Nevinná tvár – 3. kapitola

Třetí část příběhu do Spisovatelského klání…

Upozornění: Povídka není vhodná pro čtenáře mladší 12 let – obsahuje násilné scény a vulgarismy.

*

V pondelok ráno ma prebudilo tresknutie dverí. Strašne som sa zľakla, že nám Michal vtrhol do izby, ale tie boli na pevno zavreté. Opatrne som teda vyliezla z postele a nakukla som na chodbu. Všade bolo ticho a tak som sa odvážila pozrieť aj do obývačky a do spálne, po Michalovi nebolo ani stopy. S nádejou som skúsila otvoriť aj dvere na kuchyni, ale zbytočne-boli zamknuté. Vrátila som sa teda späť k Jurkovi, ktorý ešte spal a premýšľala som kam asi tak mohol ísť Mišo. Bolo jasné, že do práce nešiel, z tej ho predsa vyhodili.
Uvažovala som čo ďalej, nemôžem sa ponevierať po meste, keď sa on môže kedykoľvek vrátiť domov. Ani som si len nechcela predstaviť to peklo, čo by som mala.
No ten sa doma neukázal celý deň. Prišiel až večer a ako obyčajne, bol pod vplyvom alkoholu.
Tento krát som však ani nevychádzala z izby a Michala sme ani nejak nezaujímali.
Takto to pokračovalo ešte nasledujúcich pár dní a nám už pomaly dochádzali zásoby.
Zostávalo nám jediné- nabrať odvahu a zájsť do najbližšej záložne a do obchodu.

Ráno ma klasicky prebralo tresnutie dverami a ja som vedela, že nemáme času nazbyt.
Rýchlo som sa obliekla, zobudila Jurka a vychystali sme sa von.
Už od rána som mala nejaké zlé tušenie, ako keby ma chcelo niečo varovať, pred tým, že dnes mám radšej ostať doma. No nemohla som. Na raňajky som dala Jurkovi posledné zbytky zásob a musela som niečo podniknúť.
Najprv sme zašli do záložne, kde som predala krásny starožitný náhrdelník, ktorý sa u nás dedil celé generácie. Dostala som zaň slušnú kôpku peňazí čo ma potešilo, no ten zlý pocit stále pretrvával.

A bolo jasné prečo.

“Jéé, ahoj Olívia!” kričal na mňa známy hlas, až som sebou trhla. Bol to Teo.
“Ahoj” povedala som potichu a snažila sa rýchlo utiecť.
“Stoj, prosím ťa.” s úsmevom ma dohnal.
Zastavila som sa a pozrela som sa na neho. Bol neskutočne krásny. Bol vysoký, ramenatý a mal čierne vlasy a orieškovo hnedé oči. Popri ňom som sa cítila taká škaredá a menej cenná. Ale moje pocity museli ísť tento krát stranou.
“Mamí? Kto to je?” vytrhol ma z myšlienok Jurko.
“Ja som Teo, kamárat tvojej mamičky.” čupol si k malému a usmial sa a neho. “A ty sa ako voláš?”
Jurko neodpovedal a radšej sa skryl za mňa.Cudzích ľudí sa dosť bál.
“Naozaj nemáš čas ani na jednu kávu?”  postavil sa a stále sa na mňa usmieval, hoc tie iskričky v očiach mu zmizli.
“Nie prepáč, ale vážne nemôžem.” odpovedala som a z časti som bola rada, že tento krát aspoň nemusím klamať.

“Olívia, prosím. Venuj mi aspoň pár minút.” naliehavosť v jeho hlase ma až desila.
“Ja…ja už musím ísť, mrzí ma to.” chytila som Jurka za ruku a otočila som sa, lenže Teo ma chytil za zápästie aby ma zastavil.
“Au!” mimovoľne som skríkla od bolesti.
“Olívia!” oslovil ma so strachom v hlase a s prosbou v očiach. “Čo sa deje, povedz mi to prosím.”
“Prepáč.” so slzami v očiach som pokrútila hlavou.
“Prečo mi to nechceš povedať?” vedel, ktorá bije. Nikdy nebol hlúpy, muselo mu to dôjsť.
“Teo, odíď. Prosím.”
“Neodídem pokým mi nepovieš, čo sa deje.”
Len som pokrútila hlavou a snažila som sa potlačiť plač.
“Fajn! Mám odísť? Myslíš to vážne? Si si tým na sto percent istá?” strach v jeho hlase vystriedala zlosť.
“Á-áno.” dostala som zo seba, hoc to bolo jedno z najťažších rozhodnutí v mojom živote. ”Prosím ťa, choď.”
Venoval mi posledný nahnevaný a zároveň smutný pohľad a odišiel.
Hľadela som za ním až pokým nezmizol za rohom. Vyrušil ma až Jurko. “Mamí? Ten pán ťa má rád?”
Vždy som žasla nad detským pohľadom na svet.
“Ja neviem, miláčik.” utrela som si slzy smútku a vybrali sme sa do obchodu.

