Ľalia medzi tŕním – časť 5.

„Prepáčte, otec, za to, čo ste museli teraz vidieť, ale Bojislav má zase podrezaný jazyk a vlastne je už na odchode. Však, Bojislave.“

Bojislav sa postavil, uklonil sa Rodanovi a rozzúrený odišiel preč.

„Hneď prvý deň doma a bitka.“

„Otec, kebyže sa ma nepokúsil Bojislav znásilniť a k tomu ma pourážal, tak by sa to nestalo.“

„To mení celú podstatu veci. Zajtra by ti tvoji bratia chceli pomôcť.“

„Pomôcť? A s čím?“

„To veru neviem. Tak dobrú noc.“

„Aj vám, otec. Poď, Eiriku, dnu.“

Eirik vošiel dnu, zatvoril dvere a povedal: „Robil to aj pred tým, ako sme ťa odviedli?“

„Nedal mi pokoj, ale o toto sa pokúsil prvý raz. Od vtedy, ako som odišla s vami, som čakala, že sa aspoň kus zmení, ale ostal rovnaký.“

„Vieš, taký ľudia ako on si môžu za to sami.“

„Veru tak. Mali by sme už ísť spať. Ráno budem musieť skoro vstávať. Prenechám ti posteľ.“

„Ale…“

„No tak. Nechci sa so mnou hádať hneď prvý deň, čo som doma. Ako som už povedala, prenechám ti posteľ.“

„Ako myslíš, ale kde budeš spať?“

„Postačí mi stolička a deka.“

Eirik prikývol a podal jej deku. Veleslava sa posadila na stoličku, prikryla sa povedala: „Neboj sa, som stále taká istá ako pred tým, kým sme sem prišli.“

„Ja sa nebojím.“

„Tak čo sa deje? Nie si unavený?“

„Som. Tak pôjdem spať.“

Eirik si lehol na posteľ, prikryl sa, položil hlavu na vankúš a povedal: „Dobrú noc, Veleslava.“

„Aj tebe, Eriku, dobrú noc.“

Eirik nevedel najprv zaspať. Prehodil sa z ľavého boku na pravý a mal ešte otvorené oči. Po pár chvíľach ich zatvoril a zaspal.

Veleslava sa uprostred noci zobudila. Poobzerala sa okolo seba a spoznala kde je. Pretrela si rukou oči a zaostrila zrak. Za posledných päť rokov bola zvyknutá spať v tábore v postavenom stane. Prvý deň spala opäť vo svojom rodisku a aj to nebol poriadny spánok. Natiahla si kus svaly a opäť sa posadila na stoličku, na ktorej spala a prikryla sa, ale nespala. Chcela si zapáliť sviečku, ale nespravila to, aby nezobudila Eirika. Prišiel jej taký zlatý, keď spal. Síce ho v tábore vždy sledovala, keď spal, ale teraz to bolo o niečom inom. Tu boli už doma a v pokoji. Ďaleko od boja a smrti. Veleslava si spomenula na prvé týždne vo vojenskom tábore Normanov, jeden z ich vojska si ju doberal, preto že bola žena. Raz jej praskli nervy a pekne ho zmlátila. Od vtedy si na ňu nedovolili. A čo sa jednalo Eirika, ten na ňu bol stále milý. Tvorili spolu dvojicu, keď išli do boja, keď robili hliadku a podobne. Záhadou jej len bolo to, že jej nepovedal, prečo sa vrátil s ňou do jej rodnej zemi. A ani nevedela, kto presne boli alebo sú jeho rodičia. Veleslava sa riadila tým, že sa nebude pýtať a počká, kým niekto začne vravieť sám, len čo zistí, že je priateľ.

Eirik sa na posteli pohol, prehodil sa tvárou k Veleslave a povedal unaveným hlasom: „Nespíš?“

„Nie. Trápia ťa zlé sny?“

„Som na novom mieste, tak sa mi nedá poriadne spať. Čo ty?“

„Tiež neviem poriadne spať, keď som na inom mieste, dlho som bola s vami, že neviem v prvú noc niekde inde spať.“

„Rozumiem. Asi už nezaspím.“

„To ti verím.“

Do izbietky začali prenikať prvé lúče slnka.

„Tak sa postav. Čaká nás kopa práce, ale najprv sa dáme do poriadku, a potom sa naješ.“

Opláchli si tvár vodou, čo im doniesli po ich príchode z hostiny. Veleslava si napravila vrkoč, najskôr rozplietla a znova zaplietla. Vyšli na chodbu, išli rovno a zašli doprava do kuchyne. V kuchyni už boli kuchárky, a keď uvideli Veleslavu, uklonili sa a hlavná kuchárka sa opýtala: „Prajete si, pani?“

„Stále som len Veleslava, pani kuchárka. Eirik by si niečo dal na raňajky.“

„A vy si nedáte??“

„Nie, nikdy neraňajkujem, ale ďakujem.“

Kuchárka dala Eirikovi pečené mäso a chleb a začal jesť. Zatiaľ kým on jedol, Veleslava sa opýtala kuchárky: „Neviete náhodou, kde nájdem Koceľa?“

„Tak ten určite už bude na poli. Odišiel desať minút, ako ste prišli.“

„Ďakujem. Ako ste sa do teraz držali, pani kuchárka?“

„Ako zvyčajne s robotou. Ospravedlňte ma, že sa tak pýtam, ale kde ste boli za tých päť rokov?“

„V armáde… v normanskej armáde. Bojovali sme, aby sme ochránili ich vlasť a ja tú našu.“

„Nechovali sa k vám zle?“

„Nie, nechovali. Prvých šesť týždňou bolo ťažkých, zvyknúť si na to vonkajšie okolie, na to, že nie som doma, ale u Normanov, ale boli taký láskavý, že sa ku mne správali ako k sebe rovnému. Nie hneď, ale po čase, že Eiriku?“

Eirik zodvihol hlavu a povedal: „No prechvaľuješ nás.“

„Neboli ste najhorší, ale potrpeli ste si na disciplínu a na to, aby sa dodržiavali určité pravidlá pre každého.“

„Veru tak, ale spomeň si ako dopadol Ragnar.“

„Čo sa s ním stalo?“ opýtala sa náhle kuchárka.

„Vlastne tie prvé týždne ma zosmiešňoval až raz udrel a pokúšal sa ma zabiť. Začala som sa brániť, pribehol Eirik, ale nedovolila som mu do toho zasiahnuť. Rýchlo som vytiahla dýku a zabila som ho.“

„Pani moja, nikdy by som nepovedala, že by ste práve vy dokázala niekoho zabiť.“

„Ak je to treba a pre vlastnú obranu.“

„To je pravda, pani. Nikdy neviete.“

Eirik sa najedol, postavil sa a povedal: „Ďakujem za raňajky. Ideme?“

„Už ideme. Ďakujeme, pani kuchárka.“

„A pani, nezabudnite prísť na obet, aj s vaším druhom.“

„Nebojte sa, my prídeme.“

Vyšli vonku pred dom a išli za Koceľom.

Našli ho na poli za dedinou. To pole patrilo jemu a akurát okopával burinu. Prišli k začiatku poľa a Veleslava zavolala: „Pán Koceľ, potrebujem s vami hovoriť. Prosím vás, aby ste sem prišiel.“

Muž zo šedivými vlasmi sa vystrel. Meral asi toľko čo Eirik. Vlasy mal šedivé, oči slabo modré, pokožku opálenú, pery úzke a vytvarované a telo mal ešte stále šľachovité a pevné ako kedysi za mlada. Prišiel k nim a svojim hrubým a zároveň jemným hlasom odpovedal: „Čo by ste si priala, Veleslava?“

„Vlastne sme prišli s tým, či vám netreba pomôcť.“

„Pomoc by sa mi zišla, ale pre náčelníkovu dcéru by sa to nehodilo.“

„Čo by sa nehodilo. Ak si pamätáte na to, koľko razy som vám pomohla a ešte na to, ako som tvrdohlavá, tak by ste ma mal poznať.“

„Dobre. Okopávam zemiaky a ak mi chcete naozaj pomôcť, tak tam,“ ukázal neďaleko od nich na motyky, „si vezmite motyky a poďte.“

Veleslava a Eirik ochotne zobrali náčinie a išli mu pomôcť.

Slnko už bolo vysoko, to značilo, že by sa mali už pobrať preč. Koceľ, Veleslava a Eirik odviedli poriadny kus práce. Pobrali náčinie a išli naspäť do osady. Veleslava s Eirikom prišli do domu, opláchli sa, osušili a prišli do kuchyne, kde kuchárka povedala: „Idete pozde na obed.“

„Ospravedlňujeme sa, že sme tu tak neskoro, ale práca.“

„Nezmenila ste spôsoby.“

„Otec už obedoval?“

„Áno, pani.“

„Dobre. Naberiete nám, prosím, niečo pod zub?“

„Áno. Pre pracantov je tu vždy dosť jedla.“

Dala im hovädzie mäso a k tomu chlieb, keď dojedli to, dala im ešte pár zákuskov. Dojedli aj to a Veleslava povedala: „Ďakujeme veľmi pekne za výborný obed.“

„Nie je zač, pani. A na večeru, prosím vás, nemeškajte.“

„Nebojte, nebudeme.“

Vyšli z kuchyni cez chodbu na dvor. A išli do lesa, držiac ruku na zbrani pre istotu, že by ich niečo alebo niekto chcel napadnúť.

---

Redakční úpravy provedla Helenia Kukková.