Shiorina úloha

Fantazijný príbeh mladej Shiori, ktorá si toho v živote vytrpela veľa, avšak keď sa o sebe niečo dozvedela a jej naskytla možnosť pomstiť, dopadla veľmi zle.

„Prestaňte už!“ Shiori klesla na už i tak ubolené kolená, „čo som vám spravila?“

„Ide o to, že existuješ.“ Skupina dievčat stojaca okolo nej sa hlasno rozosmiala.
Pre Shiori to boli len jedni z mnohých. Ľudia bez štipky citu, ktorí ju stále ponižovali a ubližovali jej.

Oči sa jej začali lesknúť a nedokázala sa ubrániť ani slzám. Často plakala. Nič im neurobila, prečo si ju jednoducho neprestanú všímať a nežijú vlastné životy?

Shiori bolo dievča v tínedžerskom veku. Bola nízka a neupravené a rozcuchané polokrátke vlasy čiernej farby jej spadali do tváre. V jej očiach, v tých tmavosivých očiach sa odrážalo také utrpenie, až by kde-kto uvažoval, či je toto pohľad ľudskej bytosti. Jej pleť bola prekvapivo bledá a pôsobila veľmi krehko. Práve preto bola ľahkým terčom pre ohováranie a šikanovanie.

„Taká úbohá bytosť…“ povedal ktosi posmešne, „byť tebou, zabijem sa.“ Všetci sa rozosmiali. Shiori tieto slová ešte dlho zneli v hlave.

„Aria, čo to tam robíte?“ ozval sa za nimi hlas profesorky Naniovej.

„Ale nič,“ povedala Aria, prehodila si cez plece dlhé blonďavé vlasy, posledný krát hodila na Shiori pohľad plný opovrženia a so svojími kamarátkami si išla sadnúť na svoje stoličky. Začala sa hodina.

„Slečna Nodame, myslíte si, že vás sa hodina netýka?“ nahnevane sa spýtala profesorka. Shiori zavzlykala a tvárou v dlaniach vybehla z triedy. Ešte počula hlasný smiech celej triedy, ba dokonca sa jej zazdalo, že počuje i profesorku.

Shiori zamierila do školského skleníka. Prítomnosť rastlín a zelene ju stále utešovala a ukľudňovala. Tu sa schúlila do rohu, objala si kolená a uplakane hľadela pred seba.

Prečo práve ja? pýtala sa sama v duchu pre seba. Od malička vyrastala sama. O svojej matke nevedela a otec ju opustil, keď mala dvanásť rokov, no ani do toho osudného dňa sa ku nej nesprával pekne. Nikdy ho o nič neprosila, keď však raz uvidela v kvetinárstve tie najkrajšie ruže a spýtala sa či jej ich otec, dostala za ucho. Viackrát sa už o nič neprosila a jedine sa nechala kochať pohľadom na ich krásu.

Shiori si uvedomovala, že kým je Aria a jej banda dievčat a chlapcov na hodine, nič sa jej nemôže stať. Avšak aj táto hodina, ako aj tá nasledujúca, skončí a ona sa zase stane ich terčom.

Vytratiť zo školy sa nemohla, brána bola zamknutá a nikoho nepustili von. Iba s písomným povolením nejakého profesora. Keby do školy vôbec neprišla, profesorka by napísala jej rodičom a tí by ju zaživa zdrhli z kože. A profesori? Zdalo sa, že tí sami boli proti nej. Aria bola bohatá a mala mimoriadne úspešných rodičov, ba dokonca sponzorovali školu pri rôznych akciách. Profesori jej jednoducho nadržiavali.

Do triedy sa tú hodinu už nevrátila. Ostala tam celý vyučovací čas.

Zvonček oznamoval koniec všetkých vyučovacích hodín. Shiori sa ešte viacej schúlila. Vedela, že ju tu nájdu, už ju poznali, vždy sem chodila. Inde nemala kde …

A nemýlila sa.

Dvere na skleníku sa otvorili a niekto vošiel dnu.

