Nikdy sa neotáčaj – 1. kapitola: „Kde to som?“

Premýšľali ste niekedy nad tým, aké by to bolo, keby ste boli tajným agentom? Yhwana o tom nikdy nepremýšľala, no nečakane sa to stalo. Jedna malá nehoda jej obrátila život naruby. Stala sa z nej tajná agentka CHERUB – spoločnosti, ktorá je súčasťou Britskej tajnej služby. Bude vyslaná na obzvlášť nebezpečnú misiu, v ktorej čo i len malá chyba či zlé rozhodnutie ju môže stať život. A vo vzduchu visí len jedna otázka: zabiť, či nechať žiť?

(poviedka je 15+)

Premýšľali ste niekedy nad tým, aké by to bolo, keby ste boli tajným agentom? Boli by ste ako filmový James Bond, alebo by ste si vymysleli vlastný štýl? Boli by zbrane, boje a extrémne naháňačky pre vás každodennou rutinou?

Avšak, než by ste sa stali pravým agentom, museli by ste prejsť sériou testov, skúšok a výcvikov, ktoré by neboli vôbec ľahké. Museli by ste si prejsť týraním hlavného inštruktora výcviku, ktorý by sa k vám správal ako generál na svojich vojakov. Čo myslíte – zvládli by ste to?

Yhwana zo všetkého najviac nenávidela školu. Pravda, skoro všetky školou povinné deti nenávidia školu, no nájde sa aspoň jedna vec, ktorú na škole majú radi.

Šuchtavým krokom docupotala do učebne chémie, kde mala mať prvú hodinu. Nenávidela chémiu. Nikdy si nedokázala zapamätať tie sprosté vzorce, ktoré sa na tomto svete považovali za nesmierne dôležité. Prečo by si to mala pamätať, keď chcela byť v budúcnosti právničkou? To sa bude klienta pýtať, či pozná vzorec na výpočet toho a toho?!

Trieda sa postupne začala plniť študentmi – jej spolužiakmi. Všetci sa navzájom zdravili, spoločne sa smiali a ju si vonkoncom nevšímali. Prečo by aj mali. Bola neobľúbená, tichá a všetci ju považovali za šprtku, keďže mala samé áčka.

Ale Yhwana taká nebola. Vedela sa zabávať, vedela vtipkovať, len nemala s kým. Jediný kamarát, ktorého kedy mala, odišiel do iného mesta na športovú školu a odvtedy sa jej už neozval.

Zazvonil zvonček na začiatok hodiny a dnu vošiel profesor. Bol to vysoký, šedivý dedko, ktorý, keď sa naštval, pripomínal rozzúreného medveďa. Na sebe mal biely plášť, ktorý sa vždy leskol čistotou a okuliare, ktoré mu (ako si on myslel) pridávali na vzhľade premúdreleho profesora.

Profesor sa usadil za katedru, zapísal chýbajúcich a začal prednášať niečo o vodíkoch a kyslíkoch, čo už Yhwana nevnímala. Svoj pohľad upriamila do okna, za ktorým bola nie moc rušná, prašná cesta. Obloha bola tmavá a vyzeralo to, že sa čochvíľu rozprší. Tmavé oblaky naznačovali nielen dážď, ale aj búrku.

V strede hodiny niekto zaklopal na dvere a tým prerušil profesorov ‚záživný‘ výklad a Yhwanino zasnenie. Dvere sa otvorili a dnu vošiel čiernovlasý chlapec s modrými očami a s rôznymi knihami v náručí. Na sebe mal čiernu motorkársku bundu, pod ňou čierne tričko s lebkou a čierne nohavice doplnené o tenkú striebornú retiazku. Celá trieda sa naňho pozrela a dievčatá, pri jeho výzore zlého chalana, začali slintať.

„Ehm..“ začal prenikavým hlasom, ktorý sa rozliehal po celej učebni. „Vy ste profesor.. Tripalld?“

Profesor sa vystrel do celej svojej výšky a napravil si okuliare, aby vyzeral dôležito. „Áno.“

Zdalo sa, že sa chlapec pri pohľade na profesora nevystrašil a pevným hlasom pokračoval ďalej: „Som Edward, výmenný študent z Austrálie.“

Profesor sa zamračil, akoby o ničom nevedel, no nakoniec povedal: „Dobre, k niekomu si sadni a vytiahni si učebnicu na strane 45!“ A ďalej sa venoval svojmu výkladu.

