(Kráľova) Posledná závet

Pred námestím plným ľudí prešiel elegantne upravený muž v dlhom kabáte. Na jeho tvári sa odrážala únava a starosti, no pôsobil veľmi dôstojne a pokojne. Z každého jeho pohybu boli cítiť roky disciplinovaného tréningu vysokej spoločenskej etikety.

Muž predstúpil pred dav, ktorý ihneď stíchol. Rozvážne roztvoril zvitok čierneho pergamenu a začal čítať:

„Vážený kráľovský dvor, obyvatelia, poddaní… S najhlbším zármutkom vám musím oznámiť, že náš milovaný kráľ Albert dnes ráno skonal počas spánku vo svojej komnate.“

Davom sa začal šíriť šum a vzlykanie.

„Ako určite viete, kráľ Albert nemal potomkov, ani priamych nasledovníkov, ktorí by prevzali kráľovský trón. No zanechal poslednú vôľu, v ktorej určil svojho nasledovníka.“

Celé námestie stíchlo, nikto ani nedýchal. Bolo počuť dokonca zahúkanie sovy zo vzdialeného lesa. Všetci sa obávali toho, čo bude s ich kráľovstvom už od chvíle, keď ich mladý kráľ ochorel.

„Podľa testamentu zasadne na kráľovský trón ten muž či žena, kto dokáže priniesť kráľovstvu najväčšie bohatstvo. Zúčastniť sa môže každý dospelý človek bez výnimky. Brány pre záujemcov sa otvoria o týždeň, presne na poludnie.“

Len čo kráľovský radca dočítal oznam a odišiel, kráľovstvo sa prebralo ako po údere blesku. Všetci ihneď bežali domov, aby nazhromaždili čo najväčší majetok. Niektorí začali prehľadávať staré knihy a artefakty v nádeji, že objavia neoceniteľné poklady. Poľnohospodári začali intenzívne pestovať plodiny a chovať dobytok, aby zvýšili hodnotu svojich statkov. Remeselníci začali vyrábať nádherné umelecké diela a šperky

Všetci sa snažili dokázať svoju hodnotu, svoj prínos budúcemu kráľovstvu.

Prešiel týždeň a královský dvor sa zaplnil ľuďmi z kráľovstva, ktorí sa snažili predstaviť to najväčšie bohatstvo, ktoré ponúkajú.

Kráľovský pracovníci od každého prijali jeho dar, ktorý priniesol. Ľudia prišli s najrôznejšími ponukami toho, čo je najväčšie bohatstvo, ktorý zahŕňal vecné hodnoty, ale aj najrôznejšie myšlienky či finančné plány.

Toto trvalo až do večera. Potom kráľovský hlavný radca pozval všetkých na kráľovskú večeru v záhradách kráľovstva. Všetci sa jedli, pili a dobre sa bavili.

Zrazu sa na prekvapenie všetkých pred nimi objavil kráľ Albert.

„Drahí moji kráľovskí ľudkovia,“ usmial sa na ich zmätené tváre. „V prvom rade mi, prosím, odpustite, že ste boli vovedení do tohto-áno, nazvime to pravým menom-klamstva. Prosím, vypočujte ma, aby som vám mohol všetko vysvetliť.“ Väčšina ľudí sa tvárila prekvapene, niektorí aj trochu nahnevane, no všetci čakali, čo im chce ich kráľ povedať.

„Ako všetci viete, pred pár dňami som vážne ochorel. Samotní lekári mi nedávali vysoké šance na vyzdravenie. V tej chvíli som začal veľmi vážne uvažovať nad budúcnosťou nášho kráľovstva. Aký odkaz chcem zanechať a tiež komu ho chcem zanechať. Moji radcovia mi odporúčali spísať závet. A tu som narazil na obrovskú prekážku. Chcel som zanechať kráľovstvo tomu, kto ho bude zveľadovať a kto pre neho bude znamenať najväčší prínos. A tak som začal uvažovať… no nedokázal som sa rozhodnúť, kto ním je. Uvidel som totiž, že hodnota každého jedného z vás je pre kráľovstvo nenahraditeľná. Bez poľnohospodárov by sme zomreli od hladu. Bez umelcov by sme žili pravdepodobne v čierno-bielom smutnom priestore. Hodnotu lekárov či hasičov snáď ani netreba vysvetľovať… A nezabúdajme na každého, kto vychováva dieťa a učí ho byť užitočným človekom, pretože bez toho by naše kráľovstvo vymrelo už pred rokmi.“

Ľudia vyzerali zamyslene, uvažovali nad kráľovými slovami.

„Zo svojej choroby som sa nakoniec zázračne vyliečil. No chcel som, aby ste uvideli svoju hodnotu tak, ako vás vidím ja. To, čo ste dnes priniesli, je to najväčšie bohatstvo, ktoré prinášate nášmu kráľovstvu. Každý z vás priniesol jedinečné bohatstvo, bez ktorého by bolo naše kráľovstvo chudobnejšie.

Váš talent, schopnosti, vedomosti – to je váš jedinečný dar, ktorý je nenahraditeľný. Najväčšiu radosť mám, keď vás tu vidím, ako ste zasadli za jeden stôl a ako sa spoločne zabávate. A toto je bohatstvo zo všetkých najväčšie.“

Ľudia sa pobzerali okolo seba a museli sa začať usmievať.

„No a keď hovorím o nenahraditeľnom dare, chcel by som vám oznámiť ešte niečo…,“ usmial sa kráľ Albert a natiahol ruku dopredu: „Chcem vám predstaviť svoju snúbenicu a vašu budúcu kráľovnú – Klementínu.

Týmto vám oznamujem naše zásnuby.“

Celý dvor začal tlieskať a tancovať, zábava trvala až do svitania.

O dva roky neskôr bola kráľovská svadba a kráľovstvo sa nakoniec dočkalo tiež kráľovských potomkov.