Ďalšia stanica: Peklo

Cassidy Cestwood

„Vaša firma je na dne. Je koniec.“
„Čože?“ vyvalila som na Johna oči, „To nie je možné!“
„Bohužia áno, Jenny, je to absolútna realita. Už sa s tým nedá nič robiť, musíš znášať následky.“
„Moje celoživotné dielo je v troskách, aké ďalšie následky sa dajú znášať?!“ vykríkla som a hlas sa mi začínal lámať. Vedela som, že tá investícia je riskantná a napriek tomu som do toho išla. Na prehru som nebola zvyknutá a ani pripravená. Na prehru som, pravda, v bec nepomyslela. Vždy mi predsa všetko vychádzalo…
„Budete musiet zaplatiť všetky odškodnenia…“ prehovoril adovým hlasom John a ja som v črtách jeho tváre videla škodoradosť. M j neúspech bol preňho víťazstvom. Ja jediná som mu stála v ceste k úspechu. M j pád ho vynesie do výšin.
„Rodinná firma bola mojím jediným zdrojom príjmov. Ak skrachovala firma, žiadne peniaze nemám…“ povedala som pevne. Nenechám sa zničiť úplne.
„Skutočne, moja milá? A čo tá luxusná vila vo Francúzsku? Myslím, že tá by na vykrytie šk d úplne stačila…“ úlisne poznamenal John.
„M j domov? Ešte aj o ten mám prísť? To snáď, to snáď nemyslíš vážne? Kde mám žiť? Na ulici?“
„To už si, drahá, zariaď sama. Investíciu si podpísala ty, znášaj aj následky…Tak to vo svete businessu chodí. Raz si hore, potom padáš. Ty si spadla…prihlboko.“ John na mne spočinul posmešným poh adom.
„Ty sám si ma v tej investícií podporoval. Ako som mohla s tebou spolupracovať? Ako vidím, m j neúspech ti sp sobuje nevýslovné potešenie. Je tak?“
„Áno, často s prehrou prichádza aj paranoja.“ usmial sa John, ale vedela som, že som trafila do čierneho.
Už som sa zberala na odchod, keď tu zrazu John znovu prehovoril.
„Á, Jenny? Nespomínal som ti? Moja žena a ja by sme o tú tvoju vilu mali záujem…“
„Tebe? M j domov! Nikdy!“ skríkla som.
„Myslím, že inú možnosť nemáš…ak pravdaže, nechceš mať problémy aj s políciou.“
„Zajtra, zajtra mi zavolaj a…a pripravíme potrebné materiály na kúpu…“ odmlčala som sa a po tvári mi stiekla slza, „pozemku…“
John sa víťazne usmial a začal si popiskovať akúsi infantilnú melódiu. Musela som odísť na čerstvý vzduch…

O tri mesiace nesk r…

Dopadla na ňu ťažká kvapka vody. Strhla sa zo sna a pocítila mrazivý chlad.
„Hlúpy dážď! Nebyť jeho, mohla som ešte chví u zostať v tej krásnej ríši, kde človek na všetko zabúda, nič ho netrápi, všetko je tam krásne…“
Jenny vstala zo zeme, poskladala deku a zastrčila ju do štrbiny v budove, pri ktorej ležala. Snáď ju tam do večera nikto nenájde.
Nikdy si nemyslela, že by jej život závisel od roztrhanej špinavej deky.
Kráčala opustenou ulicou a netušila, ko ko presne je hodín. Mohlo byť p ť, mohlo byť sedem. Netušila. Bolo ráno, bol deň, to jediné ju zaujímalo.
Pršalo ešte len chví ku a už sa na niektorých miestach chodníka tvorili mláky. Jenny pristúpila k jednej obzvlášť ve kej a obzrela si tvár. Vlasy mala odrastené, jej čierne vlasy vytvárali ostrý kontrast s p vodnými ryšavými. Tvár mala špinavú, obočie nevytrhané.
„Ach, bože, čo sa to zo mňa stalo. Vyzerám hrozne.“ pomyslela si skrúšene.
Pozrela sa na svoje ruky. Boli úplne vychudnuté. Jenny bola vždy chudá, postavu si svedomito udržiavala, ale teraz, teraz to už bolo kritické. Musela sa najesť.
Rozhodla sa, že p jde na trh. Tam sa jej snáď podarí…

