Obláčkový prúšvih

Barbara zobrala do ruky jeden zo žltých papierikov. Bola už tma, ale vďaka svetlu z plamienkov videla jasne. Roztvorila papierik a potichu si ho prečítala.

„Dobre, to nie je také ťažké. Pripravení?“ Pozrela na svojich štyroch kamarátov, ktorí sedeli spolu s ňou okolo táboráku. Oliver a Peter sa zahmýrili na mieste, akoby sa pripravovali na štart. Peter si afektovane vyhrnul rukávy, Oliver sa sústredene nahol dopredu s pohľadom lovca. Simona a Petra pri pohľade na nich vybuchli do smiechu.

„Dobre. Takže prvá nápoveda je…“ Barbara spravila dramatickú pauzu, „Rumunsko!“.

Okamžite sa spustila spŕška slov, ktoré kamaráti kričali jedno cez druhé: „Bukurešť!“, „Levi!“, „Čierne more!“, „Draky!“, „Drak…dokelu Oliver, predbehol si ma…“ „Drakula!“

Pri poslednom Simoninom slove Barbara rukou naznačila, že je blízko…

„Drakulaaa… dokelu, ako sa volá to…“ „Transylvánia“ vykríkli Oliver s Petrom naraz. Dievčatá sa na nich pobavene pozreli.

„No… tak kto teraz vyhral?“ spýtala sa Petra. „Veď obaja…“ začal Peter, no Oliver využil situáciu a zobral si ďaľší papierik z kopy.

„Oliver, vyhrali sme obaja!“ No ten sa len usmial a otvoril si papierik. Po prečítaní sa mu na tvári objavil zvláštny výraz.

„Vieš čo, je to tvoje“, povedal Oliver a papierik hodil po Petrovi. Ten ale nedoletel až k nemu a skončil priamo v ohni.

„To si robíš srandu, Oliver! Ako mám teraz…“

No vetu nedokončil, lebo z ohňa zrazu začal prskať svetlý modrý plameň. Plameň sa zväčšoval, začal sa točiť, až pohltil všetko okolo seba. Nikto nevidel hodnú chvíľu nič, iba cítili zvláštne točenie a arómu pripomínajúcu pušný prach. V ušiach cítili nepríjemné ostré svištanie vzduchu, ako počas silnej víchrice.

Po pár sekundách všetko ustalo a partia zostala stáť na mieste. Miznúci šum v ušiach vystriedal morský príboj a vzdialený zvuk vtákov.

„Ste celý?“ spýtala sa Petra a kontrolovala, či sú všetci tu a v poriadku. Nikto nemal najmenší náznak zranenia.

Barbara sa vydesene obzerala okolo seba. „Kde to, pri Merlinovej brade, sme?“

Priestor okolo nich vyzeral ako z kresleného komiksu. Všetko malo výrazné sýte farby a vyzeralo viac ako nakreslené, než z reálneho sveta. Namiesto modrej oblohy mali nad hlavami akúsi mäkkú bielu hmotu, ktorá pripomínala penu. Okolo pestro zafarbených stromov prelietali ešte výraznejšie zafarbené papagáje.

Kamaráti pozerali nechápavo a zmätene na tento výjav. Až na Olivera, ktorého výraz pôsobil skôr previnilo. „Ja viem, kde sme.“

Všetci na neho pozreli s ešte väčšmi nechápavými pohľadmi. „Toto je Obláčkový ostrov.“

„Obla… čo?“ spýtala sa Simona po dlhej chvíli trápneho ticha.

