ŠKM – Sokolie pierko

Teplý letný vánok nežne hladkal údolie a veľký biely zámok v jeho strede. Z okolitého lesíka sa ozýval vtáčí spev a tajuplné šumenie a šepkanie starých dubov. Bystrina, ktorá prýštila dolu kaskádami hôr, ktoré neoblomne strážili údolie ako kamenní obri, sa leskla v lúčoch poludňajšieho slnka.

Dole pri zámku sa zasa niesla vrava, klebety, a dobrosrdečný smiech ľudí. Ten deň bol totiž veľmi významný: princezná Magdaléna slávila svoje pätnáste narodeniny. Majstri a remeselníci, kupci a obchodníci, prajníci i neprajníci, hostia aj okolo idúci, všetci sa zhŕkli na zámku, aj tí z ďalekých končín kráľovstva, a podaktorí i zo susedných kráľovstiev.

Najprv pribudol jeden stánok, potom ďalší, až v podhradí vznikol veľký jarmok. Zvuky davov ľudí sa miešali so štrnganím mincí, hudbou muzikantov a štekotom psov.

Zábava bola v najvyššom prúde, keď sa brána zámku otvorila a sama princezná zišla dolu schodmi do ulíc. Namiesto svojej typickej zlatej korunky mala v hnedých vlasoch veniec bielych kvetov. Odetá bola v bielych šatách s kvetovaným vzorom. Za ňou sa tiahla stráž, ktorá to s ťažkým brnením v tom teple vôbec nemala ľahké.

Magdaléna im už viackrát povedala, nech sa netrápia, veď dnešok je deň zábavy, no stráže pri nej verne stáli aj keby sa mali v brneniach upiecť ako kurča.

Dav sa rozostupoval aby princezná mohla prejsť. Obzerala si stánky, hodila slovkom s okolo idúcimi, tu si zobla z jablkového koláča, tam si kúpila nejakú drobnosť a potešila predavačov zlatou mincou.

V tom to veselie ako nôž preťal vtáčí škrek. Oproti modrej oblohe čnel čierny obrys sokola. Po chvíli sa zniesol na zem dakde na konci jarmoka. Magdaléne pohľad zastierali stánky.

„Sokoliari?“ začudovala sa Magdaléna. Kývla svojim strážcov a drala si cestu na koniec jarmoku, kde sa rozprestierala lúka plná poľných kvetov. Tam stálo zopár veľkých vozov, pastvina pre kone, a uprostred čiernovlasý chlapec. Bol asi v Magdaléninom veku a na ruke v koženej rukavici mu sedel sivý sokol.

Magdaléna poznala sokoliarov, veď jej otec kráľ a bratranci zvykli chodiť na lov s tými dravcami nad hlavami. Odjakživa ju tí vznešení vtáci ohromovali.

Keď si ju chlapec všimol, nemotorne sa uklonil, až sokol zaškriekal v rozrušení. Chlapec sa mykol, vydal pokyn a sokol odletel.

„Vaša Výsosť,“ chlapec sa opäť uklonil, „čo Vás sem privádza?“

„Sokoliarstvo je veľmi zaujímavé umenie,“ odvetila Magdaléna, „vtáky ako orly a sokoly ma vždy fascinovali.“

„V tom prípade,“ usmial sa chlapec, „Vás hádam náš sokol Altair pobaví.“

Potom ostro zapískal a divadlo sa začalo. Sokol sa zmietal vo vzduchu, rútil sa k zemi, obracal sa, a vždy chytil kúsok mäsa, ktorý dostal za odmenu.

„Mimochodom,“ dodal chlapec, „volám sa Adalbert, pani moja.“

Nasledujúci týždeň Magdaléne ubehol ako voda. S Adalbertom sa rýchlo spriatelila a trávili spolu celé dni, tam vonku, v prírode. Stráže nechali za sebou a túlali sa lúkami a čistinami, voľní ako Altair, ktorý vždy lietal nad nimi.

Mali sa o čom rozprávať. Magdaléna vedela, že je to nezodpovedné, že mama a otec sa hnevajú a boja sa o ňu, no v momentoch, keď bola s Adalbertom tam v divočine, cítila sa lepšie, ako kedy predtým.

A napokon prišiel ten deň. Hostiny sa skončili. Stánky sa zbalili. Ľudia odchádzali domov. A odísť musel aj Adalbert.

„Nemôžeš zostať?“ opýtala sa Magdaléna a slzy mala na krajíčku. Sledovala, ako Adalbertova rodina balí veci a napája kone na dlhú cestu.

„Je mi ľúto, Magdaléna,“ odvetil Adalbert, „no ja sa vrátim. O rok, keď budeš mať šestnásť. Uvidíš.“

Niečo žmolil v ruke. Bolo to pierko, ktoré vypadlo Altairovi. Odhrnul Magdaléne vlasy a pierko jej zastrčil za ucho. Na to sa naklonil, a pobozkal ju na čelo.

„Čakaj na mňa. Keď začuješ hlas sokola, vedz, že som sa vrátil.“

Ohromená nežným bozkom Adalbertovi ani nezakývala, keď naskočil na idúci voz. Už sa neudržala a spustili sa jej slzy.

V tú noc, keď išla spať, nahmatala si pierko vo vlasoch, a takmer nevedomky ho uložila do svojej ebenovej šperkovnice.

„Počkám ťa, Adalbert,“ riekla, keď zaklapla veko truhličky.

Pierko v šperkovnici bude čakať, tak ako ona.

---

Autorkou ilustrace je LiNeerLay Argith, graficky upraveno redakcí čítárny.
Redakční úpravy provedla Helenia Kukková.