V učebni boli len dve voľné miesta – pri Yhwane a pri Louise, ktorá sa väčšinou rozťahovala, preto pri nej nikto nechcel sedieť. Edward sa rozhliadol a pozrel sa priamo na Yhwanu.

Prosím, nie sem. Prosím, prosila v duchu Yhwana, no nijak jej to nepomohlo. Edward sa s úsmevom vybral k nej.

„Môžem si prisadnúť?“ opýtal sa zdvorilo.

Yhwane nezostávalo nič iné, len prikývnuť. Zvyšok hodiny strávili v tichu, nevnímajúc toho druhého. To sa však malo zmeniť.

Po chémii bola na rade telesná výchova – jediný predmet, ktorý mala Yhwana rada. Jediné, čo neznášala, bolo prezliekanie sa v spoločných šatniach. Vždy sa jej Bella – triedna Barbie – vysmievala kvôli jej postave. Yhwana bola síce chudá, no v minulosti bola trochu pri tele a pár tukových vankúšikov jej na tele ešte zostalo.

„Yhwana, vieš plávať?“ spýtala sa jej Christy, jedna z Belliných najlepších kamarátok.

Yhwana nechápala, kam tým mieri. Natiahla si cvičné tričko a prikývla. „Prečo?“ spýtala sa zdvorilo, i keď vedela, že bude nasledovať spŕška posmeškov.

„Vážne?“ udivila sa Christy. „Ja som myslela, že potrebuješ plávacie koleso, pretože ťa všetok ten tuk ťahá ku dnu.“

Všetky baby v šatni sa zasmiali. Bella a jej kamarátky sa smiali zo všetkých najhlasnejšie. Yhwana sa nijak nepokúšala brániť. Vedela, že to nemá cenu. Vždy to v nej vrelo, no nikdy nič nespravila.

Rýchlo si zaviazala topánky a vyšla zo šatne, z ktoré sa ešte stále rozliehal hlasitý smiech. Pred šatňou zbadala Edwarda, ktorý sa opieral o biely múrik oddeľujúci šatne od telocvične. Na tvári mal rozhorčený výraz.

„Počul som to,“ povedal a priateľsky ju chytil za rameno. „Si v poriadku?“

Yhwana dala jeho ruku dole a prikývla. „Som na to zvyknutá.“

Na telesnej mali behať dvadsaťminútovku. Pre Yhwanu to bol ako splnený sen. Beh jej pomáhal prečistiť hlavu a prísť na iné myšlienky. Asi v polovici druhého kola sa ocitla vedľa Belly. Tá sa na ňu s úškrnom pozrela.

„Tak čo, buchtička, ešte vládzeš? Alebo potrebuješ, aby som ti sem poslala obrovitánsku posteľ, aby si si mala kde odpočinúť?“

Yhwana výrazne zbledla od hnevu. Bella si to nevšimla a pokúšala sa ju, ‚akože omylom‘, zhodiť, no nepodarilo sa jej to. Yhwana bola rýchlejšia a keď bola Bella blízko pri nej, podrazila jej nohu.

Bella s bolestivým výkrikom dopadla na kamenistú zem. Keďže práve bežali do kopca, kameňov bolo na zemi viac než obvykle.

K Belle pribehlo pár ľudí, ktory bežali za nimi a všetko to videli. Bella mala nepekne odretú ruku a z boku hlavy jej nebezpečne krvácalo. Slzy jej tiekli po tvári a miešali sa s kvapkami krvi.

„Aký bol dôvod tvojho jednania?“ opýtal sa jej neskôr riaditeľ, keď si ju predvolal do svojej kancelárie.

„Vyprovokovala ma k tomu,“ priznala Yhwana so sklonenou hlavou. Bála sa mu pozrieť do očí.

„To nie je dostatočný dôvod na to, aby si jej podlamovala nohy! Všetko sa dá vyriešiť aj slovne, nie násilím!“

„Ale..“ chcela zaprotestovať, no slová jej uviazli v krku.

