Vicky a jej dobrodružstva alebo ako sa (ne)vyhnúť všetkým nebezpečenstvám

1. Kapitola – Nepodarené ráno

Predstavte si presne nalinkovaný svet, v ktorom sa všetko deje vtedy, kedy má, a preto, že ste tak rozhodli. Predstavte si, že takto žijete celý život, no jedného rána sa zobudíte a všetko je inak. Aj Vicky si myslela, že ju nič nemôže vyviesť z miery, lebo má všetko presne naplánované. A potom prišlo ráno, kedy sa nič nedialo podľa jej plánov a problémy sa razom začali!

Každý deň vstávam o 7:30. Pre niekoho skoro, pre niekoho už dávno neskoro. Pre mňa akurát. Vždy vybehnem do neďalekého lesa a popri potôčiku, ktorý tadiaľ tečie, si spravím pár kilometrov. Milujem ten zvuk tečúcej vody a toľko rôznych štýlov štebotania nad hlavou. Málokedy tam niekoho stretnem, čo mi nadmieru vyhovuje. Som sama a premyslím si celý deň, niekedy aj dva dopredu. Potom prídem domov, osprchujem sa a učím sa. Nie vždy ma to baví, ale po hodinke v prírode mám hlavu čistú, a tak mi to ide rýchlejšie a ľahšie. Dnešné ráno však bolo v mnohom iné. Bolo úplne iné!

Dnes som sa zobudila na to, že nado mnou poletuje mucha. Celkom nepríjemné vstávanie! Hneď som sa pozrela na hodinky a aha! 12:00! Neskutočné, aby som ja prespala polovicu dňa! Ale to nebolo všetko! Otočím sa a čo nevidím. Nie som v izbe sama! Čo v izbe! Nie som v posteli sama! Otočím sa a rovno na mňa pozerajú dve zelené oči (mimochodom krásne!) a ja ani netuším, čie sú.

„Dobré ráno!“ pozdraví ma majiteľ tých očí. Ja sa ale nezmôžem na nič iné, len sa dookola obhliadam. Videli ste film vo štvorici po opici? Lebo presne tak sa cítim. Dokonca sme v izbe štyria! Lenže ja nemám opicu, ani som nepila včera. Alebo predsa? Vôbec si na nič nepamätám!

Tie zelené oči sa pohnú skôr ako ja. „Vidím, že nie si vo svojej koži,“ rozosmeje sa ten chlapec a pri tom sa dvíha z postele. Ja sa naňho šokovane pozriem a len otvorím ústa. Žiadny zvuk. Rýchlo sa na seba pozriem pod paplón. Vďakabohu! Som oblečená! Konečne začínam vnímať a rozmýšľať, no pamäť sa mi nevracia.

Vyliezam z postele aj ja. Ostatní štyria – dve dievčatá a ten chalan – sú už vonku a vyzerajú, že tiež nechápu. Najprv si obzerám izbu. Nie je moja. Je ale pekná, nie je v nej nejaký veľký bordel, je ale jasné, že je chlapčenská. Potom si obzriem dievčatá. Jedna má vlasy dlhé a plavé, je štíhlej postavy a oblečená veľmi moderne. Tá druhá má krátke kučeravé hnedé vlasy, na hlave kvetinovú čelenku a celá vyzerá ako z éry kvetinových detí. Vtom sa ozve druhý chlapec: „Sorry ľudia, ale ja vás nepoznám,“ ospravedlňujúco sa usmeje. „Môže mi niekto povedať, čo tu robím?“

Zase ďakujem bohu. Nie že by som bola rada z jeho situácie, alebo z tej mojej. Ale nie som sama, kto je v tejto izbe omylom a netuší, ako sa sem dostal. „Ja si nepamätám vôbec nič,“ sú moje prvé slová v toto ráno. Obe dievčatá prikývnu. Druhý chlapec, ten s tými zelenými očami, nič nevraví. Rozhliada sa po izbe a tvári sa zamračene. „Nie som si istý, či chcem vedieť, čo sa tu dialo. Asi padám,“ rozhodne sa napokon ten druhý chlapec. Všetci sa naňho pozrú, ale nikto nič nevraví a chlapec naozaj odchádza. Najradšej by som odišla aj ja a na toto celé zabudla. Lenže ja sa poznám a ak teraz odídem, do smrti si budem opakovať to, čo som tu videla, a rozmýšľať, čo sa stalo, alebo čo by sa stalo, keby som neodišla. Takže ostávam.

