Čarodějné oko

 

Elsamir bol veľmi neobvyklý chlapec. Veľa času trávil v knižnici, zaujímal sa o symboly a rôzne artefakty. S rodinou tiež veľa cestoval po svete, preto sa dohovoril štyrmi jazykmi a spoznal sa s mnohými ľuďmi. S niektorými si pravidelne dopisoval, či vymieňal pohľadnice. Fascinovali ho rozdiely medzi jednotlivými národmi a snažil sa o nich zistiť čo najviac od svojich priateľov po celom svete.

Jedného dňa sa na cestách po Škandinávii zoznámil s dievčaťom menom Gizel. Vedeli spolu viesť rozhovory, ktoré trvali celé hodiny. Jeho sestra Kristin si z neho kvôli tomu rada uťahovala.

Elsamirovi sa zdala Gizel veľmi zaujímavá, lebo sa správala a tiež rozprávala inak, ako ktokoľvek, koho poznal. I keď si nevedel presne vysvetliť, čím to je…

V jedno utorkové ráno prišla jeho mama ako vždy, s poštou pre Elsamira. „Dnes máš dve,“ žmurkla na neho a podala mu striebornú obálku spolu s pohľadnicou. Usmial sa, keď zbadal pohľadnicu z Tokya a na nej nalepenú malú fotku usmiateho kamaráta Chou-a. Pohľadnicu si pripol na svoju nástenku a hneď sa ponáhľal otvoriť dopis v striebornej obálke. „Môžem hádať… Gizel?“ uškrnula sa Kristin, no on si ju nevšímal a nedočkavo vybral dopis. Vypadol z neho aj zvláštny lesklý artefakt, prívesok, ktorý pripomínal oko. Bol bohato zdobený ornamentami a tyrkysovo-modrými kameňmi.

„Najdrahší Elsamir. Tak rada by som ti povedala o svojom svete viac… ale nemôžem, nie je to bezpečné. Najprv musíš niečo vidieť… Giz“.

Elsamir si čítal správu znovu a znovu. Mama aj Kristin sa spýtavo pozreli na seba a potom na zamysleného Elsamira. Kristin prišla za bratom a nenápadne si prečítala správu. Potom vytiahla telefón a začala v ňom niečo hľadať: „Najbližší let odlieta už o 3 hodiny, to aby si začal baliť…“ uštipačne povedala Kristin. „Prestaň, Kris. Nikam nejdem, toto nie je pozvánka.“ povedal nahnevane Elsamir a stále zamračene pozeral na správu.

„A toto je čo?“ spýtala sa mama a zvedavo si prezerala prívesok, ktorý prišiel spolu s dopisom.

Elsamir sa prebral zo zamyslenia: „Tak to by som rád vedel aj ja. Gizel o tom nič nepíše a mne to nič nehovorí.“ „Tak potom to bude len nejaká ozdoba… Neverím, že by si TY nepoznal nejaký artefakt, keby mal nejaký význam…“ smiala sa Kristin. Elsamir sa úprimne pousmial, no potom zobral do rúk svoj kabát. „Idem…“ „..do knižnice“ dokončili naraz dievčatá a začali sa smiať.

Elsamir si dal svoj nový prívesok na krk a vyšiel na ulicu. Po ceste sledoval auto, ktoré vysokou rýchlosťou prechádzalo pomedzi ostatné autá. “Ach, títo šoféri dnes… vôbec sa neboja o svoj život…“  zakýval hlavou Elsamir a vošiel do parku.

Bol krásny slnečný deň a v parku sa pohybovalo veľa ľudí. Niektorí si prišli zabehať, iní si užívali piknik. Elsamir prešiel okolo staršieho páru, ktorý si pomaly ruka v ruke užíval prechádzku. Zaujali ho kvety, okolo ktorých poletovali drobné žiarivé bodky. “Aké zvláštne, svetlušky cez deň…“ pomyslel si Elsamir a pokračoval ďalej svojou obvyklou cestou. V odľahlom opustenom rybníku zbadal akési tvory, ktoré mu pripomínali nezvyčajný druh labutí. Nikdy predtým si ich tu nevšimol. Vedľa nich uvidel obrys dvoch chlapcov, ako sa spolu hrajú. Zrazu jeden namieril na toho druhého a z toho, čo držal v ruke, vytrelilo slabé červené svetlo. Elsamir na sekundu zmeravel, no potom sa rozbehol smerom k chlapcom. „Si v poriadku?“ premeral si chlapca, ktorý vyzeral, že je bez jediného škrabanca, akurát na nose mal výraznú zelenú škvrnu. Teraz, keď prišiel bližšie, lepšie si pozrel, z čoho ten chlapec strieľal. Bola to akási zdobená palička.

