Za starých čias…

V malom panelákovom byte uprostred sídliska vládla obvyklá večerná atmosféra. Andrea pripravovala večeru a deti sa nevedeli zmestiť do kože. Svoju mamu tým privádzali do šialenstva.

„Nemôžete sa na chvíľu upokojiť?“ okríkla ich už asi dvadsiaty raz. „Prídem z vás o nervy.“

„Keď my sa nudíme,“ posťažoval si starší Samko. „Nemohli by sme si na chvíľu zapnúť počítač a zahrať sa hru? Veď sú prázdniny!“

Andrea si ťažko povzdychla. Večer už mali kvôli spánku chlapci zakázané hry. No čo robiť v deň, ako bol ten dnešný, keď vonku lialo ani z krhly a nemohli ani vytiahnuť päty z bytu?  Ak ich tým na chvíľu zabaví… „Tak fajn,“ rezignovala, „ale len kým bude hotová večera, jasné?“

„Díky, mami! Si najlepšia!“ nadšene zvolal Samko a už ho nebolo. Jeho mladší brat Vilko utekal hneď za ním.

Konečne mala pokoj. Aspoň bez stresu dovarí večeru a premysli si nápad na nový článok. Deadline sa neúprosne blížil a stále s ním nepohla ani o kúsok. Už sa doň naozaj musí pustiť, inak –

Andreine myšlienky prerušila ohlušujúca rana. Žiarovky zablikali a zhasli.

Celé sídlisko sa ponorilo do tmy. Do okenných tabúľ aj naďalej nemilosrdne narážal prudký dážď.

„Do riti,“ zahrešila. „Moja večera…“

„Mamííí!“ ozval sa z detskej izby srdcervúci nárek. „Vypadla elektrika!“

Nie, vôbec som si to nevšimla… Vzdychla si, po pamäti nahmatala baterku, uloženú v kuchynskej skrinke pre prípad potreby a vybrala sa do špajze po sviečky. Dnes bude romantika…

„Mamíííí!“ Volanie neprestávalo. „Nič nevidím!“

„Idem!“ zakričala, zažala sviečku a opatrne kráčala za synmi. Sviečku vyložila do bezpečia vysoko na skriňu, pristúpila k synom a nežne ich objala. „Na dnes ste sa asi dohrali, miláčkovia. A netuším, čo budeme jesť, keďže sa to nestihlo uvariť.“

„Čo budeme robiť?“ fňukol mladší Vilko. „Po tme sa nedá nič robiť.“ Len čo to dopovedal, zvonku sa ozvala ďalšia ohlušujúca rana. Blesk ožiaril izbu. Vilko sa strhol a stúlil mame do náručia. „Bojím sa.“

Andrea dostala nápad. Spojí príjemné s užitočným. „Vieš čo? Môžeme si rozprávať rozprávky, čo ty na to?“ navrhla. Verila, že Vilko nebude proti, rozprávky miloval, najmä tie jej vlastné.

„Áno!“ nadšene vypískol. „Zase si niečo vymyslíš?“

Andrea sa tajomne usmiala. „Nie, dnes nebude žiadna vymyslená rozprávka. Porozprávam vám niečo, čo sa kedysi dávno naozaj stalo. Ešte za starých čias, keď celý svet vyzeral úplne inak.“

„Júúú, pravdivá rozprávka? To ma zaujíma,“ pridal sa Samko.

„Tak fajn, posadajme si na posteľ a môžeme začať.“

Ľahli si, všetci traja v objatí a Andrea po chvíli zamyslenia spustila.

„Kedysi dávno, ešte za starých čias, žil jeden chudobný mládenec. Volal sa Anton.”

 „Ako môj prastarký?” zvedavo sa opýtal Vilko.

„Presne tak,” prikývla. „A bol veľmi šikovný. Už od malička rád vyrezával rôzne veci z dreva. Keď vyrástol, odišiel do školy učiť sa za rezbára. Veľmi ho to bavilo, jeho rodina však nemala veľa peňazí, aby ho mohla v jeho talente podporovať ďalej. Anton bol z toho veľmi smutný, ale nevzdal sa. Tvrdo na sebe pracoval, až raz…”

„Čo? Vyhrali veľké peniaze?” nedočkavo vykríkol Vilko.

„Nie, peniaze nie. Ale Anton dostal ponuku, ktorá ho prekvapila. Jeden bohatý pán mu ponúkol, že ak si vezme za ženu jeho dcéru, zaplatí mu všetky ďalšie štúdia, aké len bude chcieť.”

„Fíha!”

„A prijal to?”

„Nie. Už mal rád jedno dievča a ani peniaze ho neprinútili ju zradiť a oženiť sa s niekým, koho vôbec nepoznal.”

„Takže zase nemali peniaze?”

„Nie tak celkom. Toho človeka Antonove odmietnutie tak šokovalo, že dojatý jeho úprimnosťou a charakterom mu nakoniec tie štúdiá zaplatil ale pod jednou podmienkou.”

„Akou? Nenapínaj ma!”

Andrea sa usmiala nad Vilkovou nedočkavosťou, postrapatila mu vlasy a pokračovala. „Pod podmienkou, že si to uňho odpracuje. Vyrobí mu nábytok a bude pomáhať s rôznymi prácami okolo domu. S tým už Anton nemal problém. Práce sa nikdy nebál a rád pomáhal druhým. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď zistil, že dievča, ktoré mu ukradlo srdce, je vlastne dcéra toho pána!”

„To naozaj?” Vilkovi zasvietili očká. „Takže napokon bola predsa len svadba?”

„Bola. A poriadne veľká a bohatá. Anton a Anička, tak sa jeho nevesta volala, napokon prežili spolu dlhý a šťastný život.”

„To bolo krásne,” vydýchol Vilko. „To sa naozaj stalo? Kedy?”

„Ako som povedala na začiatku, za starých časov. „Keď nebol život taký komplikovaný a ľudia boli na seba oveľa milší ako dnes. A keď v domoch nebola elektrina a ľudia si po večeroch rozprávali príbehy tak ako my dnes.”

„Ja by som sa nudil,” zapojil sa do rozhovoru Samko, ktorý až doposiaľ mlčal. „Večer po tme, bez počítača, telky a-”

Andrea na syna žmurkla. „Vieš, keď niečo nepoznáš, nechýba ti to. A nezabúdaj, Anton mal svoju Aničku, nič viac k šťastiu nepotreboval. Aj ty by si si zvykol na život bez nej.”

Len čo to dopovedala, izbu zalialo svetlo.

„Jupí!” nadšene zvolal Vilko a chcel sa rozbehnúť k počítaču.

„Stop,” zabrzdila ho Andrea. „Počítač už nechajte tak. radšej mi poďte pomôcť s tou večerou. Čo ak znovu ostaneme bez prúdu?”

„Tak si budeme rozprávať ďalšie príbehy hladní.”

Duchaplná Vilkova odpoveď bola pre Andreu tou najväčšou odmenou.