„No… bolo to na tej kartičke, čo som si vytiahol. Ten oheň nás sem nejak musel premiestniť.“

„Oliver, ja ťa naozaj…“ pustil sa do neho Peter, ale Simona ho zastavila. „CHALANI! Tieto vaše doťahovačky nás sem dostali… A rozhodne nám nepomôžu naspäť… Takže-čo je toto za divné miesto… a ako sa odtiaľto dostaneme?“

No nikto nepoznal odpoveď ani na jednu z týchto otázok… A tak im nezostávalo nič iné, než si tento ostrov poriadne prezrieť. Pustili sa pozdĺž tyrkysového pobrežia a brodili sa príjemným bielym pieskom, ktorý bol na pocit ako mäkký plyšový koberec. Prechádzali okolo vysokých farebných kvetov takých tvarov, aké ešte nevideli. Tvorili rôzne špirály, hranaté aj oblé prepracované tvary, drobné pyramídy či vejáre, iné pripomínali tvar papagája… Niektoré boli chlpaté, iné vystrelovali bodliaky, keď okolo nich preletela mucha… Voňali tiež nezvyčajne – niektoré vône boli príjemné a voňali ako uhorkový šalát, mandarinka či ananás, iné mali menej príjemnú arómu a pripomínali prepálený olej, spotené nohy či čpavok.

Zrazu zbadali na vysokom strome malého fialového dudka chochlatého, ktorému sa jeho vysoké pierka na hlave zasekli medzi konármi a nevedel sa odtiaľ dostať. Peter s Oliverom obišli strom z každej strany. „Nedostanem sa tam, najbližší konár je aspoň 3 metre vysoko…“ poznamenal Oliver. „Dobre, tak mi vyskoč na ramená, potom sa už rukami dokážeš vytiahnuť hore.“ Peter pomohol Oliverovi dostať sa na strom a ten opatrne uvolnil malému vtáčikovi zaseknuté pierka. Vtáčik mu jeme ďobol do ruky na znak vďaky a odletel.

„No super… a teraz sa ako dostanem dole?“ „Vydrž Oliver, spravíme ti dopadlisko.“ Zahlásila Petra, začala hrabať piesok pod stromom a vytvárala pod ním kopček, na ktorý by mohol zísť. Lenže piesok sa jej priebežne zosúval a tak kopček vyrastal len veľmi pomaly. „Poďte mi pomôcť.“ zavolala Petra na ostatných. Všetci sa pridali do práce, no Simona si sadla na piesok: „Ja som už tak hladná, že sa mi z toho točí hlava.“

Oliver dočiahol kúsok z bielej obláčikovej oblohy, ktorú už mal na dosah ruky a hodil ju Simone. Vyzerala ako chutná pena.

Simona síce chvíľu váhala, no v bruchu jej už poriadne škrkalo, tak sa zakusla do kúska mäkkej peny.

To ale nemala robiť. V momente jej stŕpla pera, líca jej napuchli a ruky sa jej sfarbili do červena.

„No do kelu!“ Barbara pozerala na kamarátku s otvorenými ústami. „Toto je hotový obláčikový prúser… Nie len že nevieme ako sa dostať odtiaľto preč, ale ešte aj toto…“

„Možno ti pomôže niektorá z týchto kvetín,“ navrhla Petra, no ostatní jej nápad okamžite zamietli. „Nebudeme predsa riskovať, že sa stane niečo ešte horšie… Nepoznáme to tu“ namietla Barbara.

„Pomôžem vám.“

Kamaráti sa okolo seba prekvapene obzerali. Tento tenký mäkký hlas nepatril nikomu z nich a ani nevideli nikoho, kto by bol pri nich.

„Videla som, ako ste pomohli tomu vtáčikovi, je to môj kamarát“ ozval sa znovu hlas. Vtedy ju zbadali. Bola to malá škriatka s diamantovými očami a dlhými vlasmi až po zem. „A keď vidím, ako si pomáhate… Vidím, že ste dobrí ľudia. Chcem vám pomôcť.“ Zaklipkala na nich svojimi nádhernými očami.

„Škriatka…“ „Mirabell“ „Mirabell, vedela by si nás aj dostať naspäť na Zem?“

Mirabell sa usmiala, opäť zaklipkala očami… a kamaráti sa v sekunde ocitli znovu okolo táboráka. Každý z nich držal v ruke kúsok mäkkej peny z oblohy z ostrova. Oliver aj Simona boli v poriadku, Simonina ruka mala znovu normálnu farbu a držala v nej malý papierik s odkazom: „Nebojte, je očistená. Dobrú chuť.“