Nevinná tvár – 2. kapitola

Druhá část příběhu do Spisovatelského klání…

Upozornění: Povídka není vhodná pro čtenáře mladší 12 let – obsahuje násilné scény a vulgarismy.

Moja nočná mora sa ešte neskončila.

Čím viac som sa toho večera bránila, tým viac to Michala bavilo. Divoko sa pri tom smial a bolo mu jedno ako veľmi mi ublížil. Tvrdo si išiel za svojím.

Jurkov plač mi trhal dušu, potreboval ma, no ja som bola pripútaná k posteli a nemohla som za ním.

Plač ustál a ja som začala tŕpnuť hrôzou čo sa stalo.

Minúty sa vliekli a každá odbitá sekunda sa hlboko zarezávala do môjho srdca.
Konečne bolo po všetkom. Michal mi uvolnil ruky a spokojne sa zvalil vedľa mňa na posteľ.

Bez premýšľania som sa vrhla k dverám a prudko som ich otvorila.

V kúte na zemi spal malý Jurko, schúlený do klbka.

Vydýchla som si a opatrne som ho preniesla do jeho postele. Pritúlila som sa k nemu a slzy mi začali sami stekať po tvári.

Ráno som sa snažila, aby všetko prebehlo tak ako zvyčajne. Nachystala som teda raňajky a spolu s Jurkom sme sa posadili v kuchyni za stôl.

Ten už bol od rána tichy a utiahnuty.

Príčina bola jasná a potvrdil ju aj príchod Miša do kuchyne.

Jurko s plačom utiekol do izby.

“Čo je tomu malému smradovi?” namrzene sa opýtal Michal.

Bez slova som sa zdvihla, zobrala zvyšok raňajok do detskej izby.

Celý deň som zostala s Jurkom v jeho izbe. Dokonca som sa vykašlala na varenie a upratovanie.

O dvanástej vtrhol do izby Michal.

“Kde do prdele je obed!” zvrieskol tak, až sa malý Jurko rozplakal.

“Není.” Povedala som potichu a čakala som zaucho alebo prinajmenšom aspoň spŕšku nadávok. No nič sa nestalo. Mišo naštvane tresol dverami a do večera som o ňom nevedela.

Dlho mi trvalo, než som ukľudnila malého. Objala som ho, vľúdne som na neho hovorila a snažila som sa ho rozptýliť rôznymi hrami.

O siedmej som počula ako si naštvane Michal mrmle popod nos.

“Nič, zase nič. Človek aby tu skapal od hladu.”

“Tak skap!” Pomyslela som si a išla som vykúpať Jurka.

Ten nie a nie zaspať. Po vyše hodinovom uspávaní, konečne zabral a ja som sa potichu vybrala do kuchyne pre niečo k jedlu.

Cestou som si všimla, že Michal není v obývačke, ale počula som hlasné chrápanie zo spálne.

Zobrala som si z chladničky aspoň jogurt a tešila som sa na ráno, až bude Mišo v práci a ja budem mať aspoň chvíľu kľud.

Lenže ráno ma čakalo nepríjemné prekvapenie- Michal zostal doma.
Nechápala som prečo, no odpoveď prišla skôr než som sa stihla opýtať.

S víťazoslávnym úsmevom si zobral nejakú krabičku a vrtačku a odišiel do kuchyne.
Bála som sa zistiť na čo mu to je a tak som len občas nakukla z Jurkovej izby.
Po pol hodine som počula buchnúť dvere a tak som vybehla na chodbu a videla som ako Michal zamyká dvere na kuchyni.
“A máš to!” škodoradostne sa na mňa vyškeril a spokojne odišiel do obývačky pozerať telku.
“To má akože čo znamenať?” krv sa mi hrnula do hlavy a hnev mi zastieral všetky zmysly.
“Čo na tom nechápeš, ty tupaňa?” ďalej sa smial Michal.
Nezmohla som sa na slovo a tak som len stála s otvorenými ústami pred telkou a civela som na neho ako na blázna.
“Uhni, nevidím!” okríkol ma, na čo som sa prebrala.
“Neuhnem, pokým mi to nevysvetlíš!” zlosť zo mňa sršala na všetky strany.
Michal sa zdvihol z kresla a podišiel ku mne, až sme stáli od seba len pár centimetrov.
“Odmietaš variť?! Fajn! Tak žiadne jedlo nedostaneš. Ani ty ani ten malý parchant!” napľul mi do tváre a znovu sa usadil do kresla. Potlačila som chuť rozplakať sa a skúsila som mu odporovať.
“To ako vôbec nič? Ani krajec chleba?” lámal sa mi hlas.

