Príbehy z druhej strany – 0. Lucas Adrian Resillien

Volám sa Lucas Adrian Resillien, ale volajte ma len Lucas. Nepoviem vám o sebe veľa, mojim cieľom je rozhovoriť príbehy iných. Mám doktorát zo psychológie, no napriek tomu som celý svoj život strávil na mieste, ktoré by len málokomu napadlo. Bol som správcom miesta, kde oddychujú mŕtvy. Iným slovom hrobár. Myslím, že dodnes nikto z môjho okolia nechápe, prečo som sa tak rozhodol. Poznal som každý jeden hrob a všetky mi vyrozprávali svoj príbeh. No, aby som tie príbehy počul a mohol vám ich prerozprávať, muselo sa niečo skončiť.
Vždy musí niečo skončiť, aby iné mohlo začať.

Adrian Resillien sa narodil v chladnú decembrovú noc do váženej rodiny Resillienovcov. Nikdy necítil nedostatok materiálnych vecí, avšak postrádal blízkosť rodičov. Vlastne ho vychovával komorník Lucas, ktorý si preňho našiel čas aj vtedy, keď mal práce okolo ich sídla vyše hlavy. Snažil sa dať Adrianovi správny príklad, ako byť dobrým človekom, a zjavne sa mu to darilo. Jediné, čo mali na mysli chlapcovi rodičia, bolo to, aby sa ich syn dostal na najprestížnejšiu univerzitu medicíny, bez ohľadu na to, že Adrian to nechcel. Nechcel byť kópiou svojho otca, nechcel mať povýšenecké maniere svojej matky, no i tak sa musel ich želaniu podvoliť. Vďaka nim predsa žil, a tak sa myšlienkou nad vzpieraním sa ich vôli viac nezaoberal. Možno aj vďaka tomu, že jeho detské dni skončili a musel sa začať učiť. Nenavštevoval štátnu školu, mal súkromných učiteľov, no i tak nemal veľa času na to, aby myslel na iné ako vzdelanie. Roky plynuli a Adrian sa s takmer samozrejmou istotou dostal na univerzitu, ktorú mu vybrali rodičia už ako malému chlapcovi. A času, ktorý trávil s jediným skutočným priateľom, staručkým domovníkom Lucasom, bolo stále menej a menej. Až jedného upršaného dňa prišiel domov z internátu s veľmi nepríjemným pocitom. Vedel, že sa niečo stalo, a bál sa, či doma nájde oboch rodičov. Tých našiel, kto tam však chýbal, bol človek, ktorého Adrian zbožňoval ešte väčšmi. Lucas v ten týždeň zomrel, vraj netrpel, iba zaspal a viac sa nezobudil. To ale v Adrianových očiach neočistilo rodičov, že mu to hneď neoznámili. Zničene zamieril na miestny cintorín a až do druhého rána presedel pri hrobe muža, ktorý mu bol priateľom, rodičom, bratom aj učiteľom.

Necelý rok po smrti komorníka rodiny Resillien, Adrian úspešne absolvoval doktorantské štúdium psychológie. Vrátil sa domov, aby rodičom oznámil, že si kúpil malý domček blízko cintorínu a hodlá sa zamestnať ako jeho správca. Rodičov správa, že ich syn nemieni byť rovnako uznávaným psychológom ako jeho otec, zarmútila a obaja ho zavrhli. Ešte v ten deň si vzal Adrian svoje veci a knihy, ktoré mu zanechal „jeho“ komorník, a nasťahoval sa do útulného domu na konci mestečka. A v druhý deň zašiel na úrad, aby zmenil svoje meno. Z Adriana Resilliena bol od toho dňa Lucas Adrian Resillien, na pamiatku starého pána, a od vtedy pri predstavení sa vždy žiadal, aby ho ľudia oslovovali len prvým menom. O svojich rodičoch ani nepočul a oni nechceli počuť o ňom, po roku sa dozvedel, že sa odsťahovali a sídlo Resillien odkúpila iná zámožná rodina. Iba sa usmieval nad tým, že sa vlastnej rodine sprotivil pre to, čo robí. Bol stále mladý, no netrávil na zábavách toľko času ako jeho priatelia. No nakoniec ho presvedčili, aby s nimi šiel oslavovať narodeniny jedného z nich. Nemal v ten deň žiadnu prácu na cintoríne, a tak nakoniec súhlasil.
Zábava bola v plnom prúde a mladí muži sa presúvali z baru do baru, aby stále udržali živý program. Neopíjali sa, no neboli ani úplne triezvi, čo by nevadilo, keďže nerobili žiadne výtržnosti ani problémy. No neboli v meste na zábave sami. V poslednom bare, kam Lucas už ani veľmi nechcel ísť, pretože potreboval trochu spánku, než sa pustí do prípravy dvoch tiel na pohreb o dva dni. Ale ako to býva, nechal sa prehovoriť aj na to a nenechal svojich priateľov v štichu. Mladíci popíjali posledné poháriky, tancovali v posledných tónoch hudby s tamojšími dievčatami a užívali si posledné minúty narodenín jedného z nich. Keď zábava skončila, pobrali sa bez rečí von, kde sa mali rozlúčiť a každý rozísť svojim smerom. Keď skončili živú debatu a lúčili sa medzi sebou, Lucas si všimol, že za kamarátom, oslávencom, sa blíži jeden z podgurážených opilcov, ktorý boli v tom istom bare. Chcel naňho skríknuť, aby si dal odchod, no nôž v jeho ruke, blížiaci sa ku kamarátovi, mu zabránil otvoriť ústa. Priskočil k priateľovi a odsotil ho, nevedel, prečo to spravil, nemal racionálne vysvetlenie, no cítil, že už ho ani nebude musieť hľadať. Opitý muž začal bezhlavo Lucasa bodať a bodal aj keď sa už bezvládne telo mladého hrobára zosunulo k zemi. Odtiahol ho až privolaný policajt, no bolo neskoro, živá iskra v mladých očiach, ktoré toho chceli ešte toľko vidieť a zažiť, vyhasla. Všetci Lucasovi priatelia len nemo pozerali do matných očí, neschopní slova, až na jedného, ktorý kŕčovite zvieral chladnúce telo a zúfalo plakal. Veľmi dobre si totiž uvedomoval, že to on mal byť mŕtvy namiesto Lucasa.

A tak o dva dni sa namiesto dvoch pohrebov konali tri. Mladý správca cintorínu bol pochovaný na mieste, ktoré tak dobre poznal, ktoré miloval a nikdy neopustil. A tak vedľa náhrobku starého domovníka rodiny Resillien, priamo v strede cintorínu, vyrástol nový a meno na ňom hlásalo, že pod ním odpočíva Lucas Adrian Resillien, zabudnutý syn, nezabudnuteľný priateľ a navždy verný správca. Od toho dňa sa každý rok, v deň Lucasovej smrti, k jeho hrobu vracal plačúci muž, ktorému zachránil život, a už nikdy svoje narodeniny neslávil.
A tak niečo pekné skončilo, aby mohlo niečo začať…