„Andreas, vieš veľmi dobre, že tu je. Nikde inde nechodí!“ povedalo nejaké dievča. Mia. Ariina najlepšia kamarátka.

„Shiori!“ zvolala Mia, keď ju zbadala. Podišla ku nej a schytila ju za vlasy. Shiori zvrieskla od bolesti.

O chvíľu sa za ňou zjavila i Aria, ba dokonca ďalšie jej kamarátky a kamaráti. Všetci bohato oblečení, upravení a elegantný. Zatiaľ čo Shiori mala na seba špinavé oblečenie, čo bolo vlastne výsledkom sedenia na špinavej podlahe skleníku a opierania o jeho steny. Andreas si kľakol vedľa nej a v ruke držal veľký kameň.

„Ako malý som podobným kameňom zabil mačku. Čo myslíš, Shiori, dokážem teraz týmto kameňom zabiť malé nič?“ Andreas sa usmial a odhalil rad dokonale bielych zubov.
Shiori na neho vystrašene pozrela. Do červených očí sa jej opäť vtlačili slzy.

„Aria, Mia! Povedala som vám, že vás všetkých čakám v kabinete. Zháňam vás po celej škole!“ ozvalo sa za nimi. Jedna z profesoriek sa objavila vo dverách skleníku. Andreas sa postavil pred Shiori a tak si ju profesorka vôbec nestihla všimnúť.

„Hneď sme tam, pani profesorka!“ zakričala Aria. Profesorka sa zvrtla na podpätku a odišla.

„Andreas. Musíme ísť. Nabudúce,“ povedala Aria a chytila ho za ruku. Všetci pomaly vychádzali zo skleníka. Andreas sa otočil smerom ku zničenej Shiori. Kameňom v ruke na ňu namieril a z celej sily hodil.

Na viac si Shiori nepamätala.

Shiori sa prudko posadila. Nachádzala sa v silno osvetlenej miestnosti, plnej desiatkami priezračnobielych postelí. Vyzeralo to ako dajaká nadpozemská ošetrovňa. Prezrela sa, no nikde nevidela ani najmenšie známky zranenia. Nešlo jej to do hlavy, Andreas ju predsa trafil, alebo nie? Všade naokolo nebolo ani najmenších známok života. Nepočula ani tichý štebok vtákov na oblohe a nikde sa nič nepohlo. A možno si to len nevšimla, silné svetlo ju takmer oslepovalo. Oblečené mala dlhé biele šaty. Odkiaľ sa na nej nabrali?

Pomaly vstala. Stratila však rovnováhu, zatackala sa, v poslednej chvíli sa zachytila stolíka pri jej posteli.

Prechádzala medzi posteľami ku dverám na opačnej strane. Z neznámeho dôvodu ju táto cesta napĺňala šťastím. Šťastím, aké nikdy nepoznala. Som v nebi? pre seba si nahlas povedala Shiori.

Po niekoľkých minútach sa dostala ku vysokým dverám. Prekvapilo ju však, že nemali žiadnu kľučku. Siahla na nich, ruka jej však ako duchovi prešla na druhú stranu. Shiori nechápala prečo, ale vôbec ju to neprekvapilo. Akoby to nerobila prvý krát. Spravila krok, prešla za dvere a ocitla sa na mieste, ďaleko viacej žiarivejšom než ošetrovňa. Pred oči si vystrela ruku, aby to tak aspoň trochu zmiernila. Urobila ďalšie kroky, hoci netušila, čo ju ďalej čaká a kam ide. Jediné, čo vedela, našepkával jej to akýsi ženský hlas v hlave, bolo, že má ísť rovno a rovno.

Po chvíli si zložila ruku z očí. Oslepujúce svetlo zmizlo a pred ňou sa rozprestieral ten najkrajší pohľad, aký kedy videla.

Nachádzala sa na zarosenej zelenej lúke. Oproti nej sa páslo niekoľko laní a na oblohe hlasno a veselo štebotali malé i veľké vtáky. Všade naokolo sa rozliehali lesy a vysoké hory. V tráve rástlo obrovské množstvo kvetov a hoci kvety boli Shiorinou záľubou, väčšinu z nich videla prvý krát v živote. Zatvorila oči, rozosmiala sa, rozprestrela ruky a rozbehla sa dopredu. Vychutnávala si ten pocit bezpečia a krásy.