“Možno…možno, ak budeš poslušná, tak vám dám aspoň ten maličký kúsok chleba.” divoko sa zasmial Mišo. “A teraz už uhni, ináč ťa zas budem môcť preplieskať.” dodal a vychutnával si môj strach z neho.
Bez slova som odišla späť za Jurkom do izby.

“Mamí, ja som hladný.” ozval sa smutne Jurko, hneď ako som vstúpila do jeho izby.
“Ja viem miláčik.” rozplakala som sa.

“Neplačkaj.” objal ma a podal mi svojho obľúbeného plyšáka.
Tuho som ho objala a zabavila som ho aspoň hrou.

O pár hodín, keď som šla aspoň do kúpeľne pre vodu, som začula chrápanie vychádzajúce z obývačky. Keď som tam nakukla, všimla som si, že Mišo zaspal a tak som sa k nemu prikradla a nahmatala som mu kľúče v jeho vrecku na košeli.
Opatrne som vybrala kľúčik a potichúčku som vyšla z obývačky.
Rýchlo som si odomkla dvere do kuchyne, zobrala trochu jedla z chladničky, zamkla a odniesla to všetko do izby k Jurkovi.
Ten nadšený výraz v jeho očiach až zabolel.
Potom som čo najtichšie vošla späť do obývačky a vrátila kľúč Mišovi do vrecka.
Keď som sa vrátila do izby, videla som Jurka ako všetko jedlo schováva medzi svoje hračky.
“Čo to robíš?” opýtala som sa s úsmevom.
“Nechcem aby to niekto našiel, tak to schovávam.” odpovedal vážne a ďalej zahrabával jedlo medzi hračky.

“A nechceš sa najprv najesť?” spýtavo som sa na neho usmiala.
“No to by som mohol.” poškrabal sa na hlave a začal všetko jedlo vyberať spomedzi hračiek.
“Na.” podával mi kúsok salámu a papriku.
“Ja si neprosím, len pekne papaj ty.” usmiala som sa a snažila som sa zakryť zvuk môjho škrkajúceho brucha.
Jurko len pokrčil ramenami a pustil sa do jedla.
Keď bol najedený, tak zvyšok schoval k svojím milovaným plyšákom a tváril sa spokojne.

Večer k nám do izby vošiel Michal. Tváril sa ako samaritán a v ruke držal dva suché krajce chleba a šálku mlieka.
“Tu máte.” hodil na stôl chleba a šálku s mliekom postavil na stôl tak prudko, až sa polovica vyliala. S tresknutím dverí zas zmizol do obývačky.

Ráno som našla pred dverami na zemi ďalší suchý chleba a nič viac.
No tento krát Mišo nebol doma a tak sa nám aspoň lepšie dýchalo.
Celý deň som premýšľala čo budem robiť, no nič ma nenapadlo.
Peniaze som nemala, pretože všetky ich mal Michal a nemala som ani rodinu či kamarátky, od ktorých by som si aspoň pár drobných požičala.
Večer sa to opakovalo. Zas nám nechal na zemi pár krajcov chleba a trochu mlieka.
Vyhladnutý Jurko sa na to vrhol, ako keby nič lepšie už dlho nejedol a ja som sa na neho len smutne pozerala.
Nejedla som už druhý deň, až mi z toho bolo zle. Ale nemohla som jesť, keď sme mali k dispozícií štyri krajce chleba na celý deň. A tak som radšej dala Jurkovi aj moju porciu, potreboval to viac ako ja.