Odkedy sme sa vrátili domov ubehlo sotva pár hodín, keď v tom prišiel domov Michal.
Vždy keď príde domov, tak si myslím, že už nemôže byť horšie. Ale zakaždým sa ukáže, ako veľmi som sa mýlila.
Tento krát ani nebol taký opitý ako nahnevaný. Setsakramensky naštvaný.
Šla z neho hrôza. Pred ním by cúval aj rozzúrený býk.
“Ty fľandra!” skríkol tak, že to muselo byť počuť až k susedom. “To s kým si bola?”
“Ako to myslíš?” nechápavo som sa na neho pozrela.
“Netvár sa, že nevieš! Videl som vás!”
“Nie, neviem.” hlas sa mi triasol od strachu.
“Tak ty vážne nevieš? Tak ja ti to s radosťou pripomeniem!” vytiahol si opasok z nohavíc a ja som začala cúvať z Jurkovej izby.
Ten sa krčil v rohu a usedavo plakal.
“Si myslíš, že ti to len tak prejde, čo?” odpľul si na zem a v ruke stále pevne zvieral opasok.
Dotackala som sa až do spálne, kde som sa potkla o posteľ a spadla som.
“Večné nemehlo, ktoré to nevie ani pri sporáku ani v posteli.” smial sa a zväzoval mi ruky o radiator.
Myslela som si, že si zas bude chcieť dokázať svoju mužnosť, ale znovu som sa mýlila.
TRESK!
Vrazil mi takú, až mi zlomil nos a začala sa mi z neho valiť krv.
Udieral päsťami a kopal do mňa kam len dočiahol. Bolo mu jedno, ktorá časť tela to je.
Po bitke mi však začal strhávať kusy oblečenia a začal si dokazovať, že je chlap aj ináč, ako len mlátením.
Trvalo to celú večnosť a ja som chcela už len jedno. Umrieť. Bolo mi už všetko jedno.
Našťastie, alebo nanešťastie som ku koncu stratila vedomie, no ani to ho nezastavilo a dokončil to čo začal.
Po tom všetkom ma nechal tak ako som bola a odišiel si vychutnať svoje víťazstvo do obývačky.

Teodor

Pohrával som sa s pohárikom kvalitnej whisky a zamyslene som sledoval pukot ohňa v krbe.
Olíviine slová mi nešli celý deň z mysle. Vážne sa ma tak ľahkomyselne zbavila? Po tých rokoch? Nie, to nemôže byť pravda, to neni ona. Takúto ju vôbec nepoznám.
Niečo sa muselo stať. Áno, aj viem čo. Síce mi to nepotvrdila, ale musí to byť pravda.
Tie zle zakryté modriny na tvári a to vykríknutie od bolesti, keď som jej chytil ruku.
Musí ju niekto biť. Musí! Toto nemá iné vysvetlenie.
A ten malý, ako sa ma chudák bál. Mohol mať asi tak dva roky, ale bol neskutočne krásny. Veľmi sa podobal na Olívinho dedka, prisahám ako keby mu z oka vypadol.
Musia odtiaľ preč. Ale ako? Sama od neho určite neodíde, na to je príliš slabá.

Nespal som celú noc, ale aspoň som vymyslel skvelý plán úteku. Jediné na čom to mohlo stroskotať bola Olíviina nespolupráca. Na druhej strane som si nemyslel, že by nechcela odtiaľ odísť. No celá táto akcia si vyžadovala starostlivú prípravu, ktorá potrvá nejaké tie týždne.
Povzbudený týmito myšlienkami som sa vybral na dôležité rokovanie, ktoré ma dnes čakalo.

Olívia

Z bezvedomia ma prebral Jurkov plač: “Maminka, mamíí, si v poriadku?”
Otvorila som oči a uvedomila som si, že už mám uvoľnené ruky.
“AU!” vykríkla som pri pokuse posadiť sa.
“Čo sa deje?” spýtal sa vyplašený Jurko.
“Ale nič, nič.” pokúšala som sa o úsmev, hoc ma bolel každý nádych.
Zaťala som zuby a s vypätím síl som sa postavila. Do očí mi vyhŕkli slzy od bolesti a veľmi pomaly som sa vybrala do detskej izby.
“Ja ti pomôžem.” povedal Jurko a chytil ma za ruku.
“Ďakujem.” odpovedala som mu a o úsmev som sa už ani nepokúsila.
V izbe som sa usadila na posteľ a snažila som sa predýchať tú bolesť, no každý nádych ma neskutočne bolel. Ten magor mi asi zlomil rebro, alebo aspoň pekne narazil.

