Ľalia medzi tŕním – časť 1.

Rok 185 po Kristovi.

Je to čas Rímskej ríše a kresťanstva. Rím zaberal väčšinu sveta a ľudia opustili staré zvyky a obrátili sa ku kresťanstvu, ale ľudia na severe pod nich nepatrili a stále medzi nimi panovali staré zvyky a verili vo svoje božstvá. A to boli Slovanské kmene a Normania. V jednom Slovanskom kmeni zasvätenému Triglavovi, bohu s tromi tvárami a vládnucimu nad juhom, východom a západom…

Na kmeň začali padať prvé lúče slnka. V kmeni stále vládol spánok, a kde tu vyšla z jedného obydlia dievčina. Merala asi tak meter sedemdesiatpäť. Mala vlasy biele ako sneh, čo sa u týchto kmeňoch veľmi nevidelo, ktoré mala dlhé až po zadok, husté a zapletené do vrkoča, čo značilo, že je ešte slobodná. Mala zelenomodré oči, pery plne vytvarované, líca červené, postavu útlu a pokožku bielu a bolo jej vidieť ženské krivky. Oblečené mala bielu, vyšívanú košeľu kde v strede mala červenou farbou vyšitý kolovrat a sukňu vyšívanú rôznymi farebnými vzormi. Obuté mala topánky z kože. V ruke niesla krčah a mierila k rieke nabrať vodu. Prešla cez vchod a pomaly prechádzala k rieke. Keď k nej došla, kľakla si na kolená a nabrerala vodu.

Začula dačie kroky, obzrela sa a povedala: „Ach, to si ty, Bojislav.“

„Koho iného si čakala? Vezmeš si ma?“

„Už som ti to povedala tie dni predtým a poviem ti to aj teraz, nevezmem si ťa.“

Chytil ju silno za rameno a povedal: „Ja ti ten vrkoč raz rozpletiem a budeš poslušne sedieť doma ako poslušná žena, Veleslava.“

Vymanila sa z jeho pevného stisku a odpovedala mu: „Tak na to môžeš hneď teraz zabudnúť, Bojislav. Nikdy nebudem tvoja.“

Bojislav sa zasmial a odišiel. Veleslava vzala zo zeme krčah s vodou a išla pomaly naspäť do príbytku svojich rodičov.

Keď došla domov, položila krčah s vodou na stôl, vzala sekeru, vozík spred domu a išla do lesa naštiepiť drevo. Jej rodičia mali už dosť starostí a pre Veleslavu bolo najmenej chodiť za včasu ráno na vodu a chodiť aj na drevo. A vždy, keď mala skôr drevo narúbané a naukladané na vozíku, zvykla sa chodiť učiť bojovať a ovládať svoje dary hlbšie do lesa k starému známemu svojich rodičov. Sami ju tam pred pár rokmi poslali, keď zistili, že bola obdarená silou bohov. Človek nikdy nevie, kedy sa to môže hodiť.

Domov prišla krátko pred obedom aj s fúrou dreva. Vyložila drevo, vošla do príbytku cez chodbu do kuchyni a pozdravila sa, ako sa slušilo: „Dobrý deň, matka, aj vám, otec.“

„Aj tebe dobrý deň. Čo to bolo dnes ráno pri rieke, Veleslava?“

„Nič vážne, otec. To len Bojislav. Ten má poriadnu výdrž, keď sa ma stále pýta, či si ho nevezmem, a ja mu odopovedám, že nie.“

„Mohla by si nad tým premýšľať.“

„Nie je nad čím premýšľať, otec. Nebudem žiť s takým hrubým chlapom, ako je Bojislav. Vy ste sa s matkou vzali z lásky, ale ja k Bojislavovi nič necítim a k tomu je veľmi pyšný.“

„Si múdra, dcéra. A teraz sa najedz.“

„Starší majú prednosť, otec. Mali by ste sa najskôr vy najesť. Ja počkám.“

Muž, ktorého Veleslava nazvala otcom, bol o hlavu vyšší. Mal blond vlasy, zelené oči, ostré lícne kosti, plne vytvarované pery a bielu pokožku. Mal hladko vylisované svaly a postavu stavanú. Jeho žena bola nižšej a útlejšej postavy. Mala tiež blond vlasy a modré oči. Začali najprv obedovať Veleslaviny rodičia, potom jej štyria mladší bratia, a až nakoniec sama Veleslava.

Vzala riad, čo zašpinila, umyla ho a povedala: „Tak ja sa poberiem dorobiť pár povinností. Dorazím tak pred večerou.“

„Dobre, a daj si pozor.“

Vzala svoj opasok, zaň si dala nôž, zobrala aj meč, aj tulec zo šípmi s lukom a išla za opevnenie osady na menšie pozorovanie a išla do lesa na obchôdzku. Zdržiavala sa pri okraji lesa blízko osady, ak by sa pre istotu niečo stalo. A však nevedela, že cez les prechádza vojsko Normanov, ktoré vyrazilo do boja proti Germanom.

