Ľalia medzi tŕním – časť 4.

O týždeň neskôr.

Veleslava aj Eirik spolu vošli do Veleslavinho dávneho rodiska. Eirik mal tú výhodu, že sa naučil Veleslavin rodný jazyk. Ľudia sa za nimi obzerali, až kým nedošli k obydliu jej otca, náčelníka rozsiahlejšieho kmeňa. Keď k nemu prišli, zastavili ich vojaci a jeden z nich sa opýtal: „Koho hľadáte?“

Veleslava sa nadýchla a odpovedala svojou rodnou rečou: „Hľadáme Rodana, pána tejto osady.“

„V akej súrnej veci ste prišli?“

„Posiela nás jeho dcéra. A máme mu odovzdať odkaz, ktorý je určený práve len jeho ušiam.“

„Ohlásime vás. A žiadne finty.“

Vošli za strážami do domu. Prešli chodbou, ktorá viedla cez kuchyňu do ich hlavnej izby, teda pracovne. Vojak si kľakol a povedal: „Môj pane, títo cudzinci prišli s tým, že majú pre vás správu od vašej stratenej dcéry.“

Ten pán spozornel. Mal sivé vlasy, bledomodré oči plné smútku. Hrbil sa a mal mozoľnaté ruky. Roztraseným hlasom sa opýtal Veleslavy: „Akú správu máte od mojej dcéry?“

„Pane… je to určené len pre vaše uši.“

Pán naznačil stráži, aby odišli preč. Po ich odchode upriamil pozornosť opäť na Veleslavu a povedal: „Tak rozprávaj.“

„Pane. Stretla som sa s vašou dcérou Veleslavou krátko po jej zmiznutí. Spolu sme slúžili jednému normanskému kráľovi ako vojačky. Dlhých päť rokov sa bojovalo proti ich nepriateľom.“

„Vieš mi povedať, ako sa má? Či nájde cestu domov?“

„Má sa dobre, našla cestu domov.“

Pán si všimol jej zbraní a znamenia na predlaktí a povedal jej rozkazom: „Poď sem, dievčina. Poď bližšie a ukáž mi tie zbrane aj to znamenie.“

Veleslava kľudne prišla k nemu a ukázala mu najprv zbrane. Nakoniec sa pozrel na Veleslavino znamenie. Padol na kolená, objal ju a povedal: „Dcérenka. Vrátila si sa. Som ten najšťastnejší muž pod slnkom.“

Postavili sa a Veleslava mu povedala: „Je mi ľúto, že som zmizla. Chcela som sa vrátiť, ale nedalo sa to hneď.“

„To nič. Hlavné je, že si späť. Ďakujem Triglavovi za tento deň, že som sa ho vôbec dožil. Povieš mi, čo vlastne s tebou bolo a kto je tvoj kamarát?“

„Všetko sa dozvieš. Sme uťahaný a chceli by sme si oddýchnuť.“

„Ako uznáš za vhodné. Zavediem vás do izby. Máme voľnú iba jednu.“

„To nevadí. Po ceste mi povieš, čo ste za tých päť rokov robili.“

Veleslava naznačila Eirikovi, aby ich následoval, vykročili po chodbe a Rodan povedal: „Veď to poznáš. Po tvojom zmiznutí sme ťa chvíľu hľadali, lenže márne. Všetci tvoji bratia okrem toho najmladšieho sa oženili.“

„A čo matka?“

Nastala veľká mlka.

„Otec, čo je s matkou?“

„Veleslava, tvoja matka, moja milovaná žena pred týždňom umrela.“

Veleslava zatíchla a tvár sa jaj zarmútila. Keby že to vie, tak by ju uzdravila.

Rodan im ukázal izbu a predtým, ako ich nechal samých, tak povedal: „Večer pre vás prídem, bude hostina na vašu počesť. A hlavne na tvoj návrat, Veleslava.“

„Dobre, otec.“

Potom odišiel. Veleslava sa posadila na stoličku pri okne a sklonila hlavu. Jedna slúžka im doniesla vodu, mydlo a uteráky. Najprv sa umyl Eirik, potom Veleslava, a prezliekli sa do čistých nohavíc a Veleslava si dala tielko.

Veleslava sa posadila na stoličku a zamyslela sa.

