Snehová prikrývka

Vyrozprávam ti príbeh svojho zrodenia, ale aj svojho konca. Kedy som na začiatku rozdával radosť všetkým naokolo a následnej ju aj zmaril svojim odchodom. To všetko len za jeden deň, no nie mojou chybou.

Predstav si zimu, ktorá nie je tak silná, aby zahalila celú krajinu do snehovej pokrývky, no ani tak slabá, aby stromy nezhodili svoje listy. Predstav si zimu, pri ktorej ľudia chodia v teplých vetrovkách, ale nemajú skrehnuté prsty ani červený nos. Presne do takejto zimy som sa narodil.

Bolo to veľmi nečakaná, pretože nikto nečakal jemný snehový poprašok a rekordne nízku teplotu. Nikto nečakal, že počas noci premení Matka príroda jemné mrholenie a biele chumáčiky padajúceho snehu. Presne v tomto momente počal môj zrod. Sypal som sa v týchto malých chumáčikoch na detské ihrisko, kde som za niekoľko hodín dokázal nabrať na objeme. Už som viac nebol len chumáčikom ani jemným popraškom, ale hladkou snehovou prikrývkou, ktorá zahalila šedú farbu betónu. Takto som dostával tvar a svoje rozmery po celú noc, až do prvých zábleskov vzdialeného slnka. Až pokiaľ sa ťažké snehové mraky nerozplynuli a nevydali svetu všetko, čo mali.

Trpezlivo som čakal na to, kým si ma niekto všimne. Kým sa začnú ľudia zobúdzať alebo navracať po nočnej práci. Dokonca aj tie štvornohé, ktoré mi, bohužiaľ, vezmú krásnu bielu farbu a premenia ju na žltú. Bez pohnutia som ležal na betóne ihriska a upieral pohľad na posýpacie autá a prvých ospalých divákov. Nemohol som sa dočkať, kedy príde moja chvíľa.

Nadišla síce o pár hodín neskôr, no bola kúzelná! Deti mali nesmiernu radosť a spoločne so svojimi mamičkami mi začali dávať tvar. Najprv ako malej guličke, no s usilovnosťou im vlastnou, som sa premenil na poriadnu guľu. Po nej nasledovala ďalšia, no o niečo menšia, až úplne maličká navrch. Dostal som ruky z halúzok stromov, ktoré sa povaľovali pod bielou prikrývkou, nos z malej mrkvičky a ústa s očami z psích granúl. Zas z inej mojej časti si deti vyrobili snežné opevnenia, ktoré neskôr použili pri guľovačke. Nikdy v živote som nevidel toľko radosti, a to som žil len pár hodín!

Niekto sa zo mňa tešil, niekto ma zas preklínal. Mne to ale nevadilo. Uchoval som si len tie najkrajšie spomienky, ktoré som mohol. Detský smiech a radosť, ktorá z neho hriala moje ľadové srdce. Lenže s ustupujúcim svetlom sa aj radosť míňala. Detí ubúdalo, dokonca aj dospelých. Každý sa odoberal do svojho príbytku po trochu tepla, ale aj náležitého odpočinku. Zostal som celkom sám. Vlastne, ani nie keď rátam tmu, ktorú pretínalo len svetlo lámp.

Nemohol som sa dočkať, až ten smiech a radosť opäť prežijem na ďalší deň. Bohužiaľ, všetko sa raz musí skončiť a to aj tento príbeh. V radosti, ktorá otriasala celým snehom, som necítil, že teplota začala znovu stúpať. Bol to len nebadaný skok, no pre sneh veľmi nepriaznivý. S pribúdajúcimi hodinami sa teplota pomaly zvyšovala a nebo halilo do tmavých sivých mrakov. Dúfal som, že sú naplnené snehom a prial si, aby začali padať na zem. Keby som len tušil, že Matka príroda moje želanie vypočula, nikdy by som naň nepomyslel. 

Len behom pár sekúnd začali na zem dopadať prvé kvapky. S každou ďalšou, ktorá dopadla na zem, ich sila a veľkosť rástli a ja som musel začať ustupovať. Snehová hradba, ktorá slúžila deťom na guľovačku, sa pomaly začala zmenšovať. Snehuliak, ktorým som sa díval na svet z výšky, stratil svoje vetvičkové ruky a pár granúl z úsmevu. Netrvalo to dlho a to, čím som sa tak hrdo mohol pýšiť, sa v malých pramienkoch vody odlievalo do kanála. Ostali po mne len rozmočené granule, jedna malá mrkva a dve lesklé halúzky.