Dnes sa ale nechala uniesť a išla ďalej do lesa, čo bola chyba. Tak asi pol kilometra od východu z lesa sa utáborilo vojsko. Dvaja vojaci šli na obchôdzku a niektorí boli na stráži. Takže Veleslava sa pomaly a potichu posúvala do zadu, aby ju nikto nezbadal a neupriamila pozornosť cudzieho vojska, a hlavne nie tích dvoch, čo išli na obchôdzku. Rýchlo prišla na miesto, kde bola na dosluch svojej vesnici, a skryla sa za kríky. Keď boli dvaja obchôdzkári príliš blízko jej úkrytu, pohla sa a stúpila na konár, ktorý sa zlomil. Tí muži spozorneli, išli sa pozrieť za kríky a zbadali ju. Neváhali a schmatli Veleslavu pevne za ramená. A ani Veleslava neváhala a kričala o pomoc, ale muži jej aj tak nerozumeli a nevšímali si jej krik.

Jeden Norman mal tmavé, plavé vlasy, hnedé oči, vpadnuté líca, pokožku bielu, meral asi meter osemdesiatpäť, postavu mal chudú a šľachovitú. Ten druhý bol o hlavu nižší. Mal blond vlasy, modré oči, líca nemal také vpadnuté ako jeho spoločník a mal plne vytvarované pery. Postavu mal svalnatú, ruky aj nohy, chrbát mal široký a pokožku bielu. Veleslava pochopila, že keď sa bude spierať, tak jej to nepomôže. A tak si vybrala inakšiu metódu. Prihovorila sa im ich rečou, čo sa naučila.

„Páni, nemohli by sme zastať a prediskutovať túto situáciu?“

Blonďatý muž sa na ňu na chvíľu pozrel, opäť sa pozrel do predu a povedal: „S nami to prediskutovať nemôžeš. Zavedieme ťa za našim pánom. Jednak sme ťa našli skrývať sa v kríkoch ozbrojenú, a ako ti máme veriť, že nie si špeh?“

„U Triglava, čo nevidíte, že som obyčajná roľníčka, čo sa snaží chrániť vlastnú vesnicu? A ja som sa dala na takéto niečo nahovoriť. Roky tréningu sú v háji.“

Na tieto vety už bojovníci nereagovali. Veleslava sa na chvíľu zamyslela až nakoniec povedala: „Keď ma teraz nepustíte, tak by ste ma mohli vziať do svojich radov. Viac by som sa vám hodila ako bojovníčka, než ako otrokyňa.“

„To sa ešte uvidí,“ odpovedal jej na to čiernovlasý vojak.

Ten blonďatý vojak hneď povedal: „Mohli by sme ju v tábore vyskúšať. Keď hovorí, že viac nám prospeje ako bojovníčka, tak je to dobré riešenie. Koľko ti je, dievčina?“

„Je mi už osemnásť. Som z vesnice neďaleko zasvätené Triglavovi.“

„Takže slovanka?“

„Áno.“

„A odkiaľ vieš našemu jazyku?“

„Jeden muž tam od vás býva blízko našej dediny už od narodenia môjho otca. Naučil sa našemu jazyku, ale nikdy nezabudol na svoj rodný jazyk. Keď som sa narodila ja, bolo mi určené stať sa bojovníčkou, ktorá sa postaví proti nepriateľom našeho národa. A ako dobre viem, okrem nás aj vy ešte nie ste pod Rímom a neuctievaťe kresťanskú vieru, tak ma ten muž naučil váš jazyk.“

„Zaujímavé. Ako ťa nazývajú?“

„Veleslava, a teba?“

„Eirik.“

Priviedli ju do tábora, normanský panovník si vypočul Eirikov návrh a rozhodol následovne: „Eiriku, tvoj druh bude ten, čo bude s dievčaťom súperiť. Ak padne prvý on, dievča bude v našich radoch…“

„Ja sa potom za ňu zaručím, pane.“

Okolo Veleslavy a Eirikovho druha sa urobil kruh. Veleslava stála v čakaní, kde zabodne ten chlap prvú ranu. Bojovník vyštartoval na ňu, Veleslava len uhla a tupým koncom meča mu udrela do hlavy. On sa chytil za hlavu, ale po chvíli opäť na ňu zaútočil, ale marne. Veleslava mu opäť udrela do hlavy, ale on sa už nepostavil. Bol na mieste mŕtvy.

---

Redakční úpravy provedla Helenia Kukková.