Hladný hrnec

To, že malú Barunku zaujímajú detektívky, vedel každý. Nikto však nevedel, že sa do týchto príbehov plných záhad zamiluje až tak, že všetko v jej okolí jej ich bude pripomínať. Pani Šestákovej, susede z druhého poschodia, sa stratila krhlička na chodbe? Určite za to mohol zlý zlodej, ktorý vďaka nej chce vypestovať lepšie kvety! Alebo niekomu zmizli topánky spred bytu na rohožke? Topánkový gang znovu udrel a terorizuje jej bytovku! Pritom za tým bola skôr ľudská zábudlivosť, pretože pani Šestáková krhličku odložila v kúpeľni a topánky si rodinka Závadských schovala dovnútra. V očiach Barunky to avšak boli prípady, ktoré si žiadali riadne prešetrenie. Až keď zakročila jej večne usmievavá mamička, pani Kohútiková, Barunka nechala svoju kariéru budúceho súkromného detektíva budúcnosti.

Bola to práve sobota ráno, keď nová záhada udrela v byte našej malej detektívky. Barunku prebudilo mamičkino zdesenie. Okamžite vyskočila z postele a ešte v mackových papučkách dobehla do kuchyne. Chcela vedieť, prečo sa ich pokojné ráno vymykalo z denného stereotypu a hlavne, či nie je nový prípad pre detektíva na dosah.

„Mamička, čo sa stalo?“ zapišťala už od vchodu z obývačky.

„Ach, prepáč srdiečko, nechcela som ťa zobudiť. Zdá sa, že nám zmizol celý navarený obed, ktorý sme mali mať na dnes.“ zašepkala mamička a rozhorčene krútila hlavou nad takou situáciou.

Pre Barunku to bol na jednej strane splnený sen, no na druhej strane hotová nočná mora. Nie to, že im niekto zjedol obed, ale fakt, že sa zločin stal pod ich strechou. Okamžite odbehla do svojej izby a spod svojej postele vytiahla kufrík. Ten mal na sebe nalepenú obrovskú nálepku detektivskej lupy, ktorá zakrývala ružového jednorožca. Okamžite ho otvorila a vysypala na svoju posteľ, aby si zobrala svoje detektívske náčinie. S plnou náručou, v ktorej bola veľká lupa, starý štetec a zvyšky mamičkinho púdru na tvár, sa rozbehla do kúpeľne po svoj detektívsky župan a do chodby pre detektívsku šiltovku. Okamžite si napchala všetky veci do vačkov a keď sa vracala do kuchyne, vzala oteckovu drevenú fajku, ktorú mal vystavenú na poličke. Len čo ju mamička uvidela, neudržala sa a vyprskla do smiechu.

„Aká je to len vzácna návšteva, sama pani detektívka.“ prehodila so smiechom. „Ale sklamem vás, žiadny veľký prípad sa nekoná, pretože vinník je známi od samého začiatku.“

To však Barunka nechcela počuť. S bojovne vystrčenou bradou dopredu si potiahla z prázdnej fajky a vyfúkla neexistujúci dym. Podišla bližšie k mamičke a pohľad upriamila na prázdny hrniec.

„Mýliš sa, mamička, je to jasný prípad hladného hrnca!“ zdvihla ukazovák do vzduchu a znovu vyfúkla neexistujúci dym.

Všetko sa to následne odohralo veľmi rýchlo. Pani Kohútiková nestihla žasnúť, ako Barunka behom pár sekúnd vyklopila obsah svojich vačkov na kuchynský stôl a ešte si zobrala aj kus papieru s perom, na ktorý naškrabala detskou rukou: Prípad hladného hrnca. Už bolo vedľajšie, že v slove prípad napísala tvrdé Y a v slove hladný sa A podobalo skôr na O. Barunka sa usadila na stoličku a drobnou rúčkou pokynula svojej mamičke, aby sa posadila oproti nej. Začal sa výsluch olúpenej.

„Povedz mi mamička, kedy si videla hrniec plný? Čo si s ním spravila? Kam si ho dala?“ pokladala jednu otázku za druhou.

„Baru, hovorím ti, že viem, kto z nášho hrncu spravil hladný hrniec. Teraz musím navariť druhý obed, potom si to môžeš vyšetriť.“ apelovala pani Kohútiková na svoju ratolesť.

Barunka sa však nenechala odradiť, nekompromisne pokrútila hlavou a nahnevaným hláskom ju pokarhala: „Mami, toto je detektívne vyšetrovanie. Už nie som Barunka, ale detektívka! Ako detektívka musím vyriešiť záhadu hladného hrnca!“

Pani Kohútiková si povzdychla a nakoniec sa podvolila. Myslela si, že odpovie na všetky otázky čo najrýchlejšie, bude sa môcť vrhnúť na prípravu obedu, kým jej manžel, pán Kohútik, vstane. Barunka sa však s takou radosťou zahryzla do prípadu, že pokladala stále novšie a novšie otázky. Ich odpovede si zapisovala vlnkami na čistý papier a pritom bafkala z prázdnej fajnky. Pani Kohútikovej bolo neraz do smiechu, no udržala si tvár a zodpovedala všetko, na čo si jej drahá dcérka spomenula. S poslednou odpoveďou sa postavila zo stoličky, aby mohla hrniec vložiť do umývačky, no detský hlások opäť otriasol miestnosťou.

„Mami, nie! Zničíš tak všetky dôkazy. Musím si hrniec pozrieť, aby som zistila, prečo nám všetko zjedol, alebo kto to zjedol. Musím zobrať otlačky prstov!“

Pani Kohútiková v duchu hrešila spiaceho manžela, ktorý s ich Barunkou pozeral televízii inšpektora Gadgeta. Preto si len povzdychla a vybrala nový hrniec, do ktorého mala navariť obed. „Hladný hrniec“ preniesla na stôl v chňapkách, aby neporušila dôkazy a Barunka si ho mohla podrobne prehliadnuť. Tá už nezaháľala. Najprv si ho pozorne prezrela pod lupou, potom ho štetcom celý napudrovala a znovu prekontrolovala. Avšak žiadny otlačok nenašla. Sklamane si povzdychla a odtlačila od seba hrniec. Vedela, že tu sú aj jej schopnosti detektíva krátke a že toto je prípad skôr pre inšpektora Gadgeta než pre Barunku Kohútikovú.

Už už to chcela zabaliť, keď sa otvorili dvere rodičovskej spálne a z nich vyšiel jej otecko a hľa! V rukách držal prázdnu misku s lyžičkou a ospalo sa blížil do kuchyne.

„Máme ťa! V menej Barunky Kohútikovej ťa zatýkam za krádež a zanechanie hladného hrncu! Máš právo nevypovedať!“ vykríkla.

Pán Kohútik bol skutočne prekvapený. Nevedel, prečo ho jeho dcérka obviňovala z krádeže a už vôbec si nespojil svoju neskorú večeru po nočnej ako prečin hodný trestného zločinu. Nuž, čakalo ho ešte poriadne vysvetľovanie a aj rozsudok súdu – navariť obed.