Stratená v myšlienkach

Stratená v myšlienkach

Burácajúce kvapky mi padajú na dáždnik, silný vietor sa mi opiera do chrbta a ženie ma vpred. Väčšina ľudí dnes neopúšťa teplo svojich príbytkov, ja však áno. Prechádzam pod veľkými dubmi a vdychujem čerstvý vzduch, vlasy mi padajú do tváre, no ja si ich nepopravím, iba ďalej kráčam. Kráčam, venujem sa iba svojim myšlienkam, ktoré mi v hlave tvoria tornádo. Nevšímam si ako kladiem nohu pred nohu, ani to ako otváram veľké hnedé dvere, preberiem sa až po tom, čo mi v nose udrie tá vôňa. Vôňa kníh! Nemusím ani zdvihnúť hlavu a viem že som v knižnici.

To je to čo sa mi odohrávalo v mysli, moje najväčšie túžby. Netúžim po večnom bohatstve ani sláve. Túžim po vôni starého papiera, po pocite spoznania nového sveta. Musela som sem prísť, zaujíma ma niečo iné ako neustále pozeranie do obrazoviek, zaujímajú ma knihy – únik z každodennej reality. Je ich toľko! Sú rôznych žánrov, v rôznych prebaloch. Ležia úhľadne uložené na poličkách.

Podídem k veľkej polici a na všetky sa zahľadím. Ktorú si vybrať? Lákajú ma nielen obalom (aj keď hlavne ním), ale aj textom ktorý majú napísaný v zadu. Cítim sa medzi toľkými knihami stratená.

Stratená ako v živote. Cítime sa stratený vo víre problémov. Vtedy nevieme kudy-kam. Nenachádzame cesty späť. Nevieme výjsť…….

Z mojich myšlienok ma vyruší hlas dievčaťa pri mne. Je veľmi mladá,  môže mať tak 14. Na tvári sa jej pohráva úsmev. Usmieva len tak, nepozná ma, no aj tak má na tvári ten najväčší úsmev. Mohla by som to niekedy skúsiť aj ja.

„Nevieš si vybrať?“ rozpráva ticho, no aj tak veľmi prenikavo.

„Ehm, nie…. tých kníh je toľko.“

Úsmev sa jej iba zväčší, po chvíľke na mňa žmurkne a zohne sa k spodným poličkám.

„Vezmi si túto, ver mi, je skvelá, aj keď tak na prvý pohľad nevyzerá,“ podá mi knihu, nie však hociakú. Kniha nemala špeciálny obal, ba naopak. Bola celá pokrytá sivým prebalom, ktorý bol kde tu ošúchaný, inde sa trhal a celkový vzhľad knihy nebol príliš vábny. Chcela som sa niečo spýtať, no dievčina tu už nebola. Za normálnych okolností by som knihu nečítala, iba vrátila na miesto, kniha ma však priťahovala ako magnet, kričala na moje podvedomie „Prečítaj ma.“

Posadnutá touto knihou som si sadla do zeleného kresla, stojaceho v kúte regálov kníh.

Nedočkavá som prevrátila prvú stranu, čakala som predslov autora alebo niečo podobné, no nič. Zažltnuté stránky som prevracala ďalej, na ďalšej dvojstránke bolo ceruzkou v rožku napísané: Elizabeth Norsey (1905) venuje Leeze. V očakávaní som pretočila stranu, tá ma ohromila, krásnym zlatým písmom napísané: „Leezeno vezenie.“

Nikdy som nevidela podobné písmo a to som milovník kníh. Prejdem po ňom prstom, je vypuklé a príjemné.  Pod tým, modrým perom: Čítaš pre to, aby si videl, alebo aby si zažil? Hneď ako si v mysli poviem slová, strany sa začnú sami prevracať. Nedokážem ich zastaviť. Samé zastavia na jednej strane. Obrázok je však divný, je na ňom dievčatko, mala som pocit, že jej smutné oči sa pozerajú priamo na mňa. Slzy z očí jej striekajú kade ktorá, no mám pocit, že som počula aj vzlyk.