Eirik si vzal druhú stoličku, posadil sa pred ňu a povedal: „Je mi ľúto, že zomrela.“

„Smrť nie je koniec. Táto izba mi dakedy patrila. Prerobili ju po mojom odchode.“

„Bola dakedy táto izba pekná?“

„Áno. Aspoň podľa mňa. Dakedy bola jednoduchá. Tu bola dakedy úzka posteľ, v rohu na ľavo som mala truhlu s vecami a v druhom rohu som mala stôl a dve stoličky.“

„No a povieš mi, čo všetko dokážeš, okrem boja?“

„No… ovládnuť živly, blesky, mágiu a podobne.“

Eirik sa usmial a pozrel sa cez okno. Ozvalo sa klopanie, otvorili sa dvere a vo dverách sa objavil sluha a povedal: „Môj pán si žiada, aby ste ma nasledovali až k nemu.“

„Dobre. Eiriku?“

On sa postavil a spolu nasledovali toho sluhu.

Ako sa blížili k sieni, hudba bola hlasnejšia a hlasnejšia. Vošli dnu, Veleslava s Eirikom prišli pred Rodana a poklonili sa mu. On sa postavil a zvolal: „Ľud môj. Dnes je môj najšťastnejší deň, aký kedy bol. Sami bohovia sa na mňa usmiali a vypočuli si moje modlitby. Navrátili mi moje najstaršie dieťa. Moju dcéru Veleslavu. Pripime si na ňu a jej druha. A na jej úspešný návrat.“

Veleslava na oslave neostala dlho. Rozprávala sa zo svojimi bratmi a predstavila ich Eirikovi. Boleslav, Zdeslav, Zodan a Vlkan. Vysoký boli rovnako a aj postavu mali rovnakú, boli o dve hlavy vyšší ako Veleslava a ona nemala také svaly ako oni, a však boli kus rozdielny. Boleslav mal dlhé blond vlasy po ramená a zelené oči, Zdeslav mal tiež blond vlasy po ramená, ale oči už mal modré a nechal si poriadne strnisko na brade, Zodan mal hnedé, krátke vlasy a hnedé oči a najmladší mal biele vlasy ako Veleslava lenže krátke a mal modrozelené oči a bradu nemal.

Spoznala rodiny prvých troch bratov, ktorý mali aspoň po dve deti a to tretie bolo na ceste, a pokiaľ išlo o posledného, ten sa ešte nechystal oženiť; a venovala sa aj otcovi a Eirikovi. Pokiaľ išlo o oslavy, nebola ich kto vie akou fanúšičkou. Vrátila sa do izby, posadila sa a kus premýšľala. Potom sa dvere opäť otvorili a vo dverách bol Bojislav. Meral asi meter osemdesiat. Mal na krátko ostrihané, hnedé vlasy, hnedé oči, ostré lícne kosti a postavu svalnatú.

„Choď preč, Bojislav.“

„Ešte nevieš, čo chcem.“

„Viem, čo chceš. A odpoveď znie nie.“

„A kto vravel, že musíš súhlasiť?“

Veleslava nestihla reagovať a už bol pri nej. Silno ju schmatol a hodil prudko do postele. Veleslava na chvíľu stratila orientáciu, ale rýchlo sa spamätala, vyskočila na rovné nohy a siahla po meči, ktorý bol pri stoličke a v koženom púzdre. Vytiahla meč z púzdra, ktoré vrátila ku stoličke a zaujala svoju bojovú pozíciu. Bojislav sa len zasmial a škodoradostne povedal: „Si taká smiešna, Veleslava. Jediné, čo si mohla robiť za posledných päť rokov bolo, že si rozťahovala únoscom nohy a roztiahneš ich aj pre mňa.“

„Bojislave, mýliš sa. Ty si obyčajný panchart. Tvoja matka rozťahovala nohy každému, kto bol ochotný jej zaplatiť. Si bastard a výplod jej ješitnosti. Ja som za päť rokov bojovala po boku Normanov. Bojovala som za záchranu ich vlasti a tej našej. A čo si robil ty?“ ukázala na neho mečom. „Ty si za ten čas behal za ženami, ktoré boli ochotné ti roztiahnuť nohy. Keby bolo na mne, hneď ťa rozpárem na mieste, ale tvoja špinavá krv mi za to nestojí.“

Rozzúrený sa vybral k nej, ale hneď mal ostrie Veleslavinho meča pod krkom.

„Ešte krok a podrežem ťa.“

Rukoveťou ho udrela do rozkroku, schmatla ho za košeľu a vyhodila cez dvere na chodbu, rovno pred jej otca a Eirika.

„Prepáčte, otec, za to, čo ste museli teraz vidieť, ale Bojislav má zase podrezaný jazyk a vlastne je už na odchode. Však, Bojislave.“

Bojislav sa postavil, uklonil sa Rodanovi a rozzúrený odišiel preč.

---

Redakční úpravy provedla Helenia Kukková.