„Vitaj, dieťa moje,“ ozvalo sa niekde pred ňou. Shiori zastala a otvorila oči. Vo vzduchu pred ňou sa ľahko vznášala vysoká éterická striebristovlasá žena. Na dlhých vlasoch bol položený veniec z veľkých bielych kvetov. Na dobrosrdečnej tvári sa jej črtal úsmev.

„S-som v nebi?“ vyhŕkla Shiori. Žena sa zasmiala.

„Nie, Shiori. Toto nie je nebo.“

„Ako viete moje meno?“

„Ja viem všetko. Obzvlášť o tebe.“ Shiori sa zatvárila prekvapene a nechápavo.

„Som tvoja matka,“ pokračovala žena a zniesla sa dole na zem ku Shiori.

„P-prosím? Kto ste? Kde to som?“

„Som Matka Zem, Shiori, a ty si moje dieťa. Toto je moje kráľovstvo a onedlho bude aj tvojím, ak prejdeš skúškou. Ak sa pýtaš, či si zomrela, tak ti odpoviem pravdivo – áno.“ Shiori bola zmätená. O čom rozprávala tá žena?

„J-ja…moja matka je mŕtva!“

„A to ti povedal kto, Shiori?“ Shiori sa zamyslela. Vlastne jej otec nikdy nepovedal či jej matka zomrela, ani nechodievali spolu ku jej hrobu…

„N-no, dobre. Povedzme, i keď … Ničomu nerozumiem.“

„Keďže si zomrela na následky tvojich zranení a si mojou dcérou, prišla si sem, aby si mohla po mne prevziať moje posolstvo. Shiori, ty si tá, ktorá sa má stať mojou následkyňou. Jedinou povinnosťou je prejsť testom.“

„Akým?“

„Vyšlem ťa naspäť na zem s tým, že dostaneš všetko po čom zatúžiš. Krásu, bohatstvo, múdrosť, ba dokonca vlastných rodičov, ktorých budeš považovať za skutočných a ľudia okolo teba tiež. Tiež získaš moje schopnosti. Budeš môcť priviesť mŕtveho naspäť ku životu, no pozor. Rovnako ako môžeš oživiť, môžeš aj zabiť. Zniesť niekoho z toho sveta bude to najjednoduchšie čo budeš môcť spraviť. Buď opatrná.“

„A to je všetko? Dostanem čo chcem a vrátim sa späť?“

„Áno, na určitú dobu. Ak prejdeš týmto testom, staneš sa mnou.“

„A o čo ide v tej skúške?“

„Na to musíš prísť sama.“

Shiori sa náhle prebudila. Bol to len sen, alebo realita? Ležala na veľkej fialovej posteli v honosnej izbe. Vedľa postele na čiernom nočnom stolíku stálo zrkadlo. Shiori sa v ňom nechcela vidieť, neznášala svoj strhaný vzhľad.

„Shiori, zlatko, už si hore?“ ozvalo sa zdola. Matka, prebleslo Shiori hlavou. Vtedy si však spomenula na svoju skutočnú matku, Matku Zem. Prišli jej na rozum jej slová „vlastných rodičov, ktorých budeš považovať za skutočných…“. To musí byť to!

Vstala z postele, prešla prekrásnou izbou a otvorila dvere. Zdalo sa, že nie len jej izba, ale celý dom bol veľký, bohato dekorovaný a honosný. Po takom stále túžila, no myslela si, že je to nemožné.

Automaticky zišla dole schodmi, kde ju bozkom na čelo privítala jej matka. Jej otec už sedel za stolom v jedálni a čítal dnešné noviny. Shiori podišla ku nemu.

„Dobré ráno, dcérenka,“ povedal otec a poskladal noviny, „ako si sa vyspala?“

„J-ja, dobre.“ Shiori sa usmiala.

„Shiori, prosím ťa, zopni si svoje dlhánske blonďavé vlasy do sponky, nech ti pri jedle nezavadzajú!“

Shiori vystrelo. Dlhé blonďavé vlasy?

Okamžite sa postavila, vybehla hore do izby a schytila do ruky svoje zrkadlo. Zdalo sa, že na ňu pozerá iná osoba. Shiori lemovali tvár zdravé dlhé svetlé vlasy. Jej oči nemali chladnú oceľovosivú farbu, ale mali ten najkrajší odtieň modrej, aký si len vedela predstaviť. Vyzerala prekrásne.

„Prepáčte,“ o chvíľu sa v jedálni za svoje odbehnutie ospravedlňovala Shiori.

„To je v poriadku. Dnes ideš do novej školy, všakže?“

„Á-áno,“ pritakal Shiori, hoci netušila, o čom hovorí.

„Zaveziem ťa. Mám to po ceste do práce.“ Spoločne sa naraňajkovali. Shioriin otec povedal svojej dcére, nech sa rýchlo prezlečie a pripraví si veci, za chvíľu vyštartujú.

„Čože?“ s otvorenými ústami sa spýtala otca o polhodinu, keď stála pred rovnakou školou, do ktorej chodila vo svojom „predminulom“ živote.

„Zlatko, ty si na túto školu chcela ísť,“ usmial sa na ňu otec a pozrel na hodinky, „prepáč Shiori, už meškám, musím letieť.“ Pobozkal Shiori na vlasy, nasadol do auta a zanechal tam Shiori samú.

Shiori váhala, no napokon si pomyslela, že ju nespoznajú. Vyzerá úplne inak ako vtedy.
Odhodlane vykročila. Školu poznala perfektne, do svojej triedy trafila okamžite.

Po vstupe sa na ňu otočili všetky hlavy. Shiori znervóznela, predtým to robili tiež. Niekoľko chlapcov zapískalo, niektorí niečo kričali.

Shiori zbadala prekvapenú Ariu, Miu, Andreasa, Tomasa i iných z jej partie. Vošla do nej neprekonateľná nenávisť a neovládateľná chuť ublížiť im.

Shiori podišla ku nim.

„Volám sa Shiori.“

„To snáď nie!“ zvolal Andreas.

„Ako to dievča, ktoré si zabil,“ povedala Shiori a prenikavo sa pozrela na Andreasa. Andreas sa zatváril vystrašene.

„Čo o tom vieš?“ spýtala sa rýchlo Aria, no i ona zbledla.

„Všetko,“ stručne odpovedala Shiori.

„Nikto o tom nevedel!“

„Ja viem. Som totiž tá istá Shiori,“ potichu povedala Shiori, no ostatní sa zasmiali. Ona sama sa však stále tvárila veľmi chladne.

„Tá zomrela! Sama si to povedala. Vyšla si z blázinca, alebo čo?“ so smiechom povedala Aria.

„Andreas do mňa z diaľky hodil kameň. Predtým tam prišla profesorka a povedala, že vás očakáva v kabinete. Zomrela som, ale prišla som späť,“ povedala Shiori a striedavo pozerala na každého.

Privrela oči. Smiech ľudí okolo nej stíchol. O chvíľu oči otvorila a rozhliadla sa. Všade okolo nej bola krv, množstvo krvi, na zemi, na stoličkách i laviciach, i po stenách. Bola tam sama. Sama s asi dvadsiatkou mŕtvych tiel, medzi inými i Andreasovým a Ariiným. Prepadla ju obrovská bolesť a spadla na zem.

„Úlohou tvojej skúšky bolo odpustiť. To si, bohužiaľ, nedokázala. Preto naveky upadneš do večných lovísk biedy a utrpenia, Shiori,“ v hlave jej prehovorila jej skutočná matka, Matka všetkých.

Na zemi sa zvíjala v bolesti, až napokon po chvíli prestala. Už nikdy viac žiadny pohyb neurobila.

Shiori túžila byť ako oni. Stala sa nimi.