Nie nadarmo sa hovorí: “Ráno múdrejšie večera.”
Prudko som sa posadila na posteli a po dlhých mesiacoch som sa cítila šťastná.
Snívalo sa mi o mojej babke. Ona mala vždy neskutočnú zásobu zlatých šperkov, ktoré som samozrejme zdedila.
“Že mňa to nenapadlo skôr!” placla som sa do čela.
Vybehla som z Jurkovej izby a vrútila som sa do spálne. Vliezla som pod posteľ a vytiahla odtiaľ malú a veľmi zaprášenú krabičku.

Nadšene som vbehla späť do Jurkovej izby. Ten už sedel rozospate na svojej posteli a tváril sa mrzute.
“Miláčik, vstávaj mám dobrú správu.” tancovala som po izbe.
Jurko ma takúto nevidel. Vlastne ma nikdy nevidel šťastnú a tak sa na mňa len nechápavo pozeral.
“Pôjdeme do mesta a kúpime si tam niečo dobrého na jedenie, čo povieš?” usmiala som sa na neho a ukázala som mu obsah krabičky.
“Čo to je?” opýtal sa ma stále nechápavo.
“To sú zlaté šperky mojej babky, predáme ich a budeme mať korunky na jedlo.” nadšene som mu vysvetľovala.
“Jeeej!” vykríkol od radosti.

Behom chvíľky sme boli oblečený a nachystaný ísť von.
Zašla som do najbližšej záložne, kde som predala pár krásnych zlatých náušníc a jeden veľký prsteň. Pán za pultom sa síce na mňa pozeral ako na zlodejku, ale mlčal a dal mi za to slušnú kôpku peňazí.
S úsmevom sme sa vrhli do prvej cukrárne na zákusok.
Jurko bol ako vo vytŕžení. Boli to pre neho Vianoce, ba dokonca snáď ešte lepšie ako Vianoce.
Po zákusku som ho zobrala do hračkárstva a kúpila som mu nového ľadového medveďa, ktorých tak zbožňuje. Odtiaľ sme sa vybrali do obchodu kúpiť si niečo do zásoby.
Nemohli sme však nakúpiť toho veľa, aby to Mišo neobjavil, ale aj to niečo málo bolo lepšie než nič.

Po skvelom dni sme boli hneď veselší a spokojnejší, nevydesil nás ani Michalov príchod domov.

Takto to pokračovalo do konca týždna a po celý ten čas sa Mišo tváril ako velký boss a myslel si ako veľmi nás tým trestá.
Síce mi trhalo srdce, že musím predávať jediné dedičstvo po babke ale radšej toto, než aby Jurko trpel hladom.
S prichádzajúcim víkendom mi však nezlepšila náladu ani čokoláda. Vedela som, že Michal bude doma a že to budú dva dni pekla.
Tiež som si bola istá, že zas bude piť a že zas dostanem výprask.
V piatok doobeda som ešte nakúpila zásoby na víkend a snažila sa nemyslieť na nastávajúce hodiny a dni.
Dnes však prišiel už o šiestej. Keď som počula kľúče v zámku, tak som si myslela, že sa stal zázrak a bude triezvy.
No opak bol pravdou. Takto opitého som ho snáď ešte nevidela.
To snáď není možné, ani Jurko ešte nespí. Ten vybehol hneď za mnou.
Keď za sebou zatresol dvere, hodil šabľu na botník a tackavo došiel až ku mne.
“Tak tu si.” povedal potichu, až to mrazilo. “Zničila si mi život, vieš o tom? Ty môžeš za všetko moje nešťastie.” pokračoval a pomaly dvíhal ruku k môjmu krku.
Strachom som ani nedýchala. Takéhoto ho nepoznám.
“Keď si otehotnela, nepovýšila ma kvôli tomu. Musel som sa navyše starať o tohoto pankharta, ktorý určite není ani môj, ako sa mi to snažíš nahovoriť. A dnes ma kvôli vám ešte aj vyhodili!” zúril a začal ma škrtiť.
Nestihla som ani pípnuť, len som sa bránila. No nemala som ani najmenšiu šancu.
Keď som už strácala vedomie, zovretie povolilo. Malátne som sa obzerala po príčine.
Malý Jurko kopal do Michala ako zmyslov zbavený, bušil do neho tými malými pästičkami a kričal: “Nechaj moju mamičku na pokoji!”
Mišo ho chytil a odhodil do izby ako nejakú hračku a otočil sa na mňa: “To ty si ho proti mne poštvala!” zrúkol a hneď mi jednu vylepil.
“Ty suka! Toto ti nedarujem!” kričal a oháňal sa päsťami.
Vyhýbala som sa im ako to len išlo a snažila som sa nenápadne zdrhnúť za Jurkom do izby.
Keď sa mi podarilo nahmatať kľučku od dverí, rýchlo som sa prešmykla dnu a zavrela dvere.
Počula som silný náraz päsťou do dverí a spŕšku hrubých nadávok.
Podoprela som kľučku stoličkou a dúfala som, že sa mu nepodarí vykopnúť dvere.
Ten to našťastie vzdal a tak som hneď skočila k Jurkovi, ktorý sa krčil na posteli a plakal.
“Ďakujem.” objala som ho a rozplakala som sa tiež.

