Ľalia medzi tŕním – časť 3.

O 3 mesiace neskôr…

Veleslava a Eirik sa rozlúčili s priateľmi a spolubojovníkmi a opustili ich na rozcestí, ktorá viedla do Veleslavinej osady. Vojsko odišlo a Veleslava povedala: „Tak môžeme ísť.“

„Aká je dlhá cesta a koľko bude trvať, kým tam dorazíme?“

„Cesta je dlhá asi tak šesť míľ a bude nám to trvať týždeň, ak nie aj menej. Cesta je zväčša rovná, sem tam vedie buď z kopca alebo do kopca.“

Pomaly sa pohli z miesta a Eirik sa opýtal: „Myslíš, že ťa spoznajú?“

„Neviem. Už nevyzerám tak ako pred piatimi rokmi a pár mesiacmi. A kto vie, čo povedia, keď ma uvidia.“

„Pravdepodobne by si mysleli, že si len duch.“

„Tak to máš recht. Určite si mysleli, že som umrela. Tak pôjdeme na to pomaly, aby z toho nebolo haló. Kedysi mi niekto povedal, že ak sa raz vrátim, nech ma najprv spoznajú rodičia, a potom ten zvyšok.“

„A čo boli tvoji rodičia?“

„Pravdu povediac otec bol náčelník. A ak ešte neumrel, tak stále je.“

Začalo sa stmievať a prešli asi tak míľu. Rozložili si oheň, najedli sa a vypili si z vína. Celý čas vládlo ticho. Veleslava priložila do ohňa dve polená, keď sa jej Eirik opýtal: „Čo by som musel robiť, keď budem medzi vami?“

„Keď nebudeš ženatý, budeš vypomáhať. Ak si založíš rodinu, musíš sa vedieť postarať o ženu, o deti a tak rôzne.“

„A ty čo budeš robiť?“

„Asi to čo dovtedy, kým ste si ma nevzali zo sebou. Pravdepodobne bude veľa práce a málo ľudí na to, aby tú prácu vykonali.“

„A to bolo?“

„Rúbať drevo, nosiť vodu, robiť stráž, ak ešte otec žije, budem skákať tri metre vysoko od radosti.“

„A manžel nič?“

„Nie. Nemám žiaľ žiadneho. A ani som nemala. Raz sa vydám, ale jedine len z lásky.“

„Ani ja by som sa nevedel oženiť bez lásky.“

„Už by sme mali ísť spať kamarát môj. Čaká nás ešte dlhá cesta.“

„Múdre slová.“

---

Redakční úpravy provedla Helenia Kukková.