Na trhu bolo už našťastie ve a udí. Asi doviezli čerstvé ryby a pečivo. Z toho Jenny usúdila, že už musí byť aspoň desať hodín. Jenny si v dažďovej mláke poumývala tvár, uhladila špinavé oblečenie a snažila sa vyzerať celkom slušne a nevyt čať z davu. Musela byť nenápadná ak sa chcela najesť. Kráčala okolo stánkov a tvárila sa, že chce naozaj niečo kúpiť, aby urobila dojem, že si jedlo m že dovoliť. Kedysi, keď bola ešte mladá, navštevovala dramatický krúžok a tak jej to celkom išlo. Nikdy by si nepomyslela, že svoj herecký talent využije práve takýmto sp sobom. Nuž, človek nikdy nevie, čo zo svojich schopností využije a v akej situácií to bude. To robí život nevyspytate ným a krásnym. No Jenny táto situácia neprišla v bec krásna, či vzrušujúca. Bola pre ňu ponižujúca a priečili sa v nej všetky zásady, ktoré mala. Išlo však o jej prežitie. Nemohla teda myslieť na nejaké morálne zásady.

Prešmykla sa okolo pekára, ktorý z ve kého koša presýpal rohlíky do druhého koša. Tri mu vypadli a on si to nevšimol. Jenny predstierala, že jej spadla vreckovka a rožky si dala pod bundu.

Kráčala ďalej a podarilo sa jej nájsť rybu pohodenú na zemi a odkotú ané jablko. Bol čas odísť. Stále tu bola šanca, že by si jedlo, ktoré ukrývala pod oblečením niekto všimol.

Sadla si pod most, nohy vystrela na trávu. Začala jesť a sledovala okolie. Listy opadávali. Bola jeseň. Za chví u príde zima. Jenny na to ani nechcela pomyslieť. Žiť na ulici v lete je ťažké, ale v zime, je to v bec v zime možné? Nikoho nepozná, nemá skúsenosti, nevie, kam sa udia ako oni na zimu skrývajú. Ak sa v bec skrývajú. Možno je zázrak, ak nejaký z nich prežije. Jenny sa ve akrát uisťovala, že iná možnosť nebola.

Po krachu jej firmy a strate celého jej majetku sa dostala na ulicu. Príbuzných nemala. Rodičia zomreli, bola jedináčik. A ostatní príbuzní? Tí boli roztrúsení po celom svete a nemala na nich kontakt. Bola si však istá, že by ju k sebe neuchýlili. Kto by si dobrovo ne vzal na krk dospelú ženu, ktorá nemá ani halier? A navyše, ich príbuzní o nich nikdy nemali vysokú mienku. Od toho konfliktu pred desiatimi rokmi…

A priatelia? Žiadnych nemala. Musela sa predsa venovať rodinnej firme. Niečo ako priate či vzťah tu nemali miesto. Teraz však utovala, že nemá aspoň kamarátku. Tá by jej určite pomohla. Ďalším d vodom prečo sa Jenny nerozhodla vyžiadať pomoc bol ten, že nechcela prijať porážku. Bola až prive mi hrdá. Ak by sa svet dozvedel, že skončila na ulici, objavilo by sa to v každých novinách. Takú potupu by nezažila. Svojim konkurentom by tú radosť nedopriala. Nie, to nesmie dovoliť. Radšej tu zomrie, ako by mala ostať naveky potupená…

Hlad je škv kal v bruchu, špinavé oblečenie jej vadilo na tele a zima sa blížila.

Jenny chytala zo svojho stavu ťažké depresie. Celé dni sa túlala po meste a snažila sa buď si uchmatnúť nejaké jedlo alebo si vyžobrať peniaze. Kedysi bola taká bohatá a zo dňa na deň upadla medzi najbiednejšiu vrstvu.

Jediné, čo jej ostalo, bol diadém jej matky. Nepredala by ho, ani keby mala smrť na jazyku. Jediná spomienka na domov, na život, na to, čo kedysi mala.

O mesiac nesk r…

Vyziabnutá ležala a triasla sa chladom…studený vietor prefukoval aj cez deku, v ktorej bola schúlená. Zatvárali sa jej oči a onedlho zaspala…

Zobudila sa na nepríjemné myknutie. Prudko otvorila oči a pocítila tlak na krku. Zrak sa jej náhle rozjasnil a ona uvidela muža, tiež bez domova, ako sa jej snaží z krku strhnúť pevne uviazaný diadém. Jenny sa rýchlo postavila a muža odsotila. Bol rovnako vychudnutý a zrejme už šalel hladom. Zima bola hrozná. Trh bol zrušený a jedlo sa zháňalo desaťkrát horšie ako v iných ročných obdobiach. Muž sa op ť pripravoval na útok a lačne sa pozeral na Jennin krk. Jenny sa nevedela rozhodnúť, ktorým smerom by mala utiecť. Bola v slepej uličke. Kamko vek by sa rozbehla, muž by ju dohnal a navyše, navyše by ju chytil zozadu, čo by pre ňu bolo ve mi zlé. Ostávala jediná možnosť. Boj.