Do zrkadla som sa ani neodvážila pozrieť, ale prezliecť som sa musela a tak som poprosila Jurka, či by mi nepodal nejaké čisté oblečenie.
Bolo až dojímavé pozorovať ho, ako sa mi snaží pomôcť. Dokonca mi sám doniesol pohár s vodou a po uložení do postele vytiahol svoj doktorský kufrík a začal mi obväzovať modriny na rukách.

Najbližších pár dní som obmedzila pohyb, len na tie najnutnejšie veci. Stále viac a viac som žasla nad tým, ako dokáže byť malý Jurko tak samostatným a bystrý. Bola som na neho hrdá a zároveň ma bolela predstava, že si nemôže užívať normálneho detstva.
Vedela som že takto to nepôjde ďalej a v hlave mi vŕtali rôzne plány úteku.
Okrem toho všetkého nám pomaly dochádzali aj zásoby. Našťastie Michal pravidelne odchádzal ráno do krčmy a vracal sa až neskoro večer, takže som sa mohla vytratiť aspoň po niečo do malé do obchodu, ktorý máme za rohom.
A tak som nás jedno ráno obliekla a namierili sme si to von. Bola to namáhavá cesta a dala mi pekne zabrať, ale zvládli sme to. Ono sme ani moc na výber nemali.

Takto to pokračovalo nasledujúce týždne. U Miša sa striedali nálady ako aprílové počasie. Boli dni, keď sme o ňom nič nevedeli, či keď mi vynadal tak, až ma dohnal k slzám alebo ma znova zbil.
Všimla som si, že keď si nás niekoľko dní nevšímal, tak vo mne začalo rásť sebavedomie a rodili sa plány na útek. Bola som odhodlaná a tak vôbec som bola viac spokojná so svojimi myšlienkami a povzbudená. Keď som sa však priplietla Michalovi pod ruky, tak mi zas zrazil sebavedomie na nulu a znovu som bola tá ustráchaná, slabá žena. Boli to hrozné výkyvy a veľmi mi to nepomáhalo k zotaveniu toho zlomeného rebra.

Od úplného uzdravenia ubehlo už niekoľko týždňov a v hlave som už mala jasný plán.
Michalovi sme sa vyhýbali už niekoľko dní, vedela som však, že dlho to nepotrvá a bude hľadať nejaké to “boxerské vrece” na vybitie svojej zlosti.
Zatiaľ som bola z jeho dosahu a moje odhodlanie stúpalo spolu s nervozitou a strachom.
No nemohla som cúvnuť. Bola som si takmer istá, že ak mi tento plán nevyjde, už nikdy sa od neho nedostanem. Bola to jedinečná možnosť, ktorá sa proste neopakuje.

“Ešte pár dní a nastane deň D.” povedala som si, zhlboka som sa nadýchla a ešte raz som si premietla celý plán v hlave.

Teodor
Prípravy boli na konci. Bohužiaľ sa to pretiahlo o niekoľko týždňov, ale nakoniec je všetko nachystané na uskutočnenie môjho plánu.
Našťastie pre mňa nebol problém zistiť kde býva a nasadiť tam jedného z mojich najlepších ľudí, aby jej vchod strážil. Občas som prišiel aj ja osobne, aby som ju mohol aspoň na chvíľu vidieť. Horšie bolo, že vychádzala strašne málo a aj to mi prišla ešte skleslejšia než pri našom poslednom stretnutí a pri každom kroku sa jej v tvár skrivila bolesťou. Musela hrozne trpieť, no nemohol som nič podniknúť. Nie, ešte nie, môj čas ešte len príde a to bude poriadny kolotoč.
Pokiaľ sa zisťovala situácia okolo nej, tak ja som zariaďoval svoj dom na príchod Olívie a jej syna. Bolo treba toho zariadiť veľa a v práci sa to len a len komplikovalo.Bolo to náročné obdobie, ale verím, že po tej akcii a presťahovaní sa to zlepší.

“Ešte pár dní a nastane deň D.” povedal som si a usmial som sa pri predstave, že už onedlho ich budem mať v dome.

Vydáno v původním znění bez úprav.
Autor bude zveřejněn po ukončení Spisovatelského klání.