Návrat strateného syna

Double drabble

Brodil sa snehom, v moľami prežratom kabáte sa triasol zimou a mieril… domov. Neponáhľal sa. Nebol to viac jeho domov, dávno sa ho vzdal.
Uvidel ho už z diaľky. Zhrbeného starca, stojaceho pri bráničke. Srdce sa mu rozbúchalo ako zvon. Nohy mu vypovedali poslušnosť. Keď pred rokmi v hneve odchádzal, prisahal, že sa sem už nevráti. Vykričali si vtedy mnoho. Rodičia neschvaľovali jeho známosť, to, že je iný. Akoby za to mohol… Teraz už vedel, že v niečom mali pravdu. Po čase sa naňho priateľ vykašľal a ocitol sa na ulici. Pretĺkal sa ako sa dalo. Klesol na najhlbšie dno. Žobral. Domov by sa nikdy nevrátil, keby ho tohtoročná krutá zima neprinútila prosiť o milosť.
Otec ho privítal so smutným úsmevom na zvráskavenej tvári. Sklopil pohľad a hľadel do zeme. Nedokázal sa dívať do tej láskavej a rokmi poznačenej tváre bez pocitu viny.
„Tak si sa vrátil,“ zašepkal otec a zovrel ho v objatí. Oči sa mu zahmlili slzami šťastia. Vrátil sa, vedel že sa raz vráti… Každý deň naňho čakal.
„Otec,“ hlesol a hlas sa mu triasol. „Odpusť…“ Tak veľmi mu ublížil a on ho prijal s otvorenou náručou.
„Poď, mama ťa čaká…“
Som doma, s úľavou si uvedomil.