 „Čo to bolo?“ spýtal sa chlapcov.

Menší chlapec sa zamračil na staršieho: „Hovoril si, že vieš spraviť protimuklovské tienenie, Markus. Očividne si kecal…“ povedal s náznakom výsmechu. No Markus sa veľmi nezabával, vyzeral vystrašene. „Ja ho VIEM, ty pako,“ precedil medzi zuby Markus a potichu výrazne dodal „Toto nie je mukel…“. Na to sa aj menší chlapec zatváril zdesene. „Prepáčte, vieme, že nemôžeme kúzliť mimo školy,“ začal previnilo menší chlapec. „Chceli sme si len precvičiť pár zaklínadiel, lebo nám moc nešli.“ „Samozrejme, nič nebezpečné ani zakázané…“ dodal rýchlo Markus. „No… a.. a… Markus hovoril, že sme ďaleko od muklov a že vie spraviť tienenie…“ „Sklapni, Peťo!“ ohriakol Markus svojho kamaráta. „A viem ho!“ dodal po chvíli.

Obaja chlapci prosebne pozerali na Elsamira. Ten na nich s úžasom pozeral.

„Čo sú to muklovia? Aké kúzlenie, tienenie…?“ pozeral na nich Elsamir nechápavo.

Chlapci sa na seba prevapene pozreli.

„Počkaj, takže ty si naozaj mukel?“ spýtal sa Markus a zamračil sa. „No vidíš. Si jednoducho pako…“ chytil sa Peter ihneď príležitosti.

Markus si Elsamira poriadne premeral. „Už asi viem, o čo ide,“ povedal zamyslene Markus, „odkiaľ máš Čarodejné oko?“ „Odkiaľ mám… čo?“

Markus ukázal na náhrdelník na Elsamirovom krku. Keď ho Peter zbadal, sánka mu spadla až po zem a s vytreštenými očami pozeral na náhrdelník.

„Toto je Čarodejné oko… dovoľuje aj mukl… ehm… nečarodejníkom vidieť to, čo my – čarodejníci. Ale sú veľmi vzácne, schvaľuje ich Ministerstvo… Tí si toho človeka potom poriadne preklepnú a tak… Nedajú ho hocikomu…“ vysvetlil Markus.

V tom sa priamo pri nich objavila Gizel.

„Ahoj, Elsi“ začala nevinne a silno Elsamira objala… Ten sa tváril veľmi zmätene a srdce mu prudko bilo.

„Prepáč, nevedela som sa k tebe dostať skôr… Z ministerstva si veľmi potrpia na tom, aby som cestovala bez odhalenia…“ povedala ospravedlňujúco. Elsamira a chlapcov zobrala hlbšie do parku, presvedčila sa, že ich nikto nevidí a spravila niekoľko ochranných zaklínadiel.

„Tak, teraz máme súkromie. Určite máš veľa otázok a rada ti na všetko odpoviem… No určite to bolo pre teba veľké sústo, tak som ti doniesla čokoládu…“ usmiala sa na Elsamira a z tašky mu podala kúsok vynikajúcej čokolády.

Gizel a chlapci rozprávali Elsamirovi o čarodejníckom svete, o škole, o tom, aké kúzla vedia a ktoré by chceli vedieť… Elsamir bol zo všetkého veľmi zaskočený, no jeho zvedavosť bola silnejšia a tak im dával veľa otázok. Zistil, že auto, ktoré videl, nebolo vôbec ojedinelé a bežne sa takto čarodejníci predierajú pomedzi autá muklov bez toho, aby si to vôbec všimli. „Čarodejníci jazdia ako blázni, to hej… Ale za posledných 30 rokov nikto nenarazil, prisámvačku“ tvrdila Gizel.

„Počkaj, to mi chceš povedať, že si doteraz nevidel trblietavé lietavky? Veď sú pri kvetoch nonstop, otravy malé.“ smial sa Peter.

„Počkaj, čo som ešte videl divné počas cesty…“ snažil sa rozpomenúť Elsamir. „Nooo… možno ešte tie labute?“ „To neboli labute,“ pobavene odpovedal Markus, „to sú svetlolapky… vlastne sú to také… živé kvetiny.“

Všetci traja sa rozprávali dlho do noci a stali sa z nich nerozluční priatelia.

Elsamir sa stal mostom medzi životom čarodejníkov a životom muklov. Vďaka schopnosti vidieť magické veci pomáhal ľuďom využiť ich potenciál. Zaviazal sa chrániť tajomstvo čarodejníkov a ministerstvo ho zamestnalo na oddelení Ochrany čarodejníckej identity.