Červený Liek

Shine je nevyliečiteľne chorý chlapec, ktorý sníva o slnku a nebeskom posmrtnom živote. Jednej noci za ním príde upír a Shine musí žiť život v noci a posmrtnom živote na pekelnej zemi.

Mladá slúžka si razila cestu pomedzi množstvo pootváraných, však po samotný okraj zaplnených, krabíc povaľujúcich sa na novom šarlátovom koberci. Čo najrýchlejšie sa potrebovala dostať do najsevernejšej izby na úplnom vrchole hradu. Už pred desiatimi minútami mala podať synovi svojho pána dôležité lieky – prispala si však a akékoľvek nápadnejšie zrýchlenie jej kroku sa rovnalo upriameniu pozornosti na svoju osobu a to by bol posledný kliniec do jej rakvy – jej pán by ju vyhodil z jeho domu rýchlejšie než by sa stačila nadýchnuť a ona by sa len pristihla sklamane hľadieť na masívnu čiernu kovovú bránu. Obávala sa, že ak toto jej omeškanie spôsobí vážnu neplechu, jej koniec nebude iný.

V spotených rukách zvierala malú bielu fľaštičku s akýmsi atramentovým, sotva čitateľným nápisom a ktorá každým prudším pohybom potichu zahrkotala.
Slúžka míňala desiatky obrovských dverí a oblúkov. Krásna výzdoba hradu ju nikdy neprestala udivovať – dokázala by sa celé hodiny dívať či už na farebné obrazy svetoznámych umelcov zasadené v zlatom ráme, či už na vyšívané dekorácie všade kde sa len pozrela. Očaroval ju dokonca i hladký, vždy dokonale upravený a čistý koberec. Ku tomu všetkému jej stačilo jediné – čas. A práve ten nemala.

Po pätnástich minútach zastala pred vytúženými dverami. Siahla na zlatú kľučku, jemne ňou pohla – v dverách sa ozval slabý zvuk pripomínajúci šťuknutie a ona vedela, že ich môže ľahko otvoriť.

„Pán Destrey!“ udychčane vyhŕkla slúžka, ani sa nezastavovala, ale hneď behala ku malej nádobe s vodou postavenej nad studeným krbom. Schytila do ruky pohár, obsah nádoby doň vyliala a už aj pokračovala ku veľkej posteli Shina Destreya, syna z jedného najbohatších ľudí krajiny.

Shine ležal bezvládne na posteli. Paplón mal vytiahnutý až ku ústam, no ich bledá farba, takmer splývajúca s bielou farbou prikrývky sa i tak prehliadnuť nedala. Slabomodré oči, kedysi hypnotizovali jediným pohľadom každého kto sa do nich uprene pozrel, teraz ľútostivo hľadeli na žlté zatiahnuté závesy, akoby prosili o aspoň nepatrné odhalenie vonkajšieho sveta a preniknutie ranných slnečných lúčov. Akoby si slúžku ani nevšimli.
Slúžka obišla posteľ a kľakla si k Shinovi.

„Pán Destrey,“ zopakovala, „hlboko sa ospravedlňujem, ja …“ slúžka začala svoju vetu,ale nedokončila. Zastavil ju takmer neprítomný Shinov pohľad. Myslela si, že jeho choroba pokročila do takého štádia, až prestal vnímať svet okolo seba.

Pomohla osemnásťročnému chlapcovi sadnúť si. Priložila pohár k jeho bledým perám, Shine ich mierne pootvoril a uprel na ňu zrak a slúžka mu pomaly obsah pohára po kúskoch liala do úst.

Sadla si vedľa neho na posteľ a usmiala sa na neho. V skutočnosti ho mala rada ako vlastného syna – poznala ho takmer od narodenia a ak bol niekto, kto sa staral o jeho výchovu, tak to bola ona – a nie jeho matka.

„Je Vám lepšie?“ milo sa ho spýtala.

„Trochu,“ Shine odpovedal tak potichu, že slúžka musela poriadne naťahovať uši aby ho počula.

„Vďakabohu! Ozaj,“ slúžka sa živo začala prehrabávať vo vreckách šiat, až z nich vytiahla malú knižku s dvoma vysunutými tesákmi na červenej matnej väzbe a podala mu ju, „keď som nedávno prečesávala knižný archív, našla som ju tam. A myslela som, že si ju budete chcieť prečítať – viem, ako máte radi knihy o upíroch.“

Shine vytiahol ruky spod periny a natiahol ich smerom ku slúžke. Narýchlo prelistoval knihu.

Slúžka ho pohladkala po líci, a videla, že Shine sa pokúsil o slabý úsmev. Paplón mu vytiahla trochu vyššie, jemne ho uhladila pri jeho nohách a vyšla z izby.

Shine ostal sám. Ticho si začal čítať knihu o stvorení noci. Fascinovali ho a zároveň ho mátali – on miloval slnko a oni sa ho stránili. Boli to nočné tvory a on by sa pokojne mohol prirovnať ku dieťaťu dňa. Pili zásadne čerstvú krv a on … jemu sa prevracal žalúdok zakaždým čo videl čo i len malý náznak krvavo červenej farby. Napriek tomu si však nemohol pomôcť. Videl v nich krásu. Krásu v ich striebornej mágii. A fantastickej nadpozemskosti. Tieto jeho dva názory dlho rezonovali v jeho hlave a netušil, čo má väčšiu váhu. Možno to ani nechcel vedieť. Možno sa desil svojich pravých myšlienok. Vtedy sa silno rozkašľal, a na jeho bielych perinách sa zjavila kvapka červenej krvi. Ak sa doteraz cítil zle, nebolo to nič v porovnaní s tým, ako sa cítil teraz.

Tú knihu čítal celý deň. Vonku sa už stmievalo, napriek tomu mu jeho slúžka neprišla zapáliť do izby sviečky – očividne ju zase niečo zdržalo, alebo jednoducho zabudla.
Shine si namáhal oči a snažil sa nimi zachytiť slová posledných strán knihy. Vyblednuté písmo na zožltnutých listoch mu to vôbec nezľahčovalo. Na chvíľu zaklonil hlavu a vzdychol. Už by si mal dať chvíľku pokoja a dočítať to zajtra. Ak nejaké bude, trpko si pomyslel. Ťažko sa mu dýchalo a cítil veľmi nepríjemnú pichavú bolesť v hlave.

Jeho tvár odrazu zavial silnejší vánok vetra. Začul hlasné dupnutie na kamennú podlahu a slabý šuchotavý zvuk. Slúžka, pomyslel si – konečne!

Keď však otvoril oči, nehľadeli na neho zelené oči s materinskými vráskami okolo, ale chladné a farby krvi.

Shine chvíľu nechápavo hľadel na vysokú postavu – ešte sa nespamätal z prvého šoku a faktu, že po dlhom čase je to jediná osoba, okrem jeho slúžky, ktorú vidí. Musel však uznať, že by sa skôr potešil keby to jeho slúžka bola.

Vysoký muž hľadel s nepríjemným úškrnom na tvári priamo na neho. Jeho dlhé čierne vlasy trochu viali vo vánku, jeho oči však znepokojivo stabilne civeli na Shinea. Dlhý čierny plášť, podobne ako vlasy, vlajúci – čo však Shinea najviac zaujalo – jeho zuby. Pochopil.
Ešte chvíľu neveriacky hľadel na upíra priamo pred ním. Hneď sa však v jeho očiach zrejme začal zrkadliť strach, pretože upír pred ním odrazu prehovoril.

„Neboj sa. Ja ti neublížim,“ povedal potichu a medzi prvou a druhou vetou urobil dlhú pauzu.

Shinea jeho reči vôbec nepresvedčili, skôr naopak – vedel toho o upíroch čo-to, a hoci to boli len vymyslení a knižní upíri, vedel, že to nemôže znamenať nič dobré.

Uvedomil si, v akej pozícii sa práve ocitol. On bol vážne chorý a hýbať sa mohol minimálne. A ten upír pred ním bol očividne zdravý a veľmi rýchly. Bolo takmer vylúčené aby pred upírom ušiel. Jediné, čo by ho mohlo zachrániť by bola neuveriteľne šťastná náhoda a síce že jeho slúžka by mu konečne mohla prísť zapáliť sviečky. Zrazu jeho tvár nabrala ešte belší odtieň – to sa nemohlo stať. Bol si takmer istý, že upír by nemal zľutovania ani s ňou. Shine sa rýchlo pretočil na druhú stranu postele. To, čo pre ostatných bolo úplnou samozrejmosťou a najjednoduchšou vecou na svete, pre neho znamenalo vynaloženie obrovského úsilia. Vzdychol od bolesti. Zosunul sa na chladnú zem, podvíhal na kolená a chvíľu sa opieral rukami o zem. Vlasy mu padali do očí, takmer nič nevidel – a jeho bolesť v hlave sa ešte znásobila. Mal pocit, akoby jeho srdce každú chvíľu preskočilo jedno buchnutie a pravidelné dýchanie bolo priam nemysliteľné.

Upír sa naďalej s úškrnom prizeral na neho a pravdepodobne sa mu páčilo, ako Shine trpí a aké muky prežíva. Ešte ho nechal.

Shine sa posunul o pár centimetrov dopredu. Uvedomoval si, že takýmto spôsobom sa nedotiahne nikam – iba ak priamo do upírovho náručia. Vtedy si uvedomil svoje pravé myšlienky. Fascinovali ho preto, lebo z nich mal strach. Keďže bol vždy živé dieťa, nikdy sa ničoho nebál a do všetkého sa púšťal s energou a radosťou. Niečo ako fantastické bytosti považoval len za smiešne výplody ľudskej bujnej fantázie. Nechcel si stále pripustiť momentálnu situáciu – upír priamo v jeho izbe? Nie je to smiešne? Vedel, že dlho žiť už nebude, ale naozaj chce skončiť v upírových zubách? Hoci viac by necítil bolesť – necítil by totiž nič. A on nechce – a ani nechce zomrieť. Prišiel na to vo chvíli, keď bolo neskoro. Nemôže. Nesmie. Veril v pozemský život – pretože neveril v pojem „nič“. Vie si vôbec niekto predstaviť „nič“? Čo s tým, čo z neho robí ľudskú osobu, odlišnú od iných? Každý má telo – ruky, nohy, trup, hlavu … – ale čo to, čo robí z človeka iného než sú iní? Čo s tým?

Okamžite zavrhol svoje myšlienky. Predsa to prežije a on už myslí na život po živote.
Chvíľu mu trvalo, kým sa kolenačky dostal ku protiľahlej stene. Upír zmenil svoju pozíciu – teraz sa ležérne opieral o stenu, ruky mal založené a prizeral sa.

„No tak, Shine. Baví ťa to?“ Shine neodpovedal. Pri jednom obzvlášť hlasnom výdychu ho opäť prepadol záchvat kašľa. Vykašliaval krv. Skvelé, preblesklo mu hlavou. To už však upír kľačal pri ňom – dostal sa ku nemu skôr, než sa Shine spamätal.

„Povedal som ti, že ti neublížim. Aspoň nie tak, ako si myslíš.“

„Neverím vám,“ s námahou odpovedal Shine.

„Chcem ťa zachrániť. Vyliečim ťa.“

„Upíri nedokážu liečiť.“ Upír sa nachvíľu odmlčal.

„Ale naša krv áno.“ Shine na chvílu spozornel.

„Nemám záujem.“

„Ale ten nemáš ani o takýto život, nemám pravdu?“ Mal pravdu.