Celý víkend sme boli zavretý v Jurkovej izbe. Nebolo to nič zvláštne, až na to, že Michalová pravidelná dávka suchého chleba akosi nebola.
Nevadilo nám to. Boli sme radi, že ho nevidíme.

Všetko sa ale zvrtlo v nedeľu poobede, keď mi zazvonil mobil.
“Haló Olívia?” ozval sa známy hlas na druhej strane.
“Teo?” od prekvapenia mi skoro vypadol mobil z ruky.
“Áno, to som ja.” počula som ho smiať sa.
“Ako sa máš?” opýtal sa ma.
“Dobre, tak ako vždy.” zaklamala som a pokúsila sa o ľahký konverzačný tón.

“Počuj, cez týždeň by som sa mal zastaviť v Martine. Mohli by sme zájsť na kávu a pokecať o tom čo máme nové a zaspomínať na staré časy, čo povieš?”
“Prepáč Teo, ale ja nemôžem. Nebudem mať vôbec čas.” znovu som zaklamala.
“Aha, to je škoda. Ale keby sa ti nejako zmenili plány, tak mi zavolaj, rád ťa znovu uvidím.” sklamane odpovedal.
“Jasné.” povedala som, hoc som vedela, že mu späť nikdy nezavolám.
“Tak sa maj.” rozlúčil sa skleslo a položil.

Aj som na neho zabudla. Teodor bol môj najlepší kamarát od detstva až po maturitu.
Potom odišiel na vysokú do Bratislavy a naše kontakty sa akosi pretrhli.

Z myšlienok ma vytrhlo až neskutočné búšenie na dverí a Jurkov plač.
“Otvor!” kričal Michal.
Prudko som otvorila dvere na izbe a zrúkla:”Čo chceš?”
“Kto to bol?!” vyštekol na mňa.
“A čo je teba do toho?” zúrila som
“Fajn!” vytrhol mi mobil z ruky, prešiel cez izbu, otvoril okno a vyhodil ho z okna.
“A máš po milencoch!” vybehol z izby.
Zavrela som okno a odišla som za ním naštvaná ako delo.
“A to si prečo urobil?” rozčuľovala som sa.
“Keď si mi nechcela povedať, kto to bol…” s kľudným hlasom mi odpovedal MIšo.
“Tak aby si vedel, bol to môj najlepší kamarát z detstva!” založila som si ruky v bok a sledovala jeho reakciu.
“Ach taak! To rovno povedz, že to bol otec toho malého!” začal kričať.
Stála som ako oparená a nezmohla som sa ani na slovo. Vedela som, že neverí, že je malý jeho, ale toto bolo moc. Veď s Teom som sa nevidela roky predtým, než som sa zoznámila s Michalom.
Ten si moje mlčanie vyložil úplne ináč.
“Tak čo? Je to jeho pankhart?” opýtal sa pohŕdavo
Vtom vošiel za nami uplakaný Jurko.
“Čo tu chceš, ty sopliak?” jedným krokom bol pri ňom a vylepil mu také zaucho až spadol na zem.
Rýchlo som zobrala malého na ruky a utekala som späť do Jurkovej izby, kde som zablokovala dvere stoličkou a snažila som sa utíšiť jeho plač.