Jenny chodila na herectvo, no bojové umenia nikdy neskúsila. Kedysi mala vypracované nohy, pretože ve a behávala a mala aj celkom slušnú silu v rukách, no za toho pól roka, čo je na ulici, to všetko pominulo. Navyše bola vychudnutá a zoslabnutá. Jedinou útechou bolo to, že muž bol na tom podobne. Lenže bol to muž.

Obaja sa na seba vrhli a muž sa stále pokúšal dosiahnuť Jenny na krk. Diadém bol pevne obmotoaný okolo jej krku a bola si istá, že ak sa mu podarí ju zaň chytiť, istotne ju zahrdúsi. Snažila sa, ako mohla, dostať sa krkom z jeho dosahu. Kopala, bila rukami, chcela muža udrieť tak, aby získala čas a mohla utiecť. Muž bol však ve mi obratný a šikovný. Skúsený v boji. Ktovie, ko ko pouličných bitiek už vyhral? Jenny za toho pól roka stretla len pár bezdomovcov a len s pár sa zhovárala. Držala sa od nich ďalej. Neverila im. Tu na ulici bojuje každý sám za svoje vlastné prežitie. Tým si bola istá.

Jenny už nemala ve a síl. Nevedela získať prevahu. Vedela to, bol koniec.
Nedokáže toho muža poraziť.

V tom sa to stalo. Muž ju dostal pod seba a sadol si na ňu. Rukami oblapil diadém a začal ťahať. Jenny kopala, no nemohla sa hýbať. Dochádzal jej dych, zakalil sa jej zrak. Rukami bezmocne rozhadzovala okolo seba. Padli jej k telu. Náhle však pocítila v ruke bolesť. O niečo sa pichla. Z posledných síl to nahmatala a usúdila, že je to v čší úlomok skla. Zodvihla ho a z vyp tím všetkých síl bodla tam, kde mohla byť mužova hruď.

Zovretie povolilo a Jenny sa rozkaš ala. Muž sa držal za hruď, ležal na zemi. Jenny zdvihla zrak a pozrela sa naňho. Všade naokolo bola krv. Jenny mala od nej ruky i bosé nohy. Prešlo zopár minút a muž s chrap avým výdychom dodýchal…predtým však zašepkal:
Pekelné ohne nech ťa naveky trýznia…
Jenny sa pre aknutá rozbehla k rieke. Zabila ho. Musela zo seba zmyť krv.

Pribehla na breh riečky a najprv do nej ponorila nohy. Voda odniesla krv. Jenny sa triasla zimou a šokom. Zabila človeka.
„Denne kradnem, nemám domov, priate ov, nepom žem druhým, len aby som prežila. Porušujem všetky zásady. Stalo sa zo mňa obyčajné zviera konajúce pudovo…už nie som človek…už nie som žena…budem navždy zatratená. Blíži sa zima, blíži sa koniec, na mojom hrobe nebude veniec. Umriem tu, v prachu a špine, utrápená v krvi a vine. Kam sa len podejem? Kde končia moje dni? Sprevádzajú ma strašné sny, šialené myšlienky. Sama, opustená, hriešna…Ako dlho to ešte potrvá? Kde je trápeniu koniec strašný, je mi už azda, je mi jasný…

Jenny zrazu niečo zbadala…v rieke niečo plávalo…boli to akési dosky, malý predmet.

Zachytila ho a preskúmala.

Bola to kniha alebo aspoň to, čo z nej zostalo. Strany boli povytrhávané, ostali len štyri. Na obale knihy bolo zlatým písmom vytlačené:

A kdyby už nic nemělo existovat
Slunce, hory, lesy, pole
Pak věz, že jedno přece jen zůstalo
Peklo už čeká, poutníče!

Jenny vykríkla a s krikom šialenca sa rozbehla do dia av. Jej kroky mierili k mostu…tam to trápenie skončí…

Redakční úpravy provedla Channah Cohen.