Upír podal Shineovi ruku. Ten ju ignoroval a naďalej civel do zeme.

„Nechcem žiť takto. Ale radšej zomriem než sa stať takým ako si ty.“

„Smiem vedieť prečo?“

„Cítite vôbec niečo?“

Upíra jeho otázka prekvapila.

„Čo máš na mysli?“

„Láska? Bolesť?“

„Aké smiešne zbytočnosti. Na čo sú mi?“

„Áno. Presne o tom hovorím. To, že ešte cítim je jediným dôkazom že žijem. Ak nebudem cítiť, je to ako by som zomrel. A keď si mám vybrať medzi životom po živote a prekliatym životom, víťazí prvá možnosť. Mám sa skrývať pred slnkom? A priživovať sa na krvi druhých? Nebuďte smiešni. Ste už desaťročia upírom, nemám pravdu?“

„Ako si vedel?“

„Láska a bolesť sú zbytočnosti. Ak by si ich niekedy poznal alebo pamätal … nikdy by si to netvrdil. Je mi ťa v skutočnosti ľúto. Úbohé stvorenie noci.“

Na upíra jeho slová zapôsobili, zároveň v ňom však vzbudili zlosť – nebude ho urážať hlúpe ľudské decko. Na jeho tvári sa opäť zjavil úsmev.

„Nedal som ti na výber.“

Shine zdvihol hlavu a pozrel na neho.

Upír ho silno schmatol za ruku a „pomohol“ mu postaviť sa. Šklbol ním a odrazu Shine len bezmocne, neschopný sa vzoprieť, hľadel so zaklonenou hlavou a odhaleným krkom do zrkadla na druhej strane. Vedel, že upíra v zrkadle neuvidí – preto mu, hoci nevhodne, prišla jeho vo vzduchu sa vznášajúca poloha smiešna.

Na krku zacítil slabé pošteklenie, no upírove zuby sa ho ešte nedotýkali – akoby časť jeho krku spolupracovala s tesákmi a pripravovala ho na to. Privrel oči.

Na krku zacítil slabé prasknutie. Bolesť. Cítil, ako sa tesáky zabárajú stále hlbšie a hlbšie do neho. Už stačilo …

Hĺbka zubov sa ustálila, stále vnímal bolesť a každú chvíľu ako upír sal ďalší a ďalší glg krvi. Krv stekala po jeho krku dole a šteklila ho. Až zafarbila jeho oblečenie.

Jeho srdce tĺklo stále pomalšie a pomalšie. Jemu akoby sa chcelo spať. Všetko sa mu točilo. Ochabol v upírovom náruči. Upír zdvihol hlavu, jazykom si oblízal pery, aby nepremárnil ani najmenšiu kvapôčku krvi. Uložil bezvedomého Shinea na posteľ. Zubami si pretrhol zápästie – vôbec ho to nebolelo – a priložil si ho ku vlastným ústam. Jeho krv sa usadila na jeho perách. Sklonil sa ku Shineovi, privrel oči, svoje pery prilepil na jeho a chvíľu ich na nich držal. Svoju krv prenášal do Shineovej krvi. Celý proces netrval dlho. Sadol si na stoličku pri zrkadle. A čakal.

Shine sa prebral na neskutočné kŕče v žalúdku. Mal pocit, že sa mu vnútro rozletí na všetky strany. Akoby mu niečo trhalo všetky vnútornosti. Strašná bolesť, horšia než pri jeho chorobe. Ani si neuvedomoval, že už vlastne chorý nie je.

Trhal sa zo strany na stranu a zvíjal sa od bolesti. Keď zachytil upírov pokojný výraz, ešte viac ho všetko vyvádzalo z rovnováhy.

