň,“ vzlyknem a pustím si uši, aj tak je to zbytočné. Smiech v tej chvíli utíchne. Utriem si uslzené oči a pohľadom prebehnem po izbe....