Kameň strachu

Vonku bolo obrovské ticho, len listy na stromoch sa hýbali jemným vánkom.

John zamyslene pozeral do ohňa, pri ktorom sedel. Plamene ohňa siahali dosť vysoko. Sovy v lese dnes nepretržite húkali. John sa nemohol sústrediť a ani pomyslieť na spomienku, že zajtra bude musieť nastúpiť do armády. Prečo on? Vedel, že Katrin bude naštvaná, pretože sa s ňou ani nerozlúčil. Johna odrazu myklo. Po tele mu prešla husia koža. „Čo to je?“ spýtal sa vystrašene. Začul zvláštny zvuk. Po chvíli napätia sa John ukľudnil. Znovu sa zahľadel na oheň, ktorý neustále pukal. Oheň tak príjemne hrial. Johnovi sa zdalo, že mení farby. Nie, nie, to nie je možné. Predsa sa z Katrin rozlúčiť musím! S tou myšlienkou, že ju nikdy neuvidím… Nie! Pôjdem za ňou! Musím! John si po chvíľi ľahol na zem a zaspal. Do očí mu zasvietilo ranné slnko. John sa prebudil a vstal. Oheň tentokrát nepraskal, pretože do rána zhasol. John si zdvihol ostatné veci, ktoré mal pri sebe položené. Pomaly sa vybral cestou, ktorá stála oproti nemu. Všetky stromy okolo neho hrali krásnu pieseň. Alebo sa mu to len zdá? Už neverí ani sám sebe. Cesta oproti nemu bola posypaná jemným lístim. Blížila sa jeseň. John kráčal po cestičke, ktorá viedla do krásneho, ešte zeleného lesa. John pobehol k cestičke. No ale odrazu zaváhal. Kadiaľ sa dostanem do Carnhallu? Veď predsa sú tu dve rozdielne cesty! Ja neviem kadiaľ! John si obzeral každú cestu. Nakoniec sa vybral po pravej strane a došiel k veľkému kameňu. Konečne si mohol sadnúť a oddýchnuť si. Vytiahol si tvrdý a zároveň starý chlieb, ktorý mohol mať pekné dva týždňe. John sa nadýchol. Cítil krásnu vôňu stromov. Keď sa najedol, starostlivo si dal kus chlebu do svojej malej brašny, ktorú nosieval za krkom. Vybral sa znovu po ceste. Myslím, že Carnhall bude tu. Ale nik mi to nezaistí. Dúfam, že ma myseľ nesklame. John kráčal, no o chvíľu sa znovu zastavil. Na ceste posypanej lístim bol položený zvláštny kameň. Kameň? Veď to je vajce! Nie, vajce nie. Čo to je? John pomaly podišiel bližšie, držiac v ruke malú dýku. Bolo to niečo modré, ani veľké, ani malé. Bol to zaujímavý útvar. John sa nevedel rozhodnúť, či má ten útvar nechať tu, alebo ho vziať a rozbehnúť sa rýchlo a čím skôr za Katrin. Napokon v neistote otvoril brašnu a opatrne vzal kameň do nej a starostlivo brašnu zaviazal.