Chycená zlatonka

Tlmené svetlo z detskej lampičky osvetľovalo celú detskú izbu, kde sa už malý Roderick chystal na nočný spánok. Mal len štyri roky, no nadovšetko miloval príbehy na dobrú noc. Hlavne od svojho dedka, u ktorého býval cez niektoré víkendy a aj prádzniny.

„Dedko, dedkooo!“ kričal Roderick zo svojej postele radostne na dedka.

Jeho dedko bol už náležitý pán v letech. Tvár mu poznamenal čas v podobe vrások a vlasy ustúpili dozadu. Na krivom nose, ktorý si zlomil keď bol mladý, mu sedeli drobné brýle a zväčšovali jeho zelené oči. Na perách mu hral priateľský úsmev s predzvesťou drobného šibalstva. Sústavne nosil modrého motýlika spoločne aj s vestičkou a nohavicami. Dokonca aj jeho dom bol ladený do odtieňov modrej farby.

„Už idem. Tak, ktorá rozprávka to bude dnes?“ láskavo sa spýtal.

„Niečo úplne nové! Niečo, čo som ešte nepočul!“ nadšene vykríkol Roderick.

Dedko sa len láskyplne usmeje a potiahne stoličku od písacieho stola, aby sa na ňu posadil. Sníme si okuliare, ktoré si očistí kúskom vytŕčajúcej košele a prečistí si svoj starý, chrapľavý hlas.

„Kde bolo tam bolo, existovala jedna škola. Nebola to však obyčajná škola. Chodili do nej deti, ktoré vedeli čarovať a učili sa tomuto vznešenému umeniu. Boli rozdelení do štyroch fakúlt a medzi sebou sa pretekali, ktorá z nich vyhrá. Prvá mala červenú farbu a volala sa Chrabromil. Druhá zas Bifľomor a niesla žlté farby. Tretia bola modrá s menom Bystrohlav, no a posledná zas Slizolin so zelenou farbou. Okrem to mala každé svoje zviera ako maskota. Leva, jazveca, orla a hada. 

Keď prišiel nový čarodejník, kúzelný klobúk ho zaradil do jednej z týchto fakúlt. Mali celú škálu predmetov hodných kúzelníkov. Od základov čarovania cez varenie elixírov až po hodiny lietania. Práve hodiny lietania mal obzvlášť rád študent, ktorého volali Myšiak. Pochádzal z modrej fakulty a bol nesmierne malý s veľkými prednými zubami a ušami. Na tejto škole mali jeden šport, ktorý sa volal Metlobal. Hráči lietali na metlách v družstve po siedmich a každý mal z nich svoju úlohu. Traja triafači mali takú veľkú loptu, s ktorou sa snažili strafiť do veľkých kruhov, ktoré strážil strážca. Ako taký vzdušný futbal, ale hral sa rukami. Potom boli dvaja odrážači, ktorí chránili svojich hráčov pred úderom loptou ako pri vybíjanej. Nakoniec tu bol kľúčový hráč, stíhač. Ten sa po celú hru snažil nájsť a chytiť ohnivú strelu, malú zlatú loptičku o veľkosti ping pongovej so zlatými krídelkami. Bola neobyčajne rýchla.

Práve tento Myšiak sa chcel stať stíhačom. Chcel dokázať, že je síce malý, no za to veľmi šikovný. Preto neustále trénoval, až si ho vybral kapitán ako nového stíhača. Myšiak mal z toho veľkú radosť a nevedel sa dočkať. Nadišiel deň jeho prvého zápasu a on vedel, že teraz je všetko v jeho rukách. Nasadol na metlu a spoločne sa vzlietol do výšin, aby hra mohla odštartovať. Stál mierne bokom, aby nikomu neprekážal, no pritom mal aj dobrý výhľad, keby sa zlatá loptička objavila. Pre jeho tím to nevyzeralo vôbec dobre. Už počas prvých pár minút im zelený tím zranil jedného triafača a na jeho miesto nastúpil náhradník, ktorému sa priveľmi nedarilo. Myšiak sa o to viac snažil hľadať pohľadom záblesk zlatej farby. S každým ďalším gólom, ktorý získali, lietal netrpezlivejšie po okrajoch vzdušného ihriska a čakal na svoju príležitosť. Práve v momente, kedy sa zelený tím radoval z ďalšieho gólu a ich stíhač poľavil na ostražitosti, myšiak spozoroval rýchly pohyb pri jednej z tribún. Bol to veľmi nepatrný pohyb, no on vedel, čo znamená. Okamžite sklonil svoju metlu k zemi, aby nabral na rýchlosti a pustil sa do prenasledovania ohnivej strely. S naberajúcou sa rýchlosťou a ubiehajúcimi metrami už videl rýchlo kmitajúce zlaté krídelka spoločne so zlatým telíčkom. 

Zelený stíhač si však všimol to isté a okamžite zamieril k Myšiakovi. Chcel ho za každú cenu vytlačiť z dráhy, aby narazil do jednej z veľkých tribún, kde ho podporovali modrí spolužiaci. Myšiak sa však nedal! Pretrpel pár šťuchancov a pri poslednom, kde sa od neho zelený stíhač vzdiali, aby ho silným úderom poslal do jednej z tribún, prudko potiahol metlu dozadu. Zelený stíhač tak v plnej paráde vrazil do tribúny a keby to bolo možné, skoro by sa mu okolo očí roztancovali hviezdičky. To bola príležitosť Myšiaka. Čo najviac sa prikrčil na metle a s natiahnutou rukou dopredu dočahoval prstami ohnivú strelu. Pri posledných milimetroch sa šikovne naklonil dopredu a pevne zovrel ruku v päsť. Držal v nej zlatú loptičku s krídelkami a víťazoslávne ju zdvihol nad hlavu. Modrí Bystrohlavčania nadšene kričali, pretože z ich malého Myšiaka sa vyklubal úžasný stíhač.“

Dedko stíšil hlas a s úsmevom sa pozrel na spiaceho Rodericka. Potichu sa zdvihol zo stoličky vrátil ju k písaciemu stolu. Jemne prikryl spiaceho vnuka a potiahol za drobnú šnúrku lampičky, aby miestnosť pohltila tma. V tichosti za sebou zacvakol dvere a pomalými krokmi podišiel do svojej izby. Pohľad mu padol na skrinku pri jeho posteli. Z rukávu vytiahol drevenú paličku a jedným plynulým pohybom mávol smerom ku skrinke. Zámok potichu cvakol a dvierka sa pomaly začali spúšťať nadol. V skrinke mal dedko ukrytý predmet, ktorý mu navracal spomienky za jeho mladosťou. Podíde pár krokov dopredu a s trasúcimi rukami objíme sklenenú nádobu, v bol uložený jeho pamätný predmet. S úsmevom na perách sa pozrie na drobný zlatý štítok pod ohnivou strelou:

Henry „Myšiak“ Rothero