Nečakane sa dievčatko vzdiali a kývne na mňa svojou malou rúčkou. Neviem ako už sa moja ruka dotýka obrázku a ja sa ocitám pri dievčinke. Knižnica či kreslo sú preč. Zostali sme iba my – dievčatko a ja. Stojíme pri riečke pod veľkou vŕbou na veľkej červenej deke.

„Kto si?“ spýtam sa po chvíľke ticha.

„Leeze, určite ma poznáš!“

„Nepoznám, ako môžem, nikdy predtým sme sa nestretli,“ zahladím sa jej do tváre, ktorá je však aj napriek tomu stále v neutrálnom výraze, iba jej oči naznačujú, že pred chvíľou plakala.

„Vážne?“

Zmätene som prikývla a sadla som si na deku, pod ten strom, ktorý voňal ako z rozprávky. „Trápi ťa niečo Leeze? Vyzeráš smutne.“

Netuším, čo to do mňa vošlo, namiesto toho aby som sa bála, kde som sa to ocitla.

Leeze si znedazdajky sadla a pritúlila sa ku mne. „Trápi ma, že ľudia sú väznený.“

„Ako to? Veď teraz nieje nijaká vojna!“

„Nie, oni sú väzňami svojich vlastných myšlienok. Rozmýšľajú, stále a vždy….“

„Ale veď to je dobré, nie?“ spýtala som sa nechápavo.

„Je to dobré, ľudia majú rozmýšľať. No oni sa veľmi zaoberajú svojimi zlými myšlienkami a málo venujú čas tým dobrým.  Akoby nevedeli, že to, čo prežívajú je len obdobie. Ono to príde aj odíde. Len to chce čas. Ľudia chcú všetko hneď.  Myslím že občas strácajú vieru v lepšie časy, sú strašne nedočkavý.“

„Ale oni sa cítia stratený,“ oponovala som jej, vediac o akých problémoch hovorí.

„Ja viem, ale keď nevedia nájsť svoje riešenie, mali by proste počkať. Ono si ich nájde samo. A, nakoniec nieje také zlé byť stratený, či nie? Ty si sa stratila v knihe. Ani nevieš kde si, no myslím že ti to nevadí.“

Malou rúčkou ukáže na krásnu panorámu pred nami.

„Pozri čo všetko si svojim chvíľkovým strateným získala. Objavila si krásnu neznámu krajinu, príjemné miesta. Mňa už dlhé roky nikto nenašiel, prečo sa netešíš z maličkostí?“ Na chvíľu stíchla a povedala: „Vidím čo sa ti odohráva v hlave. Trápiš sa pre rôzne problémy. Riešiš ich, pretože sú pre teba v túto chvíľu dôležité, ale zamysli sa nad budúcnosťou. Budú pre teba dôležité aj vtedy? Ja myslím že väčšina z nich už nie. Preto prežívaj každý moment na plno, venuj svoj čas veciam, ktoré pre teba budú dôležité aj v budúcnosti. Zastav sa a nadýchni sa.“ povedala Leeze a nadýchla sa.

Zopakovala som to po nej, cítila som ako mojim telom prechádza vzduch, tak dlho som sa potrebovala nadýchnuť, žiť iba pre tento moment, že som zabudla, ako sa dýcha.  Slabučko som započula hlas Leeze.

„Problémy dopĺňajú čas pohody. Drahá, všetko je tak, ako to má byť. Všetko sa deje z nejakého dôvodu. Preto nezostávaj väznená strachom! Maj sa, moja milá!“

Tieto slová som počula, ako posledné. Opäť som sa ocitla v knižnici, v zelenom kresle a okolo mňa rozvoniavali knihy.

2 komentářů

  1. Enol
    Lis 16, 2022

    Tento příběh mě velmi, velmi chytil za srdíčko ❤️

  2. Prin
    Lis 26, 2022

    Super, London. Nad tím by se člověk opravdu měl zamyslet. 🙂

Odeslat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna.