Lily Starling | SubSalix

Zloděj sov

Neznámy páchateľ kradne sovy! Titulok, ktorý kričal z každých novín, Tobiasa už značne otravoval. Absolútne nerozumel, prečo má niekto potrebu kradnúť sovy. A vôbec, načo sú komu sovy? Čo na nich všetci vidia? Robia len hluk, nerozprávajú sa s vami, treba ich kŕmiť… Zamyslený kráčal dole ulicou k námestiu, kde mal dohodnuté obchodné stretnutie s jedným známym. Nehľadel pod nohy, a tak sa stalo, že na jednom rozbitom úseku zakopol. Aký bol dlhý, roztiahol sa na zemi. Taká hanba, nadával si, keď sa zviechal zo zeme. Aby nemusel čeliť škodoradostným pohľadom okoloidúcich, rozhodol sa ukryť v najbližšom obchode. Keď za sebou zatváral dvere, zalapal po dychu. Ocitol sa v obchode so zvieracími miláčikmi! Z klietky v rohu miestnosti naňho zvedavo hľadela sova snežná....

Autor : Lily Starling dne 07/24/2024 | Královské fauní bingo | 0 komentářů

Za starých čias…

V malom panelákovom byte uprostred sídliska vládla obvyklá večerná atmosféra. Andrea pripravovala večeru a deti sa nevedeli zmestiť do kože. Svoju mamu tým privádzali do šialenstva. „Nemôžete sa na chvíľu upokojiť?“ okríkla ich už asi dvadsiaty raz. „Prídem z vás o nervy.“ „Keď my sa nudíme,“ posťažoval si starší Samko. „Nemohli by sme si na chvíľu zapnúť počítač a zahrať sa hru? Veď sú prázdniny!“ Andrea si ťažko povzdychla. Večer už mali kvôli spánku chlapci zakázané hry. No čo robiť v deň, ako bol ten dnešný, keď vonku lialo ani z krhly a nemohli ani vytiahnuť päty z bytu? Ak ich tým na chvíľu zabaví… „Tak fajn,“ rezignovala, „ale len kým bude hotová večera, jasné?“ „Díky, mami! Si najlepšia!“ nadšene zvolal Samko a už ho nebolo. Jeho mladší brat Vilko...

Autor : Lily Starling dne 07/21/2024 | Královské fauní bingo | 0 komentářů

Spomienka

Dovolte nám představit novou autorku – slečnu Lily Starling, která se s vámi rozhodla podělit o vzpomínku na smrt jednoho z nejbližších členů rodiny. -*- Zaparkovala na známom parkovisku a vypla motor. Chvíľu len nečinne sedela a zbierala odvahu navštíviť miesto, ktoré v nej roky vzbudzovalo smútok a vháňalo slzy do očí. Hoci tu bola toľkokrát, že to ani nedokázala spočítať, zakaždým jej zvieralo hrdlo ako po prvýkrát. Vystúpila, z kufra auta vybrala kyticu a odhodlane vykročila úzkym dláždeným chodníkom. „Ahoj,“ smutne pozdravila, obzrúc sa, či ju niekto nepozoruje. Nechcela, aby si ľudia pri pohľade na ňu klopkali prstom po čele. Aj tak sa cítila hrozne. „Odpočívaj v pokoji, mami,“ zašepkala so slzami...