Riaditeľ si povzdychol. „Si skvelá študentka, Yhwana, no bohužiaľ nemám inú možnosť, než..“

Zrazu zazvonil telefón. Riaditeľ ho s povzdychom zdvihol. „Prosím.. Áno.. Áno.. Dobre, rozumiem.. Dovidenia.“ Položil telefón na miesto a znovu sa otočil na Yhwanu.

„Prosím, posaď sa,“ ukázal na jedno kreslo pred jeho stolom.

Yhwana nechápala, no bez protestov sa posadila. V miestnosti zavládlo hrobové ticho, ktoré po pár minútach prerušilo klopanie na dvere.

„Vstúpte,“ pokynul riaditeľ a dvere sa otvorili.

Dnu vošiel muž v strednom veku, v dlhom šedom kabáte a hnedom klobúku. Na prvý pohľad pripomínal divného Sherlocka Holmesa. Keď si dal dole klobúk, odhalil hnedé strapaté vlasy a rovnako hnedé oči. Na brade mal pár dní neholené strnisko, ktoré mu dodávalo na šarmantnosti.

„Dobrý deň, pán Ruff,“ pozdravil zdvorilo riaditeľ a potriasol si s mužom ruku.

Muž svoj pohľad upriamil na Yhwanu a so záujmom si ju prezeral. „To je ona?“ opýtal sa riaditeľa, bez toho, aby sa naňho čo i len pozrel.

„Áno,“ prikývol riaditeľ.

„Zdravím ťa, Yhwana, som pán Ruff,“ podával jej ruku. Neochotne ju prijala.

Pán Ruff si vyzliekol kabát, pod ktorým mal rovnako šedý sveter, a posadil sa do kresla vedľa Yhwany.

„Počul som, že si svojej spolužiačke úmyselne ublížila,“ začal s priateľským tónom v hlase a nespustil z nej zrak.

Yhwane silno pripomínal psychológa. „Bolo to v sebaobrane!“ povedala na svoju obranu, i keď vedela, že jej pravdepodobne neuverí.

Pán Ruff sa usmial. „Pravdaže. Počul som, že ťa slovne šikanovala, je tak?“

Yhwana ostala v šoku – o tom nevedel ani riaditeľ, ktorý bol v šoku rovnako ako ona.

„Ako..“ chcela niečo povedať, no pán Ruff ju umlčal zdvihnutým ruky.

„Neskôr bude čas na otázky. Teraz ma, prosím, neprerušuj. Ty nie si zlá a dobre to vieš. Bola si zvyknutá na ponižovanie z jej strany, ale nikdy si sa o nič nepokúsila až doteraz, pravda?“

Prikývla a uvažovala, kam tým všetkým mieri. Pokračoval: „Pán riaditeľ ťa určite vylúči, o tom niet pochýb, a potom určite skončíš v detskom domove alebo vo väzení za ublíženie na zdraví. Mal som tú česť sa stretnúť s rovnakými dievčatami ako si ty, väčšinou to boli trochu silnejšie dievčatá. Sprvu boli tiché, šikanované inými, a neskôr to boli práve oni, kto šikanovali druhých. Boli drzé, nevychované, väčšina z nich skoro skončila vo väzení za krádež či vraždu.“

Pán Ruff sa na chvíľu odmlčal. „Viem, že otec slečny Belly je známy človek a myslím, že tento incident nenechá len tak. Preto ti dávam na výber z dvoch možnosti – môžeš sa teraz postaviť, prejsť týmito dverami a nakoniec vstupnými dverami školy a ísť domov, kde budeš čakať na predvolanie na súd a následne zabasnutie, alebo pôjdeš so mnou.“

„Kam?“ spýtala sa s obrovskou nedôverou v hlase.

„Do inej školy.“

Yhwana sa zamyslela. Buď sa nechá zabasnúť, alebo pôjde s týmto divným mužom. Do väzenia samozrejme nechcela, preto jej nezostávalo nič iné, než..