„Upokoj sa. Moja krv sa práve mieša s tou tvojou. Nebude to trvať dlho.“ Mal pravdu. Za pár minút Shine vyčerpane ležal na krvavej posteli s roztiahnutými rukami. Ústa si utrel do bieleho rukáva. Napriek vyčerpanosti cítil, že jeho choroba je preč. Nič ho nebolelo. Výborne a pravidelne dýchal. Viac nepočul hlasné srdce tĺcť až niekde v ušiach. A hlavne – mal silu. Silu postaviť sa bez pomoci druhých, alebo bez námahy.

Do jeho izby vletela slúžka presne tak, ako toho rána. Jediný rozdiel bol v obrovskom zhíknutí, ktoré nastalo hneď po tom čo zbadala krvavého Shinea na posteli. Netušila, čo sa stalo.

Okamžite pribehla ku nemu, i so svietnikom v ruke.

„Pán Destrey?! Pán Destrey? Čo je s vami?“

„Daj to preč!“ vykríkol Shine pozerajúc na svetlo zo svietnika, „je príliš silné!“ Jednoducho to z neho vyhŕklo bez toho, aby si to uvedomil. Pohľad mu zaletel na stoličku pri zrkadle – upír tam nebol. Zmizol.

„P-pán Destrey?!“ šokovane začala slúžka, no keď videla ako sa Shine bráni rukou, sfúkla sviečky – nechala svietiť iba jednu a položila celý svietnik na Shineov nočný stolík.
Shine konečne pozrel priamo na ňu. Ako blesk z jasného neba do neho udrela obrovská a nenásytná chuť – chuť po krvi. Doslova po nej prahol a nedokázal to v sebe udržať. Jeho myšlienkami opäť trhalo – tentoraz to však bolo z iného dôvodu.

Za chrbtom upírky sa opäť zjavil jeho stvoriteľ. Pozeral na neho a vedel, čo bude nasledovať.

Shine sa prudko postavil. Užíval si ten pocit.

Slúžka na neho stále hľadela šokovane.

„Pán Destrey … ja … prilepšilo sa vám? Ako ste to dokázali?“

„Myslím, že som v úplnom poriadku.“

Shine opäť pozrel na upíra za ňou. Slabo prikývol hlavou. Shine obišiel vyjachtanú slúžku a odhrnul jej vlasy z krku.

„P-pán Destrey? Čo sa s vami porobilo? Prestaňte!“ Shinea to nezaujímalo. Jediné, čo mal v hlave bol smäd. Krv. Krv.

Silno zaboril tesáky do slúžky, presne tak ako to urobili i jemu. Jeho telom sa rozlialo krásne teplo – cítil, ako sa ľudská krv rozlieva do všetkých cestičiek. Vo vnútri sa priam triasol od vzrušenia. Aký krásny pocit. Videl, že slúžka sa vzpierala – no proti nemu nemala žiadnu šancu.

Shine pozrel do zrkadla. Jediné, čo videl boli slabé obrysy slúžky v podobnej krkolomnej polohe ako to bolo u neho. Na zemi sa leskla krv. A v diaľke malé svetielko – svetielko sviečky – svetlo nádeje pre slúžku. Práve zavial vietor. A svetlo naveky zhaslo.
Shine ju pustil na zem. Chvíľu hľadel na mŕtve telo, nevediac čo si má myslieť. Zabil. Jeho prvá obeť. Bude ho toto sprevádzať naveky? Bude to súčasťou jeho života po živote? Klesol na kolená na zem.

„Prečo? Prečo si ma vyliečil a zároveň preklial?“ obzrel sa za upírom.

„Pretože som cítil potrebu napraviť staré skutky a zároveň niečo pokaziť, aby som mohol svoje svedomie zachraňovať i nabudúce. Vitaj v mojom živote po živote.“

„Je to odlišné od môjho vysnívaného života po živote,“ trpko sa zasmial Shine.
Upír sa zasmial.

„A čo? Láska? A bolesť?

Shine sa postavil, a pozrel uprene na neho.

„Pravá láska je krv. A pravou bolesťou smäd. Láska a bolesť – aké smiešne zbytočnosti. Na čo sú mi?“