Chlapec so zelenými očami sa na nás pozrel a povedal: „Sme v mojej izbe.“ Mne vypadol z rúk vankúš, ktorý som držala, plavovláska si sadla na posteľ a hnedovláska vyzerala naštvane. „V tvojej izbe,“ povedala hnedovláska, „to potom musíš aj vedieť, čo sa stalo. Kto si a prečo som tu ja? A kto sú tie dievčatá? A ten chlapec, čo práve odišiel? A čo sme tu robili, preboha?!“ Hlas sa jej stále zvyšoval, ale chlapec bol spočiatku ticho. „Neviem,“ dostal zo seba zeleno oký a ani sa na dievčinu nepozrel, „vážne netuším, kto ste ani čo sa včera stalo.“

Ešte pred tým, ako sa hnedovláska znovu pustila do kriku, som sa ozvala ja. „Dobre. Vôbec sa nepoznáme, ale dnes sme sa zobudili v jednej izbe. Je to tvoja izba, takže aspoň vieme, kde sme,“ pozrela som sa na chlapca. Ten vyzeral vďačne, že naňho nekričím, a rýchlo odpovedal: „Sme v centre mesta. Neďaleko je námestie a plno barov a diskoték.“ Potom sa na mňa pozrel opäť ospravedlňujúco. „Ale ja si nepamätám, či som v niektorom bol a v ktorom.“ „To ani ja,“ povedala som si skôr pre seba. „Ja si pamätám, že som sa na diskotéku chystala,“ ozvala sa plavovláska veľmi potichu a celá bola bledá. „Idem si kúpiť tehotenský test.“ dodala. „To je dobrý nápad,“ pritakala hnedovláska a na chlapca hodila pohľad, ktorým by sa dalo zabíjať. Obe následne odišli a ja som s chlapcom ostala sama.

„Volám sa Zach,“ predstavil sa mi chlapec a díval sa pri tom z okna. „Vicky,“ odpovedala som, pričom som sa naňho stále pozerala. Ako je možné, že si nepamätám, čo sa včera stalo? Tie krásne oči by som si teda určite pamätala. Potom mi ale napadla horšia myšlienka. Sadla som si na miesto, kde sedela pred tým plavovláska. „Ja som na diskotéke určite nebola.“ Zach sa na mňa pozrel. „Ako si tým môžeš byť taká istá? Ty si niečo pamätáš?“ a sadol si na stoličku pri stole. Pozrela som sa naňho: „Nepamätám. Ale ja som na diskotéke nebola ešte nikdy. A nemala by som na to žiaden dôvod ani včera.“ Zach sa rozosmial. Čakala som takú reakciu, preto som sa postavila do okna teraz ja. Nemusí vidieť, ako sa červenám.

Potom sa vrátili obe dievčatá a zatvorili sa v kúpeľni. Zach sa ma opýtal: „Ty si test spraviť nechceš?“ Stále sa pritom smial. „Keď nie sú ony, nie som ani ja,“ povedala som stále hľadiac von z okna. Po desiatich minútach ticha vyšli dievčatá. „OK,“ povedala hnedovláska, „tehotné nie sme. Na ktorú diskotéku som večer išla, ma zas tak strašne netrápi, takže ja padám.“ Pozrela sa na plavovlásku, tá len prikývla, usmiala sa na nás a obe odišli.

Stále sa dívajúc na dvere som povedala: „Ja to nechápem.“ Zach sa na mňa pozrel. „Ako môžu len tak odísť, po tom, ako sa zobudili v cudzej izbe s troma neznámymi ľuďmi?“ Zach sa tiež zamyslel a pomaly trpko prehovoril. „Sme v mojej izbe. To je všetko, čo viem. Mne teda nevadí, že všetci len tak odišli. Aj mňa zaujíma, čo sa to stalo a kto tí ľudia boli, ale pozri sa, v akej som situácii. Zobudili sme sa v mojej izbe, takže ak by sa v tom vŕtali a niečo zistili, hneď by to padlo na mňa. Takto to ostane len ako zlý sen, na ktorý všetci pomaly zabudneme.“ Pozrel sa na mňa s otázkou v tvári. Ja som ale pokrútila hlavou: „Nie. Ja to tak nenechám. Veď to nie je normálne a musíme zistiť, čo sa predsa stalo. Tehotenstvo nie je jediná nepríjemná vec, ktorá sa mohla prihodiť. Ako sme sa sem dostali, s kým sme to boli? Ale hlavne, čo sme to stvárali včera a prečo si nič z toho nepamätáme?“ Pomaly sa mi lámal hlas a tlačili slzy do očí, ale pokračovala som. „Ja taká nie som. Ja sa nebudím s cudzími chlapcami v posteli. Vstávam každé ráno o pol ôsmej, idem si zabehať a potom študujem. Nechápem to…“ nakoniec sa mi hlas zlomil. Zach ku mne podišiel a zodvihol mi hlavu. „Chceš to zistiť, však?“ Ja som prikývla. „Musím to zistiť! Čo ak sme spravili niečo, z čoho budú následky. Potrebujem predsa vedieť, čo sa stalo, inak by som sa z toho zbláznila.“ Zach ma potom objal a ticho zašepkal: „Zistíme, čo sa stalo.“