„Vyberám si druhú možnosť.“

——-

Yhwana otvorila oči a prudko sa posadila. Bola v nejakej miestnosti – izbe – ktorá nápadne pripomínala hotelový apartmán. Luxusný hotelový apartmán. Steny boli slabo modré, v strede bola dvojlôžková posteľ a pred ňou stolík s televízorom, vedľa ktorého stála malá váza s rôznofarebnými kvetmi. Po pravej strane od postele bola malá osobná kuchynka s ľadničkou a varnou konvicou a po ľavej strane pracovný stôl s telefónom a nejakým oblečeným. Yhwana chvíľu uvažovala, či pán Ruff nie je nejaký úchyl, ktorý ju len naviedol a teraz ju bude využívať pre svoje osobné potreby.

Odokryla sa a postavila sa z postele. S údivom si všimla, že má na sebe pyžamo s akýmsi smiešnym vzorom. Podišla k oknu, z ktorého strhla závesy, a tým do miestnosti vniklo ostré svetlo slnka. Z okna bolo vidieť na bežeckú dráhu, po ktorej teraz bežalo niekoľko chlapcov – všetci mali na sebe modré tričká.

Yhwana sa pozrela na stôl, na ktorom ležalo pár bielych ponožiek, spodné prádlo, zelené nohavice vo vojenskom štýle, šnurovacie topánky a vyžehlené oranžové tričko. Prezliekla sa a pozrela sa na nápis a logo na tričku. Okrídlené batoľa sediace na zemeguli a pod ním nápis CHERUB. Zamračila sa.

Vyšla z izby na skoro preplnenú chodbu. Dievčatá i chlapci, ktorý okolo nej prechádzali, mali rovnaké topánky i nohavice ako ona, len tričká mali rozdielne.

„Prepáč,“ oslovila jedného chlapca, ktorý stál neďaleko. Na sebe mal šedé tričko. „Kde to som?“

Chlapec sa na ňu pozrel tak namosúreným pohľadom, až Yhwanu zamrazilo. „Nesmiem hovoriť s oranžovými!“ odpovedal jej chladne.

Yhwana sa zarazila. „Ehm, aha.. tak vďaka,“ poďakovala ironicky.

Nechápala. Skúsila to teda u ďalšieho chlapca, ktorý mal na sebe červené tričko. Povedal jej to isté, čo prvý chlapec. Yhwana začala uvažovať, čo je s ňou zle. To, že má oranžové tričko, znamenalo, že je.. Nie to určite nie.

Na konci chodby zbadala schody, po ktorých sa vybrala dolu. Vôbec netušila, kam ide. Cestou stretla rôznych chlapcov a dievčatá – od malých detí až po dospelých. Každý mal na sebe iné tričko. Niektorý, ktorý sa spolu rozprávali, mali tričká rovnakej farby.

Yhwane sa chcelo plakať. Kam sa to dostala? To ju pán Ruff odviedol do ústavu pre duševne chorých? Ale ona predsa nebola duševne chorá.. Bellu predsa potkla v sebaobrane.

Tam, kde končilo schodisko, boli obrovské dvere, ktoré viedli na recepciu. Hlavným vchodom videla do zelenej záhrady, ktorá vyzerala udržiavaná. V jej strede bola socha okrídleného dieťaťa sediaceho na zemeguli – rovnako ako logo na tričkách. Hlavou jej prebleskol nápad. Keby sa pokúsila utiecť, možno by si toho nikto nevšimol. Pomaly sa teda vybrala k dverám, keď ju niekto chytil za plece. Otočila sa.

Bola to mladá žena, vyzerala byť o pár rokov staršia od nej. Na sebe mala čierne tričko s logom a nápisom CHERUB.

„Pán McAfferty ťa už očakáva,“ povedala chladne a odviedla ju skôr, než stačila protestovať.

Pracovňa, alebo skôr kancelária pána McAffertyho bola, na Yhwanine pomery, celkom luxusne zariadená. Okná siahali od podlahy až po strop, praskajúci krb rozliehal po celej miestnosti príjemné teplo a steny boli lemované knihami v kožených väzbách

Pán McAfferty sa zdvihol od stolu a potriasol Yhwane rukou. „Teší ma, Yhwana, som doktor Terrence McAfferty, predseda,“ povedal milým hlasom a pokynul jej, aby sa posadila do kresla, vedľa praskajúceho krbu. Yhwana sa neochotne posadila. Na jazyku mala milióny otázok.

