Čarodějné oko
Elsamir bol veľmi neobvyklý chlapec. Veľa času trávil v knižnici, zaujímal sa o symboly a rôzne artefakty. S rodinou tiež veľa cestoval po svete, preto sa dohovoril štyrmi jazykmi a spoznal sa s mnohými ľuďmi. S niektorými si pravidelne dopisoval, či vymieňal pohľadnice. Fascinovali ho rozdiely medzi jednotlivými národmi a snažil sa o nich zistiť čo najviac od svojich priateľov po celom svete. Jedného dňa sa na cestách po Škandinávii zoznámil s dievčaťom menom Gizel. Vedeli spolu viesť rozhovory, ktoré trvali celé hodiny. Jeho sestra Kristin si z neho kvôli tomu rada uťahovala. Elsamirovi sa zdala Gizel veľmi zaujímavá, lebo sa správala a tiež rozprávala inak, ako ktokoľvek, koho poznal. I keď si nevedel presne vysvetliť, čím to je… V jedno utorkové...
Obláčkový prúšvih
Barbara zobrala do ruky jeden zo žltých papierikov. Bola už tma, ale vďaka svetlu z plamienkov videla jasne. Roztvorila papierik a potichu si ho prečítala. „Dobre, to nie je také ťažké. Pripravení?“ Pozrela na svojich štyroch kamarátov, ktorí sedeli spolu s ňou okolo táboráku. Oliver a Peter sa zahmýrili na mieste, akoby sa pripravovali na štart. Peter si afektovane vyhrnul rukávy, Oliver sa sústredene nahol dopredu s pohľadom lovca. Simona a Petra pri pohľade na nich vybuchli do smiechu. „Dobre. Takže prvá nápoveda je…“ Barbara spravila dramatickú pauzu, „Rumunsko!“. Okamžite sa spustila spŕška slov, ktoré kamaráti kričali jedno cez druhé: „Bukurešť!“, „Levi!“, „Čierne more!“,...
Prvenstvo
Hoc je to príbeh posledný, o nových začiatkoch rozpráva. Prvom úsmeve, horúcej dlani… padnutom pierku páva. Zaspávajú i budia sa s úsmevom na pere, nad víziou toho, čo ich tak príjemne hreje. Nesmelé kroky, no smelé slová… každučký detail zas a zas snová. Pomaly podíde bližšie so srdcom búšiacim, do ucha pošepne hlasom odvážne trasúcim… S obavou čaká, čo bude sa diať teraz, v hlave už všetky scenáre prežil neraz. Ona sa zapýri, ruku mu podá. „Cítim to rovnako“, potichu dodá. Od šťastia počujú ohňostroj vraj, ich radosť prežiari celučký kraj. Premohnú ich tie pocity nepoznané, nie podobné ničomu, čo im je známe. Ich večné čakanie stalo sa banalitou, podľahli vábeniu, sen sa stal realitou. A tak prejde jeseň, zima i jaro, A v nich je...
(Kráľova) Posledná závet
Pred námestím plným ľudí prešiel elegantne upravený muž v dlhom kabáte. Na jeho tvári sa odrážala únava a starosti, no pôsobil veľmi dôstojne a pokojne. Z každého jeho pohybu boli cítiť roky disciplinovaného tréningu vysokej spoločenskej etikety. Muž predstúpil pred dav, ktorý ihneď stíchol. Rozvážne roztvoril zvitok čierneho pergamenu a začal čítať: „Vážený kráľovský dvor, obyvatelia, poddaní… S najhlbším zármutkom vám musím oznámiť, že náš milovaný kráľ Albert dnes ráno skonal počas spánku vo svojej komnate.“ Davom sa začal šíriť šum a vzlykanie. „Ako určite viete, kráľ Albert nemal potomkov, ani priamych nasledovníkov, ktorí by prevzali kráľovský trón. No zanechal poslednú vôľu, v ktorej určil svojho nasledovníka.“ Celé námestie...