„Kde to som?“ spýtala sa bez premýšľania.

„Čo myslíš?“ odpovedal jej otázkou.

„Prvne som si myslela, že je to hotel. Potom, že je to ústav pre duševne chorých, a teraz.. neviem.. blázinec?“ skúsila hádať.

McAfferty sa usmial. „Nie, nie je to nič z toho, čo si vymenovala. CHERUB, ako si si už mohla všimnúť názov,“ začal vysvetľovať, „je súčasťou Britskej tajnej služby. CHERUB má dvestoosemdesiat žiakov, štyri plavecké bazény, štyri kryté tenisové kurty, futbalové ihrisko, telocvičňu, strelnicu a ešte omnoho viac. Nepochybujem, že sa ti u nás zapáči.“

Yhwana z toho všetkého vnímala iba jedno.. Tajný agenti a špióni.

„A.. a..“ zakoktala sa. Nedokázala povedať ani jednu súvislú vetu. „A prečo práve ja?“ dostala zo seba napokon.

„Pretože si inteligentná. Na škole si mala len áčka, pravda? A nielen to. Si fyzicky zdatná a dokážeš sa vysporiadať s urážkami a kritikou.“

„Ale ja som predsa.. predsa som Belle ublížila.“

„Áno, tej dievčine si síce ublížila, ale až teraz. Celé tie roky si znášala jej ponižovanie a ubližovanie, no nikdy si nezakročila.“

„Ako to..“ chcela sa opýtať, ako o tom vie, no zastavila sa.

„Pamätáš sa na Davida?“ spýtal sa akoby nič.

Pri tom mene ju šklblo. Nepočula o ňom celé roky. Odvtedy, čo odišiel, o ňom už nepočula. „Čo je s ním?! Ako ho poznáte?! Kde je?!“chŕlila jednu otázku za druhou.

„Upokoj sa! David je jeden z našich agentov, ktorých posielame na rekrutovanie nových žiakov. Práve teraz,“ pozrel sa na hodiny nad kozubom, „je na hodine, ale myslím, že neskôr by ste sa mohli porozprávať.“

„Nie je to proti pravidlám?“ spomenula si na nedávnu scénku na chodbe.

McAfferty sa pousmial. „David rád porušuje pravidlá.“

Yhwana sa po dlhej dobe usmiala. „Aspoň v tom sa nezmenil,“ zamrmlala. „A prečo využívate deti ako tajných agentov?“

„Pretože deti môžu robiť veci, ktoré dospelý nemôžu. Napríklad:

Keď budeme chcieť získať informácie o starej babičke, ktorá kedysi bola pašeráčkou drog, a na základe príslušných údajov zistíme, že žije na konci mesta, ďaleko od hluku, čo si myslíš, koho skôr pustí dnu, keď tie informácie budeme chcieť získať.. povedzme, presne o polnoci? Pustí dnu nevinné plačúce dieťa, ktoré tvrdí, že sa bolo hrať neďaleko s kamarátmi a stratilo sa, alebo dospelého chlapa, ktorý bude tvrdiť, že si len potrebuje zavolať, aby dal vedieť, kde je?“

Yhwana chápavo prikývla. „A.. to budem môcť hneď chodiť na misie?“ zaujímala sa.

McAfferty zavrtel hlavou. „Najprv musíš prejsť našimi testami. Nemusíš sa báť, sú to zvyčajné testy na inteligenciu a pár testov na zdravie. Potom si musíš prejsť výcvikom a ak ním úspešne prejdeš, tak až vtedy ťa budeme môcť posielať na misie.“

„Sú nebezpečné?“

„Ako ktoré. Väčšina z nich je bezpečná, ale bývajú aj tie nebezpečnejšie.“

„A.. agenty so sebou zvyčajne nosia zbraň?“

McAfferty prikývol. „Ale nie na všetkých misiach povoľujeme zbrane. Zvyčajne sú to okrem zbrane aj iné vecičky na špionáž, ale o tom sa dozvieš neskôr na výcviku.“

„Aha, takže sa budem môcť hrať na Jamesa Bonda?“ zavtipkovala.

McAfferty sa zasmial. „To určite nie.“